Ja si veľmi rada pozerám naše svadobné fotografie, lebo sme tam všetci spolu, sme tam všetci šťastní.

Maťa Levásovská

S Maťou sme sa spoznali, keď fotila folklórne fotky. Nahovorila som rodinu, že by k nám mohli prísť v sobotu, že príde aj fotografka a budeme mať pekné fotky. Prišli ale ma aj ofrflali. Potom na Vianoce dostali kalendár, v ktorom sme boli aj my a veru sa tešili.

O Mati, fotografke ľúbiacej ekológiu.

30. apríl 2020 – Štrkovecké jazero, stretnutie v rúškach

Čím si chcela byť, keď si bola malá?

Fotografka… a právnička, lebo som videla film Pravá blondína a veľmi ma bavilo aká tam bola. Tak som si povedala, že by som mohla byť aj právnička. A ešte speváčka, lebo som videla Divokého anjela. To sú tri veci, ktoré som chcela byť. Fotografka, právnička a speváčka.

Prečo práve fotografia, čo ťa na tom fascinovalo?

Bavilo ma to od malička, zachytávať nejaké chvíľky. Aj keď som bola malá, tak som sa hrala akože si fotím.

Mala si svoj foťák, alebo ti kúpili rodičia alebo …?

My sme mali taký starý, klasický na film, na ten som fotila. Potom sme mali kameru. To som mala obdobie, že som všetko približovala. Takže keď niekto rozprával, bolo vidieť iba ústa. To asi nikdy nikto nepozeral tie videá.

Ale potom si starký kúpil kompakt, to z toho dôvodu, že chodil na posed a chcel si fotiť zvery. Takže ja som mu ten fotoaparát kradla (jasné, že o tom vedel). A na osemnástku som si kúpila svoju prvú zrkadlovku.

Študovala si fotografiu, alebo si samouk?

Iba samouk. Ja som študovala psychológiu. A fotografiu .. hm bola som na jednom workshope. Aj to som sa chcela zamerať skôr na reklamu, aby som si tie fotografie vedela spropagovať.

Čo najradšej fotíš?

Reportáž. Ja si tak fotím život. Strašne ma bavilo, aj keď je to veľmi čudné spojenie, fotiť pochody Za slušné Slovensko. Keby som vedela robiť niečo takéto, že stále, tak by to bolo super. Ale ja to hovorím, že aj svadba je reportáž. Užijem si aj portrétovky, ale stále ma viac baví zachytávať celý deň, ktorý rozpráva jeden príbeh. Potom mám ešte obľúbené portréty žien alebo folklórne fotografie. Jedného dňa by som ale chcela, aby ten folklór mal tiež nejaký príbeh. Nie len že prídem odcvakám si, ale zachytiť priebeh udalostí.

Ako si sa dostala k tomu, že si začala fotiť folklór?

Skončila som školu a rozmýšľala som, že čo so životom. A vtedy ešte nebol taký folklórny boom. Bolo to ešte pred Zem spieva. Sedeli sme na lavičke a hovorila som si, že čo a ako a že by som rada nejako spropagovala Slovensko a toto bol taký dobrý nápad.

Ktoré oblasti si už vďaka folklóru pochodila?

Podpoľanie mám skoro celé, ale ešte by som chcela Hriňovský svadobný kroj. To som raz videla jedno čepčenie a úplne som sa rozplývala. Potom mám kúsok Myjavy, Tekov, Skalica, Liptov- ale ten si už chcem prefotiť, lebo som sa dostala do štádia, kedy sa mi tie fotky už nepáčia. (smiech) Teším sa na Oravu a na Bardejov! Ale to Podpoľanie je fakt krásne.

Mati, skús mi popísať, ako vyzerá tvoj pracovný deň, napríklad keď fotíš svadbu, čo to všetko zahŕňa?

Ono to začína tak, že mi napíšu klienti. Je to také pinkanie, aká je ich predstava. Ja im posielam cenník. Potom sa dohadujeme, či tie nápady dokážeme uskutočniť. Posielam im zmluvu – robím to už takto na začiatku, aby som bola pekne chránená. Nastavila som si rande fotenia – mesiac, dva pred svadbou sa stretneme s párikom a ideme si zafotiť – s tým, že ja zistím ako veľmi sú v pohode keď sa fotia, oni zistia, čo od nich budem očakávať počas svadobného dňa ale najdôležitejšie je, že sa uvidíme, obe strany budú vedieť ako pracujem a ako to celé bude pokračovať a potom, keď už prídem na tú svadbu budeme kamoši – alebo aspoň budeme na dobrej vlne, že čaute, ako sa máte, ideme na to. Tie rande fotky im dávam ešte pred svadbou, s tým, že aj oni mi môžu spätne povedať, s čím neboli úplne spokojní. A ešte si pred svadbou píšeme čo a ako bude prebiehať, či budeme fotiť pred obradom, po obrade, alebo v úplne iný deň. Pripomínam, že ak bude pršať, treba vymyslieť aj interiér. Ak majú fotenie v daný deň – teda v deň svadby, tak začíname o ôsmej – deviatej, to je taká oddychová, prípravová časť. Potom ideme fotiť portréty, to ideme najčastejšie do lesa, aby sme mali tieň a potom už prebehne normálne svadobný deň a som tam s nimi do jednej maximálne druhej v noci. A potom nasleduje postprodukcia, kedy jedena – dva týždne riešim úpravu fotografií, k tomu riešim krabičky, čo chcú vygravírovať, objednávam a vlastne keď mám zaplatené nejaké peniaze vopred, tak im posielam pár fotografií ja to volám „ aby zalepili ústa rodine“. Potom fotky odovzdám a dúfam, že budú šťastní.

Stáva sa ti, že ľudia ešte stále nevedia finančne oceniť tvoju prácu?

Keď si myslia, že som drahá, tak si ma neobjednajú a tam nie je o čom. Jasné, že všetci fotografi u nás na Slovensku sa necítia docenene – finančne. To robí aj to, že niektorí fotografi keď začínajú, tak fotia pod cenu. Aj ja som to robila. Tým pádom si ľudia myslia, že tí druhí si pýtajú veľa. Ale ja si myslím, že si stále pýtam málo, aj napriek tomu, že si pýtam dosť. Stále to nie je dosť, aby som bola úplne safe s úsporami, aj s tým, že si niečo kupujem a že sa stále vzdelávam.

Myslíš si, že sa to raz zmení a ľudia budú vedieť oceniť umelecké povolania?

Neviem. Najlepšie to bolo vidieť, keď teraz začala corona, ako všetci začali nadávať, že umelci nebudú mať čo jesť. Ja neviem, odkiaľ to tí ľudia majú. Chcela by som ti povedať, že áno, ľudia si to budú o pár rokov uvedomovať a zmení sa to.

Ale pri tých fotkách je to také, že tí ľudia si uvedomia, že je to niečo cenné, keď sa nebodaj z rodiny niekomu niečo stane a budú s ním mať málo spomienok. Lebo v tých fotkách sú spomienky. V umení sú spomienky.

Ja si veľmi rada pozerám naše svadobné fotografie, lebo sme tam všetci spolu, sme tam všetci šťastní.

A ako vyzerá tvoj obyčajný – nepracovný deň?

Ráno si vstanem, kedy už nie je ráno, ale je deväť hodín alebo desať. Ak môžem, tak si zacvičím, hm ak sa mi chce. Prečítam si knihu. Som s drahým, keď sme obaja doma, pozrieme si film, ideme do prírody, kde nie je veľa ľudí.

Ty čítaš veľa kníh, však?

Veľa no – chcela by som viac. Ja mám zatiaľ prečítaných jedenásť kníh tento rok a to je málo. Minulý rok som mala tridsať a bola som z toho smutná. Chcela som prečítať každý týždeň jednu ale tak skončilo to pri tridsiatich za rok.

Prečo vznikol váš projekt ekoistky?

Vznikol z toho dôvodu, že mňa aj Katku štvalo to, ako to tu vyzerá, že sú všade odpadky a že určite musí byť aj nejaký iný spôsob ako si nekupovať jednorazové plastové poháriky atď. Tak sme sa o to začali zaujímať. Asi pred štyrmi rokmi som dala zdieľať takú zero waste výzvu na instagrame a s Katkou sme si písali, písali a písali. Katka bola v Nemecku a ja tu, tak sme sa dohodli, že keď sa vráti, tak sa stretneme a vymyslíme niečo na instagram a budeme tam dávať tipy. Povedali sme si, že keď o tom budeme rozprávať, tak možno inšpirujeme iných a teraz je tam tých ľudí 8 000, čo sme teda vôbec nečakali.

Podarilo sa ti urobiť eko osvetu aj v rámci svojich blízkych?

Najprv som bola taká, že všetkým o tom budem hovoriť, že toto a toto musia robiť. Mamine som vyskladala taký balíček, kde som dala lufu, suchý šampón a neviem čo všetko ešte. No na lufu povedala, že to používať určite nebude. Ale mamči sa snaží využiť všetko, čo doma má – myslím potraviny. Neviem ju veľmi presvedčiť na vlastné sáčky. Sestru som naučila nejaké veci, ale ešte je mladšia, ešte si nie všetko uvedomuje. Ale používa pazúch, šampúch.

Na kamošov už netlačím. Na Nový rok sme sa tak pohádali na chate o klimatickej kríze, ešte pred tým, než prišla corona kríza. Ale kamoši bývajú na dome a majú kompostér, keď im zostane jedlo, dajú mačkám.

Ale každý ak si chce nájsť cestu, tak si nájde, ak si chce nájsť výhovorky, tak si nájde tie. Preto sme si založili ekoistky.

Myslíš si, že nás corona naučí lepšie sa správať k prírode?

Chcela by som povedať, že áno, ale mám taký skromný pocit, že nie. To je zas to isté, ten kto chce si to uvedomí, ten kto nie, tak nie.

Aká Maťa si?

Uhm ts… Neviem. Evidentne nerozhodná. Hmmm. Nerada sa opisujem. Ctižiadostivá. Knihomoľka. Taká normálna som.

A akou Maťou by si chcela byť?

Taká nie úplne normálna. Taká, že si idem svoje. Ja si viem vymyslieť milión nápadov a keď sa po týždni do toho nepustím, tak sa nepustím. A keď sa aj pustím, tak pri tom nevydržím. Chcela by som sa vedieť viac odprezentovať. Veď vidíš, neviem sa ani poriadne opísať.

Taká normálne nenormálna.