Mara Ševčíková

Maru poznám zo školy, vždy bola pre mňa vzorom, vedela veci tak dobre pomenovať, ľudsky. Ani neviem, či som jej to niekedy povedala, možno som sa aj hanbila. Mare sa pošťastilo a mala možnosť vyskúšať si aké to je pracovať v bábkovom kamennom divadle. Skúsila a teraz je freelancerka. To znamená, že ja na voľnej nohe, že robí všetko čo je treba aby vedela prežiť, aby bola jej umelecká duša šťastná a aby to, čo robí malo hodnotu. Maru si obľúbite, keby bola moja Dáša muž, chcela by ju za frajerku. A to mi je veľmi sympatické, že si vieme takto medzi dievčatami s láskou a úctou zalichotiť. Občas nám je to treba.

O tom, aké to je byť Marou, umeleckou a ženskou dušou na voľnej nohe.

Čím si chcela byť, keď si bola malá?

Tak nejaké dochovateľné zdroje, ktoré mám zo základne školy hovoria, že som chcela byť archeologička. Boli tam aj nejaké performatívne rozmery… ale ja som mala sklon písať si denníky, našla som jeden skvost z dvanástich rokov, kde som našla nasledovné: Chcela by som byť slávna herečka, taká slávna, aby ma poznali aj v Čechách. Takže, v dvanástich som mala veľmi vysoké méty.

Aká si bola, keď si bola malá?

Keď k nám prídu moji kamoši na návštevu a uvidia moja fotky, tak sa smejú, že som vyzerala ako kamionista. Mala som problém nosiť gumky a sponky, takže ma mama strihala na ježka. To je k výzoru.

Mama sa mi ale smiala, že som vedela byť dlho von, mala som hodinový monológ so sliepočkami, keď som išla do obchodu, tak som zdravila kvietky, stromy, milovala som ľudí. Bolo mi treba dať nejakú úlohu, ktorú som splnila na stoosemdesiat percent, popri tom som spadla do žihľavy, nechala som sa  zraziť bicyklom a našla som v potoku poklad.

Mám super príhodu, keď som mala kiahne. To som mala asi päť rokov, bolo leto, totálne teplo, nevedela som už vydržať vo vnútri. Naši ma našli, a ja som sa obhájila tým, že som sa skrývala v tieni rastlín.

Takže si myslím, že som bola dosť ujeté dieťa.

Si rada, že si sa rozhodla ísť študovať umenie?

Určite áno. Ja som študovala aj nie umenie a tam som nebola rada. Bola som na marketingu v Nitre, z toho dôvodu, že som si myslela, že to bude kreatívne. A nebolo. Vlastne to bola taká tá bežná škola. Bolo nás tam osemdesiat, ja som bola len číselko, vypočuli sme si nejakú absurdnú, čítanú prednášku z powerpointu o nejakej marketingovej stratégií, ktorá ako sme neskôr zistili, mala platnosť asi v deväťdesiatych rokoch. Tie boli pre viacero pedagógov strašne cool.

Potom, keď som prišla na VŠMU, tak som pocítila ten rozdiel v štúdiu.

Keby môžeš odkázať niečo svojmu mladšiemu ja, asi tomu, ktoré sa rozhodovalo, čo so svojím životom, čo by to bolo?

Neboj sa.

Čo ti VŠMU najviac dalo?

No takto, to je dobrá otázka ale… Čo mi VŠMU dalo, alebo čo som si ja dala vďaka VŠMU? Dala mi priateľov, a dala mi pohľad do vnútra, ktorý nemusí byť lichotivý ale konfrontuješ sa s realitou. A ja som si dala veľa vecí. Hej, veľa vecí. Proste život mi nadelil VŠMU a ja som to využila, žijem veľmi šťastný život.

A čo ti VŠMU vzalo?

Čiastočne ilúzie, ešte ich stále kopu mám. Myslím si, že nám nedali know-how, ako sa pohybovať v tomto svete, ale dostali sme príležitosť. Ďalej je to už na každom človeku. Hrozne veľa ľudí chodí frustrovaných z tej školy a sú to pre mňa dva prípady. Ľudia, ktorí už na tú školu frustrovaní prišli, takže by bolo jedno, kde budú študovať. A druhá skupina sú snílci, ktorí boli konfrontovaní s realitou a potom ich to zlomilo. Ale to nie je len VŠMU, žiadna škola nie je perfektná.

    Ty si pracovala v divadle na trvalý pracovný pomer a teraz si freelancerka. Vieš mi povedať aké vidíš rozdiely?

    TPP je v istom zmysle istota nejakého mesačného prídelu, aj umeleckej činnosti, lebo si využívaná minimálne v polovici, ak nie vo všetkých projektoch. A technické zázemie! Peniaze a technické zázemie! Ja si myslím, že globálne je kultúra podfinancovaná, ale už len to, že je tam nejaký basic prítok peňazí. Napríklad sú tam technici, čo ma teší, sú tam aj produkční a produkčné, čo ma tiež teší. Lebo mať takýto luxus, že sa venuješ len tej svojej hereckej robote, to som ešte nazažila.

    Slobodné povolanie, ako sa to na úrade volá a čo som teda aj ja… Mňa veľmi teší to, že môžem úplne priamo vplývať na dramaturgiu a obsah. To sa mi darilo aj v kamennom divadle, ale len vďaka tomu, že som bola v kontakte s ľuďmi ako je Šimon Spišák, Jula Rázuszová, ktorí so mnou boli ochotní viesť dialóg a pracovať so mnou kreatívne. Viem, že sa to nemôže stať vždy. Na voľnej nohe je to o mne ale je to fuška. Potrebuješ si vyskladať príjem aby si prežila, bilancuješ medzi niečím komerčným a niečím čo chceš robiť. Ja mám zatiaľ veľké šťastie na ľudí od kedy som sa odhodlala zmeniť ten svoj status z tpp na freelancerku. Mám na čom robiť, neviem či je to osud, šťastie alebo karma, ale ľudia so mnou chcú spolupracovať.

    A teraz ako funguješ?

    Teraz cez coronu fungujem ako čašníčka. Nebola to až taká núdza, ale povedala som si, že už nemôžem byť u rodičov aj keď mi s nimi bolo super. Ale ja som za tie dva mesiace nič kreatívne nespravila, nič som nenapísala. Uvedomila som si, že ak chcem tvoriť, tak mi je lepšie byť sama. Ale so samotou prišlo to, že som nechcela ísť do nejakého mínusu. Pracujem v takej malej kaviarni pod Michalskou bránou. Pracovala som tam, keď som skončila v divadle, vtedy som potrebovala nejaký zárobok. V priebehu dvoch mesiacov sa mi začali nabaľovať umelecké projekty, takže som nejakých jedenásť mesiacov žila iba z toho. A potom prišla corona. Teraz som sa tam teda vrátila.

    A žijem tak, že už počas tpp som oslovila nejakých ľudí, dali sa dokopy nejaké spriaznené duše- tímy. Začala som plávať v nejakej vode a teraz si v tej vode budujeme čln. Dohadujeme sa dopredu, riešime granty, snažíme sa mať rozplánované dopredu dva roky, aby to nebolo na úrovni ochotníckeho divadla, alebo aby to malo profesionalitu. Toto je moja práca, mám ju normálne zaplatenú to znamená, že nemám žiadnu inú. Som herečka v autorskom divadle, čo vyžaduje aj oveľa väčší osobný prínos, nie len memorovanie textov a nejakú fyzickú prítomnosť na javisku. Takže robím divadlo, nejaké aktívne, nejaké sme v čakacej fáze, kde čakáme na výzvy a granty … a budúci rok, ak všetko dobre dopadne, tak mám rozplánovaný každý mesiac. Robím slam poetry, robím divadelné improvizácie a robím pre naše spoločné malé divadlo sociálne siete. A poprípade, kde nehrám, tam robím aj produkciu.

    Pozliepané.

    Všetko robím.

    Ale spokojná.

    Hej.

    Myslíš si, že obyčajní ľudia si prácu v divadle idealizujú?

    Buď alebo úplný opak. Buď si ju idealizujú, čo bol aj môj prípad, neviem ale či som bola obyčajný človek alebo dieťa. Obyčajné dieťa. Alebo ju strašne podhodnocujú alebo až devalvujú niektorí.

    Je pre teba únavné vysvetľovať ľuďom, že tvoja práca je skutočná?

    Nie je to pre mňa únavné, ale minule som viedla rozhovor s mojou mamou, ktorá mi kládla otázky, ktoré si myslí, že by mi mohli klásť iní ľudia. A to bolo veľmi zaujímavé. Nikto mi tak priamo ešte nekontroval a táto zvláštna simulácia od osoby, ktorú si vážim a mám rada … myslím si, že tomu čo robím rozumie, ale pýtala sa ma veci, ktoré mnohým ľuďom nie sú jasné. Vieš, možno ani nie mňa sa pýtajú tí ľudia ale mojich blízkych, ktorí sú sami neistí v tých odpovediach. Toto bola veľmi pekná situácia.

    Aká postava sa ti najťažšie hrala, tvorila?

    Všetky. Bude to znieť ako klišé, ale každý projekt je výzva a keď som robila na jednej bábkovej veci so Šimonom Spišákom, tak mi povedal:

    „Hráš dvanásť zbojníkov a naraz princeznú, ktorá je neviditeľná a vlastne aj sv. Petra, ktorý zaspal a sníva sa mu, že je malý sv. Peter ale … a všetko naraz.“

    A ja že povedz mi to ešte raz.

    Vieš, to bola ale úplná absurdnosť. Potom príde zas niekto iný a povie napíš mi báseň, text. Ja to spravím. A v tom slame prekračujem svoje hranice. Ale je jedno či je to švanda a máš tam sto tridsaťosem prezlekov a musíš byť fyzicky zdatná alebo je to emočný monológ. Všetko sa ťažko tvorí, aj hrá.

    Keby si teraz môžeš veľmi, najviac na svete zasnívať, tak aká by bola kultúra podľa Mary?

    Vau! Ja si myslím, že by bola oveľa priateľskejšia. Ale ja si tiež myslím, že keď niekomu dlhodobo odopieraš jedlo, kyslík, slnko, vodu, tak asi nebude ten, ktorý príde a ponúkne ťa tým, čo mu chýba. A to si myslím, že sa deje tu, že ani medzi sebou nie sme mnohokrát priateľskí a žičliví, lebo všetci máme málo a máme pocit, že to málo si musíme veľmi pevne držať v rukách, lebo o to môžeme prísť. A ideálna kultúra by bola taká, kde si všetci doprajeme preto, že nemáme vlastné deficity.

    Čo by si chcela divadlom zmeniť?

    Ja neviem, či chcem divadlom meniť veci. Možno by som chcela iba to, a teraz to zas bude znieť ako klišé, ale ja mám veľmi rada, keď začnem na základe niečieho diela rozmýšľať nad čímsi, alebo sa niečo nové dozviem, alebo niečo nové pocítim a veľakrát sa dívam už z iného uhla. Vidím svetelný dizajn, že mi ide vybuchnúť mozog (v dobrom), alebo je to fyzicky tak náročné, že milujem posledný sval toho človeka. Ja by som chcela človeka iba vtiahnuť do toho, čo robíme. Človek sa mení sám. Čiže vtiahnuť ho, to by bolo krásne.

    Aká Mara si?

    Ja si myslím, že sa trocha bojím a trocha aj nie, trocha som zbrklá a trocha aj nie, trocha som decko a trocha aj nie. Ťažko povedať aká som. Myslím si, že som celkom intenzívna. Veľmi dúfam, že nie som zlá.

    Aká Mara by si chcela byť?

    Chcela by som byť, zas klišé … sebestačná, nezávislá, odvážna, slobodná, robiť, ľúbiť, žiť, nebáť sa nikoho, ničoho a ani seba.

    Vďaka ti Mara za návštevu, rozhovor, susedské kamarátstvo.

    Maru môžte vidieť hrať tu:

    https://www.instagram.com/gaffa_perform/?hl=sk

      Ďakujem, že ma čítate. Ďakujem za milé správy. Spokojne ma zdieľajte, budem veľmi vďačná!

      Ak máte pripomienky, čo by som mala zlepšiť, alebo aké témy by ste chceli čítať, budem rada, ak mi napíšete!

      Ďakujem

      V.