Za rok

Rok čo rok si hovorím, že už teraz som ozaj staršia, dospelejšia, už aj rozmýšľať viem. A rok čo rok sa na sebe smejem, keď sa pozriem na moje minulé ja. Keď vidím seba malú ako skúšam, či sa mi jazyk naozaj prilepí o ľad, keď nejem desiatu a nechám ju v taške (hej plesnivú),keď klamem a nechodím na husle, keď si vymýšľam príbehy ako Anna zo Zeleného domu, keď si nechávam dať ostrihať ofinu, keď sa hádam s naj kamoškami pre hlúposti, keď robím neplechu, keď si čítam moje statusy z roku 2009, keď …

Ale tento rok je ozaj iný. Asi ozaj o trošku dospelejší. Za rok som stihla veľa schudnúť a trošku pribrať. Za rok som prestala piť alkohol, lebo keď ho pijem, nie som to ja. Hahaha. A potom za rok som našla rodinu v priateľoch. Za rok sme mali dve premiéry a obe rada hrám. Lebo tam som Boh a tam zas Piaf. Za rok som bola na dvoch dovolenkách. Za rok som sa zabávala vždy keď nám hrala doma hudba. A tá nám hrá každý deň. Za rok som sa zaľúbila a je to naozaj, lebo on presolil večeru.  Za rok som našla nových priateľov. Za rok som začala snívať ešte viac. Za rok.

Keď sme ešte na Silvestra večerali spolu ako rodina (tradičná samozrejme), vždy sme rekapitulovali, čo sa za posledný rok stalo. Kto zomrel, kto sa narodil. Kto čo vyhral a kto čo nie. Kto a čo.

Tak idem aj ja.

V januári sme boli v škole. Áno aj cez víkendy. Lebo tak to je, keď sa skúša divadlo.  A potom sme premiérovali a dobre. Bakchantky sú také aj dobré aj zlé. Ale je na tebe, čo si vyberieš. Ale vtedy nám naše režisérky dávali domáce úlohy a napísala som medzi nimi toto.

Tuším túžim.

Túžim sa zobúdzať na rozkvitnutej lúke. Túžim trhať kvetiny od svitu do mrku. Túžim splynúť s prírodou a len byť. Túžim sa rozprávať so zvieratami. Túžim pohládzať stromy. Túžim po pohľadoch všetkých pohľadných. Túžim po kráse človeka. Túžim po slávnosti môjho mena. Túžim po Vás.

 

A potom bol február a my sme začali robiť na Piaf. Ako pedagogický dozor sme dostali Peťa Tilajčíka, čo je smiešne. Ale nebolo. Voči Peťovi mám obrovský rešpekt, ale zároveň som sa pri ňom nebála tvoriť. On mi len tak pustil hudbu a povedal. „No Viera a teraz rob to, čo cítiš.“ A ja som. A asi aj dobre. A s Piaf sa to tiahlo dlho cez marec a aj apríl. A vtedy som tiež písala a veľa o nej a čosi o mne. A ľudia sa ma pýtali, prečo Piaf ? A ja že podľa mňa spolu máme veľa spoločné.

 „Raz som po dlhšom čase spievala v Paríži. Chcela som si to užiť. Večer sme sedeli pri stole s mojimi priateľmi a aj s tými, čo ma nenávideli. Už som bola opitá a chcela som aby sme sa medzi sebou všetci bozkávali.“  (Edith Piaf, Môj život)

 A Piaf sme robili s mojou Dášou. Ale o tom som už písala. Lebo sme o láske.

Po premiére, ktorá bola v máji nastalo obdobie kníh, keďže nás v júni čakala veľmi ťažká skúška z Literatúry detského diváka. Ale poviem vám tak, že to bol ten najlepší predmet! A konečne som sa cítila ako na ozajstnej vysokej škole. A naša profesorka je človek s veľkým Č. Viete, pri nej máte nadpozemský pocit bytia. Pri nej som odhalila čaro detských rozprávkových knižiek inak. A tie knihy teraz dávam mojim blízkym k sviatkom. Ale nemám rada Pinokia, toho budem dávať mojim deťom čítať za trest. A keď sme skúšku spravili tak sme si povedali, že sme piatačky a ideme si užívať posledné študentské prázdniny. A ešte niekde medzitým som stretla Čierneho princa ale to je iba o ňom a o mne. Ale stále je.  A prázdniny boli čarokrásne.

Boli sme s Dášou vo Východnej. Tak pracovne, lebo už sme veľkáčky. Cestovali sme tam asi sto rokov. Chceli sme ísť vlakom ale ten mal meškanie 120 minút a ešte ani nevyrazil z Bratislavy. Hľadali sme cez BlaBlaCar, Facebook, cez  všetko možné. Nakoniec sme skončili v autobuse, ktorý šiel do Banskej Bystrice. Odtiaľ nás Dášin bff Richo zobral autom do Liptovskej osady, kde pre nás prišiel odvoz z Východnej. A kým sme čakali, tak sme šli do krčmy. Zedli sme chrumky a po ceste ma Dáša vyhrešila, že nemám svetelné označenie. Že to tam musíš mať, lebo inak dostaneš pokutu. Načo som sa ja hrdila, že ha to my v Korytárkach máme chodníky ! Trepem, nemáme. Máme len tak čiaru nakreslenú že akože chodník. A vo Východnej dobre ale zima. Všetky aufity, čo sme si zobrali tak sme si obliekli aj jeden aj druhý deň naraz a zima nám bola stále. Ale dobre nám bolo. Lebo sme boli spolu.

O pár dní na to, sme sa vybrali na Pohodu. A zas s tou Dášou. Ale boli tam aj naši iní kamaráti. Ale nám nevadí, keď sa Pohodou túlame aj len tak. Po samom. Ale hlavne my sme tam hrali LiLi ! To je také predstavenie pre najmenšie deti (hej batoľatá, lebo batoľa komunikuje) a my – ja a Sidi, sme hrali na Pohode. A teším sa z toho aj teraz, keď to píšem. Lebo LiLi vznikala ozaj ťažko, a je to naše dieťa a bude aj ďalšie. A to keď robíte umenie, tak ono to nie je len tak, že prídete a zahráte. Ale predtým sa to všetko musí vymyslieť, vyrobiť, potom zistíte, že to nefunguje, tak vymýšľate znova a znova. A potom, po všetkom tom môžete začať skúšať a až potom hrať. A ľudia tlieskajú a deti sa tešia. A tak to má byť. A taká bola Pohoda, veľmi veselá.

Niekoľko dní na to, som nahovorila moju mamu aby sme spolu išli na dovolenku. A ona súhlasila. Konečne. Ja som ju na takú dovolenku že Matka Dcéra, nahovárala už dlhšie ale ona vždy, že nie, že nie a teraz že áno. A bolo nám dobre. Mama šoférovala, ja som navigovala. A ozaj nám to spolu išlo. Lebo sme dve Viery, čo jedna má matku a druhá dcéru. A pôjdeme aj tento rok, už sme si to sľúbili a sľuby sa majú dodržiavať.

A medzi festivalmi a dovolenkami som sa starala o malého Raffaela. On je moja malá veľká láska. Zobrala som ho k nám na prázdniny. Hej k nám domov. A často som pri tom myslela na svoju opatrovateľku, ktorá mi dala najviac lásky na svete. A myslela som aj na to, že som nikdy neplakala, keď som bola preč od mamy. Ja som tomu nerozumela, prečo deti plakali, keď sme išli na výlet. Ja som neplakala. Ale to nebolo, že by mi nechýbala. Veď mama mi chýba aj teraz. A tak sme boli s Raffaelom u nás doma a bola to veľká zodpovednosť. A on bol rozkošný, boli sme pozrieť moju tetu, čo chová aj sliepky, aj zajačky, aj kačky aj prasiatka aj všetko možné chová a Raffie sa jej opýtal, či je farmárka. A tak som si uvedomila, že naozaj sú svety odlišné. Každý jeden od druhého a preto tu máme takú srandu.

A boli sme hrať aj vo Východnej na Detskom folklórnom tábore. Margarí Margarú je veľká cestovateľka a nebojí sa hrať ani pod mohutnými Tatrami. A tí kamaráti, ktorí nás tam zavolali, oni sú takí, že proste si spievajú. Oni si normálne večer otvoria fľašu a spievajú si ľudové pesničky. A prekárajú sa. A ty vieš túto ? A ja viem takúto. A potom keď otvoria ďalšiu fľašu, tak už aj tancujú. A netreba im nič.

A boli sme aj na dôchodcovskej dovolenke. Zuza šoférovala, ja som vpredu navigovala a kontrolovala v spätnom zrkadle každé naše obiehanie a odbáčanie, vzadu poskladané so scénou sedeli Majka a Sidi a navigovali tiež, alebo spali. A tak sme šli. Štyri bábkarky do sveta. A veľa sme sa smiali. A aj sme sa v mori kúpali. Aj kade-tade spali. A aj na festivale sme hrali. A hrali sme v slovinštine s mojim krásnym ľubozvučným korytárskym prízvukom. A deti sa smiali. A potom sme natankovali len tak z kanistra, lebo pumpa bola ďaleko. Vypili štyri kávy a išli domov.

A leto by už aj mohlo skončiť, lebo som bola viac unavená ako zabavená. A preto sme aj nešli na Hrušov. Lebo som sa chcela aspoň jeden víkend vyspať doma vo svojich perinách, bez hmyzu a hudby. Lebo všetkého veľa škodí.

A začal september a škola. A nikde som nebola. Ale Dáša mala narodeniny a to vám teda bola párty. Dostala mažiar ani nevie prečo ho chcela, ale chcela ho. A zabávali sme sa. Mala svoj fotokútik a keď sme sa presúvali z podniku do podniku, tak okoloidúci sa fotili s jej podobizňou. Dlho sme tancovali. Hádam aj do piatej. A o šiestej sme prišli domov. A veľa sme nespali a už sa búchalo šampanské a pil sa tatranský čaj. A o dva dni na to som išla s Dášou na pohotovosť, lebo bola chorá. Toľko k jej narodeninám.

A potom zas nič. Aha ja som mala meniny. Kričala som a tešila som sa. Aj sme oslavovali, ale pomenej. Ale tancovali sme. A potom nič.

Prešiel október. Prešiel november. V škole sme si odovzdali Bábkarské dosky, ktorých som riaditeľkou. To sme si vymysleli takú akciu, že si oceníme študentské inscenácie a všetkých tvorcov. Má to skryté motto, že nevedia nás oceniť, musíme sa my.

A ja myslím, že som mala jesennú depresiu. Ale s úsmevom.

Prišiel december. A ja som mala narodeniny. A to bolo krásne ! Oslavovať sme začali už 14.12.2017 večer u nás doma, kde sme si púšťali také pesničky od Elánu, Žbirku, Gombitovej a také dobré pesničky to boli. Dali sme si vlasy na bok a tancovali. Pila som bejlis a na druhý deň mi aj bolo trošku zle. Ale vyobliekala som sa, nasadila korunku a bola som pripravená stať sa princeznou večera. Pod očami som mala trblietky aby bolo vidieť, že oslavujem málo rokov. A tancovali sme. O polnoci som si buchla konfety, lebo môj brat s frajerkou vedia, po čom moje srdce túži.

A aj prskavky sme si zapálili a ja som bola šťastná. A ďalej sme tancovali. Až sme vo Fuge tancovali. Ha ja som tancovala a v batohu som mala formu na pečenie. Tak som tancovala. A domov som šla s Betke. Lebo Betke je režisérka a naša kamarátka. A išli sme tak, že už aj ranné električky chodili. A keď som prišla domov, a to bolo okolo tej pol šiestej, utekala som zobudiť Dášu, aby so mnou šla tancovať. A ona že ide. Tak som šla pustiť do kuchyne hudbu ale ona neprišla. Tak som ju išla zobudiť ešte raz. A ona mi povedala, že teraz asi tancovať nepôjde.

Tak som si tancovala sama. Všimla som si, že v obyvke spí Dášin brat Filip a bff Richo. Richo spal len pod svojou frajerskou bundou, tak som ho ako dobrá hostiteľka prikryla dekou a tancovala ďalej. Potom som si ľahla, na dve hodinky. Viac sa mi nedalo.

O pol dvanástej som sa mala stretnúť s mojim čiernym princom. Tak som sa vystrojila, zobral ma na stanicu, vzal mi isic, kúpil lístok a sadli sme na vlak. Ja som vôbec netušila, kde ideme. A išli sme a cestou sme si čítali Malého Princa, ale tú veľkú ilustrovanú verziu. Lebo Malý princ je moja srdcovka a môj Čierny princ to vie. A pani, čo sedela oproti nám : „Prepáčte, ja vás sledujem. Ja by som ani nechcela, ale ja vás dvoch musím sledovať.  Ste krásni a ide z vás dobro.“ A hej ide. A potom sme vystúpili v Novom meste nad Váhom a odtiaľ sme išli do Beckova. Tam sme si močili päty vo wellness. A potom sme šli do Trenčína a na večeru a … A bola som veľmi šťastná.

Na druhý deň, sme cestovali späť do Bratislavy. Večer nás čakala Vážna štedrá večera u môjho najlepšieho kamaráta Filipa. Tak sme tam išli a neviem ani napísať aké príjemné večeranie to bolo. Samozrejme dostali sme ponožky, toaletný papier a aj knihy. A to boli pre mňa Vianoce.

A potom ďalšie Vianoce boli u nás doma. U Krásnych múz. Ja som bola gazdiná a veru som pripravila že bohovskú hríbovú polievku, šestnásť kuracích krídelok s pečenými krumpľami, dve ryby, karfiolovo-mrkvový šalát a dva koláče. A všetko som stihla aj upratať som stihla a ešte aj zdriemnuť som si stihla. A tak som si celý deň hovorila, čo tie naše mamy dva týždne pred Vianocami robia ? Ale viem čo, plnia chladničky a špajze. Večerali sme a tancovali sme. Potom som sa dozvedela nie peknú správu a ocitla som sa v Trnave pri mojej najlepšej kamarátke Veve. A keď sme tak spolu boli, uvedomila som si, že mám veľké šťastie čo všetko v živote mám. A sľúbili sme si, že tu pre seba budeme dovždy. Na druhý deň som si bola zbaliť rýchlo nejaké veci v Bratislave, a spolu s Vevou sme cestovali domov. Vystúpili sme pri Baumse, tam nás čakala Jaja. Silno sme sa objali. A šli sme Detvou. Takto sme už spolu dávno nešli. A ruka v ruke. A malí chlapci po nás hádzali gule. A ja som sa cítila staro. A potom sme sa s Vevou rozlúčili, silno objali. Ja som šla k Jaji a tam pre mňa prišla moja mama. A zrazu som bola doma skôr a bez darčekov. Ale ani mi to nechýbalo. Lebo som myslela na iné. Na to, všetko čo sa udialo za posledné hodiny. A stále a dookola si opakujem, že som najšťastnejší človek vo vesmíre. A Vianoce doma boli zlé. A ja už som stará na to, aby som mala Vianoce zlé, tak tento rok budem mať Vianoce iné. Ale to je ešte ďaleko.

A 26.12.2017 som sa zjavila v Liptovskej Lúžnej vo dverách mojej milovanej Dáši a spievala som. Ona nevedela, že prídem a tak sa tešila. Tak veľmi, že neverila. Vyzeralo to ako scéna z Pošty pre teba. Najskôr sme tancovali u nich doma a potom v krčme u Krka a potom v kulturáku na dedinskej diskoške. Nikdy ma tak nohy neboleli od tancovania ako v ten deň!

A 27.12.2017 som si dala na stanici v Ružomeberku vaječný likér a cestovala späť  domov. Domov do Bratislavy. Lebo doma je už inde než doma. Ledva som si zložila veci, už som utekala za mojim Čiernym princom. A tuho sme sa stískali, lebo sme sa dlho nestískali. No a už len Silvester. Môj Čierny princ ma zobral na chatu s jeho kamarátmi. Najlepšími kamarátmi. Tak je to už asi naozaj. A chata bola drevená a staršia a žili v nej mŕtve netopiere. Kým sme čakali na ostatných hrali sme karty. Vyhral on. Potom sme sa hrali meno, mesto, zviera, vec. Vyhrala som ja. Takí sme my. A keď prišli aj ostatní a doniesli nám tresku a my sme sa najedli, tak sa začalo silvestrovať. Ale ešte predtým sa všetko navôkol vydezinfikovalo a aj moja ruka sa vydezinfikovala a zrazu som bola potetovaná. A tak mám tetovanie. A mám tam, že dovždy. A potom sa už naozaj silvestrovalo a smialo a hralo a tancovalo. A môžem len potvrdiť to, že som najšťastnejší človek vo vesmíre. A ešte to, že som veľmi sympatická mladá slečna! A odpočítavanie sme s mojim Čiernym princom nestihli, lebo on zaspal a ja som zaspala s ním. Ale boli sme spolu. A teraz som z toho všetkého chorá a mám rada theraflu. Ale stálo to za to. Za ten rok za všetko.

A do Nového? Nech sme zdraví a šťastní. Nech máme okolo seba veľa lásky a nech vieme veľa lásky rozdávať. Nech vieme padnúť a potom zas vstať, lebo je to normálne. Nech sa nám každému jednému plnia sny. Nech žijeme ozajstne. Nech máme ďalší krásny rok.