Ľúbim byť dieťaťom. Večným vo svojom vnútri. Deti sú čisté, nechcú ublížiť, nie zámerne. Deti sú láska, ak lásku majú. Deti sú radosť.

Ľúbim byť taká aká som. Aj pojašená. Aj vážna. Aj plačem rada, keď ma niečo bolí. A vie ma stále zabolieť. Vnímam svoje vnútro. Je súčasťou mňa a toho dieťaťa vo mne.

Ľúbim byť s deťmi. A veru si už neviem predstaviť inú prácu. Pre túto chvíľu. Ani iný kolektív. Dospelý kolektív. Mňa v práci nikto neohovára, ani mi zámerne nekazí deň, ani na mňa nie je zlý. Jasné, že vedia plakať, aj protestovať, ale tá únava na konci dňa je iná.

Práca opatrovateľky ma naučila všetkému možnému. Najviac trpezlivosti. A že jej mám aj na rozdávanie, to som netušila. Deti sú zázraky. A je na nás dospelákoch, ako k nim budeme pristupovať.

Doteraz mám zapamätané, že:

„Och robíš to zle, nemôžem sa na teba dívať.“

Hm tak prepáč oco, mama. Robím to najlepšie ako viem.

„Správaš sa ako decko.“

Ja som decko.

„A čo dostala Katka?“

Nie som Katka.

Niektorí rodičia si myslia, že deti sú stroje, ktoré sa dajú naprogramovať podľa toho, akú majú rodičia náladu. Deti sú živé bytosti. Deti majú city. Tiež sa budia so zlou náladou, vie ich aj niečo bolieť. Stačí deťom dôverovať.

Moja práca ma naučila, že keď chcem niečo tu a teraz, tak sa môžem aj na hlavu postaviť a nebude to tak. Ale keď pôjdem príkladom a budeme sa o tom rozprávať, zrazu sa to udeje. Samé. Bez zbytočného stresu a tlačenia.

Ľúbim byť dieťaťom aj s dieťaťom. Môžem na ulici kričať a bľabotať. Môžeme sa na ulici láskať. Na láskanie je vždy čas! Ľúbim skákať a ležať na tráve. Bez predsudkov, že to sa na dospeláka nepatrí. Neviem, kedy človek začne byť dospelákom. Asi by sa ním chcel stať presne v tej chvíli, keď mu rodič nerozumie. Neviem. To len hádam.

Čo chcem povedať je, že deti sú zázraky. Je smutné, že veľa detí vyrastá v hrozných podmienkach. A nie sú to len rómovia, ani tie chudobné deti tam ďaleko, ďaleko za našimi hranicami a predstavami aký môže byť život ťažký. Možno je to aj váš sused/ka, len to ani netušíte. A možno aj tušíte.

Správajme sa k deťom s láskou, pokorou. Nehnevajme sa, keď sú deti zlé. Oni len reagujú, na to čo sa ich bytostne dotýka. A potom plačú. Lebo veľakrát sa nevedia vyjadriť inak, než len plačom.

Správajme sa k deťom s láskou, pokorou. Oni nás budú kopírovať. A tie deti vyrastú a budú tvoriť spoločnosť. Spoločnosť v ktorej vyrástli. Spoločnosť, v ktorej budeme žiť.

Určujme hranice. S pokorou a láskou. A nie s povyšovaním, lebo som povedala, tak to tak bude. Lebo som dospeláčka a môžem si to dovoliť. Tak to fungovať nebude. Naučila som sa vysvetľovať do posledného a prečo? A naučila som sa aj odpovedať lebo neviem.

„No tak mu daj po riti, nech si zapamätá.“

A čo si má zapamätať? Hnev? A potom príde strach?

Vedia nepočúvať, vedia sa poškriepiť, vedia to. Všetky tie pre nás dospelákov otravné veci zvládajú.

Len nie bitkou.

Len nie násilím.

A ak si niekto myslí, že mudrujem tak za prvé: nie som síce rodič, ale trávim s deťmi naozaj veľa času a viem. Viem aké to je. A za druhé, momentálne som započala psychoterapiu, kde si liečim svoje bôle z detstva. A teda viem tiež.

Všetky zážitky, či dobré alebo zlé sa v nás ukladajú. A potom nás dobiehajú. Dobehli ma aj keď som pred nimi tak strašne utekala.

Čo podľa mňa deťom treba dať je láska, dôvera, istota, podpora, kritika (konštruktívna, nie bolestivá), láskavé objatia – tých aj nekonečno, alebo aspoň dovtedy, kým sa nechajú a zase lásku, pochopenie, sebavedomý vzor a aj životné pravdy – dávkovať postupne. Nikdy neklamať, ak nejde o radostné klamanie. Veľa sa rozprávať. Donekonečna. A zase lásku. Tú najláskavejšiu lásku na svete.

Toto si prajem pre všetky deti na celom svete.

Nech to znie akokoľvek rozprávkovo.

Veď deti veria rozprávkam.