V minulom ako to nazvať, asi článku, som si tak pospomínala na leto, ktoré mi trvalo do začiatku októbra. A aj počasie také bolo. A viete čo, raz som si tak pri Jakubovi povedala, to ešte v to leto, keď sme sa začali vídať, že od leta do jesene láskanie je. A ostalo nám to aj toto leto aj túto jeseň ba aj zimu. A tak sme sa v jeseni medzi prácou vybrali na pár výletov. Boli sme v Tatrách mojich ľúbezných. Bola polovica októbra a my sme kráčali v krátkych tričkách, až poobede sme sa poobliekali, slniečko svietilo, farebne bolo, také Tatry sme videli.  Čierny princ tam bol prvý raz a hneď som ho zobrala na ľahučkú túru Tatranskou magistrálou zo Skalnatého plesa až na Sliezky dom. Taká oddychovka, myslela som si, no Jakub sa už v noci zobudil na svalovicu. A čo, o tom Tatry sú!

A boli sme aj v Brne, ktoré nás prekvapilo svojimi krásnymi uličkami, tržnicou, výborným jedlom a atmosférou. Dokonca sme tam úplnou náhodou stretli môjho kamaráta Maťa- fotografa, a ja celá natešená, že Maťkoooo spravíš nám fotky? A spravil. A vedela som, že Jakubovi sa to vôbec nepáči, ale prežil to.

A tie fotky mali na instagrame ozaj veľa lajkov, takže veľa srdiečok veľa lásky. Teraz som trošku ironicko srandovná. Videli sme sa aj s mojou sesternicou Kačenou, ktorá je taký vyvrheľ ako ja. Potetovaná s piercingom a teraz má ešte aj psa. Síce sme sa videli len na chvíľku, ale takú peknú chvíľku. A pridal sa k nám aj môj dobrý kamoš Patrik, ktorého poznám ešte z konzervatória. Nevideli sme sa hádam štyri roky, ale vôbec mi to tak neprišlo. Také kamarátstva mám rada.

Posledným výletom bol Krakov, a tam som nám kúpila knižku sprievodca mestom, vyznačila miesta, ktoré chceme vidieť. Do termosky sme si uvarili čaj s rumom, prechádzali mestom a skoro pri každej budove sme stáli a ja som čítala čo je čo a čo sa tam stalo a bavilo nás to! Navštívili sme továreň Oscara Schindlera, kde nám nie raz behal mráz po chrbte. A tak všeličo sme videli, kade tade sme sa prešli, čo to sme zjedli. Bývali sme v židovskej štvrti a ja som si tam stále predstavovala umierajúcich ľudí a neprávosť. Voľáko to z tých miest stále cítiť.

A po jeseni ide zima a zrazu bol december. Vyrobila som nám adventný kalendár, kde sme každý deň mali jedno želanie. Také napr. že dnes si želám, aby sme piekli medovníčky alebo dnes si želám aby sme išli do kina. Až na jednom lístočku bolo, že dnes si želám, aby sme robili to, čo si prosí čierny princ. Taká som ja. Ale boli tam aj sladkosti. Jakub svoje zjedol hneď a teraz dojedá aj tie moje.

December bol ale zvláštny. Ľudia sa naháňali viac než by sa mali, všade bolo všetko a všetkého bolo málo. Z každej strany som cítila stres až ma to odpálilo na týždeň do postele s otrasnou chrípkou. Práve v ten týždeň, kedy som mala mať narodeniny a mali sme robiť vianočnú večeru. Celý týždeň som ležala a nie nie to prejsť. V deň, keď mala byť večera som ju chcela ráno zrušiť, že veď nevadí, nebudeme oslavovať, hlavne nech sa vyliečim. Ale potom som to nezrušila. Navarili sme, upratali, prestreli stôl, Jakub bol vo fitku a už sme len čakali hostí. Prišlo pár kamarátov, tak sme to chceli,  že nebudeme to hrotiť. A ako sme tak nudne dospelácky debatili, zrazu nám pod oknami ktosi začal hrať na gitare a spievať, že Vieraaaaa, Vieraaaaa úplne najväčšia. A tam stáli ďalší kamoši, s prskavkami a spievali a ja som stála v okne a za to všetko mohol Jakub a moja Dáša. A oslava bola a na druhý deň sme mohli zas upratovať! Tak som už aj ja dvacaťpeťka. Hrdá mladá, pekná, svoja.

Tento rok som sa rozhodla, že nebudem na sviatky doma. Lebo doma je už niekde inde než doma. A nie je to kvôli tomu, že by som nemala rada svoju mamu alebo starkú, ale tak naša rodina je divná a už som veľká na to, aby som si tieto sviatky užila po svojom. A áno celý deň som rozprávala, čo sme doma robili, a bol to občas zvláštny pocit, že nie som v Korytárkach ale potom ma Jakub postískal a vedela som, že je dobre. Poobede k nám prišli Tučkovci s obrovskými taškami plných darčekov. Pred večerou sme sa zahrali človeče, o štvrtej sme začali robiť rybky, a potom sme sa nevedeli dočkať večere. Nemodlili sme sa ale každý poďakoval za to, čo mu posledný rok dal. Taká modlitba po našom. Aj jabĺčko sa krájalo aj orechy sa hádzali do kútov, aj oblátky s medom boli všetko bolo. A boli to ozaj krásne sviatky plné pokoja, jedenia, pozerania rozprávok a filmov. Aj som plakala, lebo už mám lístok na Pohodu.

A potom sme sa šli vyblázniť na silvestrovskú chatu. A aj sme sa. Ale na Silvestra sme sa do polnoci rozprávali, potom sme si buchli šampanské, zapálili prskavky, stískali sa. A po polnoci sme si uvarili párky, pustili Sausage party a šli spať.

Keď sme sa vrátili domov, s Jakubom sme hodnotili, že čo sa nám na chate najviac páčilo. A ja že tá atmosféra a ľudia, ktorí sa majú radi, poznajú čarovné slovíčka, vážia si jeden druhého, prdia pred sebou a akceptujú sa.

Rok 2018 bol ako hovorí moja Dáša rok psa, a vraj je dobré, že už skončil. Bol aký bol, čosi som sa naučila, čosi sa naučím tento rok a čosi až o rok. Všetko postupne.

A čo do nového roka? Mám predsavzatia. Ale sú moje.