Do kedy tu sme …

Nikto nevie, čo sa môže stať. Nikto nevie, čo bude. Ale môžeme každý deň vstať a usmievať sa. A ľahšie sa vstáva s láskou. Teraz to nemyslím tak, že po boku niekoho iného. Hej tak sa vstáva najkrajšie. Ale myslím to tak, že v živote potrebujeme lásku a ako som to už raz niekomu napísala, láska môže byť k čomukoľvek. K priateľom, práci, záľubám. A všetko je to na nás a o nás.

Tento rok sú to štyri roky, odkedy tu s nami nie je moja opatrovateľka, teta Ružena. My sme si za celý náš spoločný život vytvorili krásny vzťah. A aj keď už som nebola malá, ale trošku väčšia, navštevovali sme sa, volali sme si, vedeli sme o sebe. Pamätám si, že keď som bola dievčatko a rodičia mi povedali, že veď teta je už stará a môže sa čokoľvek stať, hnevala som sa. Tak veľmi som sa na nich hnevala, ako môžu niečo také povedať. Myslela som si, že teta je tu a bude tu dovždy. Že pri nej neexistuje koniec. A plakala som sa hnevala sa. Ale prišiel deň, kedy teta priznala, že je chorá. A mne išlo puknúť srdce. Vtedy som končila strednú školu, hrala som v Hriňovej monodrámu, kde sa na mňa prišla pozrieť celá veľká rodina (je dobré mať veľkú rodinu, lebo potom máte vypredané). A prišla aj teta. Viezol ju môj frajer a cestou z Detvy do Hriňovej mu v aute povedala, aby spomalil. Chcela si užiť výhľad. Ten výhľad, ktorý mnohí z nás majú pred očami každý deň. Ten výhľad, ktorý si obzerám z okna, keď prídem domov a za ktorým mi je často smutno, keď doma nie som. A teta si pohľad užila. A teta žila aj s chorobou. Dokázala sa nadopovať liekmi a žila. Ani raz si nepamätám, že by sa sťažovala. Ani raz odo mňa nič nechcela. Bol november a spolu s bratom sme boli u nej posledný raz. Varili sme špagety a rozprávali sa. Teta mi vtedy povedala, že zomrie. Potom sme si každý deň ráno volali a jedno ráno už nevládala rozprávať. A potom sme ju cez Vianoce boli pozrieť  a potom začiatkom Nového roka už nebola. Odišla. Teta bola pre mňa človek, za ktorým by som mohla prísť kedykoľvek a ona by tu bola. Teta bola človek, ktorému som ukazovala moju prvú mini podprsenku (bolo to v siedmej triede a mne čosi narástlo na hrudi). Teta tu bola, keď som si v druhej triede zabudla urobiť domácu úlohu. Všimla som si to, keď sa išla kontrolovať a ja som rýchlo nápis DOMÁCA ÚLOHA preškrtla bombičkovým perom.  Za trest som od triednej Matúškovej dostala prepísať celý zošit. Bála som sa to povedať doma. Teta ma kryla. Kúpili sme čistý zošit a po poobediach som ho u nej prepisovala. Nikomu nič nepovedala. Teta tu bola vždy. Ona ma viedla k umeniu a kultúre. Na moje sviatky mi dávala hodnotné darčeky. Knihu, kvety a návštevu divadla. V nedeľu sme sa obliekli a išli na autobus do Zvolena, do divadla. Oblečený som mala môj modrý kostým. Po divadle sme ako správne dámy išli do cukrárne. A boli sme spolu aj v opere v Banskej Bystrici. Teta mi vtedy požičala jej rúž. A ja som cez prestávku ohromená stála nad jamou kde bol orchester. A teta mi dala Malého Princa. Odvtedy som túto knihu dostala už viackrát. Ale od tety som dostala prvú. A bolo to dávno, ledva som vedela čítať. A čítala som to ako rozprávku. Lebo som bola dieťa. A s tetou sme často chodili do kníhkupectva v Detve. Neviem, kde je teraz, ale vtedy bolo tam, kde je Vzor, oproti véúbečke. Teta ma zobrala na dvojtýždňový výlet do Prahy, keď som mala sedem rokov. Doma sa prerábalo jadro a ja som jazdila metrom s ruksakom na chrbte, obdivovala Orloj, fotila sa v sukni na Karlovom moste a behala po záhradách na Hradčanoch. Vtedy mi Praha prirástla k srdcu a vždy sa tam rada vraciam. A keď som tam, cítim sa ako malé dievčatko, ruka v ruke s tetou.

V živote som spoznala veľa ľudí, veľa bolo kamarátov, čosi zostalo, čosi odišlo – prirodzene. Ale ja mám kamarátky, už dlho. A tiež sme sa pohádali, ale už sme na hádanie veľké. Sme štyri. S jednou -Marienou sa poznám od škôlky, kde som ju strašne nemala rada, lebo za všetko revala, nosila otrasné ružové šaty a veľké popolníky. S Jajou som sa začala kamarátiť na dvore, tesne pred začiatkom školského roka a nášho nástupu do prvej triedy.

-Ahoj, môžem sa s vami hrať ?

A sme sa hrali a potom sme v prvý deň na školskom dvore zistili, že budeme spolužiačky. S Vevou sme sa začali kamošiť, keď sme chodili na husle. Cesty domov nám trvali hodiny. Najradšej si spomínam ako sme v Detve „chodili po obchodoch“. Akože chodiť  po štyroch čínskych obchodoch nám prišlo veľmi zaujímavé. Nikdy nám neunikli žiadne novinky. A my sme sa zas  nikdy nevedeli rozlúčiť. Stáli sme na križovatke pri Važovi a rozprávali sa.

-Ešte prejdú štyri autá a pôjdeme.

A tak sme sa kamarátili. Samozrejme, že to prinášalo aj hádky, na ktorých sa teraz smejeme. Ale najlepšie na tom je, že sa spolu vždy smejeme. A to už nepotrebujeme ani piť. Na môj „to do list“ si píšem, že EŠTE RAZ V ŽIVOTE SA CHCEM OPIŤ S BABAMI A VYSTRÁJAŤ. Lebo áno, naše príhody z puberty nezačínajú, keď sme doma jedli lekvár. Ale áno začínajú, keď sme sa vtedy opili. Ale keď sme pili, väčšinou sme si každá začali žiť svoj vlastný príbeh a občas sme sa stretli na parkete, že čaukoooo. Jediná, ktorá si vždy všetko pamätá je Jaja. Nevieme ako to robí, ale je to tak. Mariena väčšinou začala plakať a my s Vevou, sme sa vedeli stratiť. Náš obľúbený príbeh je o tom, ako som stratila kabelku v Detve na diskotéke. Mohli sme mať osemnásť a bol Silvester. Ja som tancovala a niekomu som ju dala postrážiť. Myslím, že to bol Miro Pham. No a potom som ju nevedela nájsť. Dostala som dobrý nápad, že veď prezvoním sa od Vevy a nájdem tak kabelku (áno v hluku na diskotéke). Do jej telefónu som začala vyťukávať jej číslo, načo mi povedala.

-Murka (áno každý sme mali prezývky) to je moje číslo v mojom telefóne.

-Nevadí Veva, tam kde si ty, tam som aj ja.

Samozrejme, že takto som kabelku nenašla. Volala som frajerovi, ktorý doma spal, povedala som mu, že mi musí prísť pomôcť a on prišiel. A zo Starej Detvy na Sídlisko je to že k*rva ďaleko. Kabelku našiel ani nie za tri sekundy a radšej ma zobral domov. Ale odvtedy vieme, že kde je Veva, tam som aj ja.

Tento víkend sme sa spolu vybrali do Prahy. Cestou tam sme išli autobusom, a od 18:00 do 22:15 sa nám ústa zatvorili možno na desať minút. Zhodnotili sme to tak, že keby máme jedna z nás cestovať s niekým ako sme my, asi by nás urvalo.

V Prahe sme bývali v byte u mojej sesternici, za čo jej veľmi ďakujeme. V piatok večer sme skončili všetky štyri spolu v posteli. Pozerali sme Priateľov. Zistili sme, že ja som Monica, lebo mám rada poriadok, rada varím a som divná. Veva je Joey, lebo Jaja tak povedala a Mariena je Ross, lebo vždy keď niekde príde pozdraví sa tak zduto čaute (to si musíte vedieť predstaviť a potom sa začnete smiať). A Jaja minula seriál a je Oh honey z How I met your mother, ale aj tak je to naša kamarátka. Keď sme sa vybaľovali, každá najskôr vybalila lieky a až potom kozmetiku. Zaspali sme po poradí, asi prvá Mariena, potom Jaja, ja s Vevou sme si nechali pustenú telku a vypla som ju až nad ránom. Budík nás nezobudil, lebo už sme staré a budíme sa predtým (ja). Niečo sme sa s Vevou rozprávali a ja som jej nerozumela, lebo Veve je ťažko rozumieť.

-Neandrtáááálec.

To hovorila a Mariena vo vedľajšej izbe sa začala smiať. Naraňajkovali sme sa v posteli a pozerali telku. A potom. A potom. A potom sa dievky išli potetovať. A tak máme všetky štyri nad lakťom že DOVŽDY. A to znamená, že tu pre seba budeme dovždy, takže už sa nemôžeme pohádať. A keď sa dotetovali a popri tom sme preberali, čo asi robia naši spolužiaci zo základnej, začala byť Mariena veľmi hladná. Tak sme sa najedli na Václavskom námestí.

Jaja ešte v Prahe nebola, takže sme si dali prechádzku po pamiatkach. Veľmi sa tešila na Orloj, ale opravujú ho, tak si ho pozrela len cez lešenie, načo som jej povedala, že keby tam lešenie nie je, tak zblízka si ho nepozrie, lebo by tam bolo veľa turistov. A potom sme prešli cez Karlov most, kde sa Veva rozplakala a my sme sa stískali. Odfotili sme sa pri Johnovej Lennonovej stene. Mariena chcela takú fotku, že kde budeme pekné a bude z nás cítiť harmóniu a lásku. Tak sme sa odfotili ako hlúpe ale sme aj tak pekné. A potom som si kúpila milku čokoládu a zjedla som ju celú. Jaja sa odfotila pri Tancujúcom dome, lebo to si vygooglila a tam chcela ísť. A potom sme sa ešte raz prešli mestom a Mariene sme dovolili ísť do nákupného centra ale mohla si vybrať len tri obchody. Nekúpili sme si nič a už sme boli unavené, tak sme išli na byt. Večer sme chceli ísť von, ale ležali sme v posteli a natierali sa konopnou masťou. A chceli sme ostať v posteli a pozerať Priateľov. Ale obliekli sme sa a išli. A dobre. Môžem si škrtnúť v mojom „to do liste“ opitie sa s kamoškami a vystrájanie. Na nohe mám veľkú modrinu, Veva nemá telefón, Mariena rozpráva dobre po anglicky a Jaja zas vie o všetkom. Zobudili sme sa ubolené, šťastné a spolu.  Cesta domov bola hrozná, lebo RegioJet je malý a s opicou sa cestuje horšie. A stala sa nám taká vec, že nás prišiel upozorniť stevard, aby sme boli tichšie. A vtedy sme si povedali, že dosť dobrý výlet.

Tak sme boli na výlete v Prahe a veľa sme sa smiali, lebo to nám spolu ide. A ak nemáte, tak vám takéto dovždy kamarátky veľmi prajem. Lebo im môžete povedať aj škaredo a budú vás ľúbiť a ešte si to dajú aj vytetovať. A naozaj nevieme do kedy tu sme. A tieto kamarátky a teta a ešte pár ďalších, ale o nich to teraz nie je sú u mňa dovždy. A ešte si prajem aby bol takýto víkend každý deň. Plný harmónie, lásky a smiechu. Lebo o tom to je a o ničom inom nie.