Posledný deň …

Dnes je taký deň, že som si asi posledný raz v živote kúpila študentskú električenku. A zajtra je taký deň, že idem do školy posledný raz, ako do školy. Že ráno vstanem, dám si raňajky, potom pôjdem do školy, prezlečiem si tepláky, vyťahaný sveter a budem tvoriť. Posledné mesiace mi v škole boli viac než nepríjemné. Viete koľkokrát som chcela skončiť? Že proste jeden deň prísť a potom už neprísť. Veľa. Ale presne ako mi dnes povedala moja mama: „Veď ti ešte bude ľúto.“ Možno bude, alebo určite bude. Ale to som chcela, že keby si mám ešte raz vybrať čo so svojím životom, asi by som urobila tak isto. Len by som chcela mať aspoň trošku taký rozum, ako mám teraz. Nie že by som ho teraz mala veľa, ale mám ho viac ako som ho mala, keď som bola malá.

Za posledné mesiace z každej strany počúvam, že a čo po škole? A my sme si s mojou Dášou povedali tak, že no čo, no čo, pôjdeme na Pohodu. Lebo Pohoda je o živote. Lebo tam je všetko a človek nemusí nič. A ani sa nebojíš, ani nič nemusíš. Stačí ti ležať a byť.

A čo po škole naozaj? Každý po svojom.

A ešte nám za posledné mesiace v škole hovorili také pekné veci o svete a živote. A aj také o divadle, že je dôležité, aby si bol stotožnený s tým, čo na javisku robíš. A to ja veľakrát nie som. Iba občas som a vtedy to je dobré, také ozajstné. A keď to je len tak, že musím, tak to dobré nie. A ja si to uvedomujem. A to isté platí v živote.

A ešte sme za posledné mesiace zoslabli a asi aj zostarli. Ale v škole máme šatňu. Takú malú pre všetkých a stretávame sa tam cez obednú pauzu. A ja som si veľmi obľúbila prvákov. Lebo sú smiešni a veľmi kúlovskí. Mám pocit, že ich to ešte baví. Sú úplne iní, než sme boli my. Napríklad na nejaký predmet chcú robiť texty od raperov. Hahaha na to sa teším. Zajtra s nimi budem v šatni obedovať asi posledný raz, tak som im upiekla koláč. A smiali sa mi, či mám aj oznamká. Nemám. Neviem, či budem oznamovať, že som skončila vysokú školu (ak ju skončím). Neviem, či sa to ešte robí. Moja mama napríklad také oznámenia mala. Myslím, že boli modré. Moja mama totižto študovala, keď už bola veľkáčka s dvomi deťmi. Vtedy zomrel starký, ja som končila prvý ročník na ZŠ a mama si poslala prihlášku. Mama chodila do školy cez víkendy a občas cez týždeň. Po nociach sa učila, rátala, písala ťaháky. To je iné, keď si za niečo platíš, ako keď to máš len tak. To sú iné hodnoty.

Hodnoty. Minulý rok sme mali na škole predmety Psychológiu a Literatúru pre deti a mládež. Týmto pozdravujem našu úžasnú profesorku. Boli to ťažké prednášky, najťažšie skúšky, ale zanechalo to v nás najviac. My sme sa tam veľa rozprávali o živote a ľuďoch. A že každý by mal mať vybudované svoje hranice, a nemal by si ich nechávať narúšať. A rozprávali sme sa aj o hodnotách. Takých v živote prirodzených, ale keď o tom človek povie nahlas, zrazu to dáva všetko iný význam. A ešte sme veľa čítali. Toľko kníh sme čítali, že sme nevedeli, ktorú knihu sme čítali a ktorú nie. Mne prirástlo k srdcu niekoľko. Napríklad Eduard a jeho zázračná cesta. To je o takom porcelánovom zajacovi, ktorý je zahľadený len do seba, a popri tom má milujúcu majiteľku. Až keď ju stratí a prechádza všetkým možným, zisťuje, čo v živote mal. A aj tam tak pekne povie ku koncu, že on už nikoho iného nechce, lebo lásku už poznal a stratil ju a teraz je smutný. Pekná kniha bola aj od Heviera, Svet zachránia rozprávky. Ja verím v rozprávky a v šťastné konce. Verím, že môj Čierny princ je tu a bude tu dovždy a vždy keď ma bozká, svet sa zastaví na našu chvíľu. A v tej knihe od Heviera sú dva svety, jeden je o obyčajnej rodine, ako je skoro každá rodina a potom je tam svet kočovníkov. A tam sa zas píše o tom, že ako tí kočovníci žijú. Že len z toho, čo práve potrebujú, že nehromadia veci tak ako my ľudia. Ďalšia krásna kniha je Tuláčik a Klára. Na jednoduchom príbehu je ukázaný život, láska, priateľstvo. Všetko, čo nám stačí.

Večer pred mojím „posledným razom ísť do školy“ som spala u môjho Čierneho princa. Stretli sme sa na Trnavskom mýte a utekali k nemu domov, lebo nám bola zima. A tak som si uvedomila, že behať v zime je super, lebo keď bežíš, tak ti až taká zima nie je. Ale nie, nejdem teraz začať kariéru bežkyne, lebo bežím smiešne. Bolo dosť hodín, už sme boli unavení a tak som povedala.

-Povedz mi rozprávku.

-Hmm kde bolo tam bolo, bola raz jedna Vieročka a jeden Čert.

-Jéééj ja už viem ako to skončí.

-No a Vieročka bola veľmi šteklivá. A ako tak kráčala s Čertom, tak ju zrazu pošteklil. A Vieročka sa ho pýtala, že čo to bolo? A Čert, že asi nejaké pierko. A ona uverila. Potom kráčali ďalej a zase ju niečo pošteklilo a ona že čo to bolo a on že asi nejaký konárik. A ona uverila. A potom kráčali zas a Čert schytil Vieročku a…

-A ona mu dala pusu a stal sa z neho Čierny princ a žili spolu šťastne.

A potom som zaspala. S úsmevom.

Keď som prežívala posledné dni v škole na základnej, alebo strednej bolo to iné ale zároveň také isté. Jasné teraz je to iné ešte tým, že nás čakajú štátnice. Ten veľký deň ešte len príde. Keď bol posledný deň na základnej, v rozhlase hrali detské pesničky. Keď sme končili deviaty ročník, obliekli sme si šaty, obuli opätky (aj keď sme v nich nevedeli chodiť), namaľovali oči (čierna linka musela byť), a veľa sme plakali. Keď sme končili strednú, tiež sme si obliekli šaty, namaľovali sme sa tiež, opätky sme mali tiež (ja som v nich stále nevedela chodiť), plakali sme tiež. Za výškou ešte len plakať budem, isto budem.  Ale včera sme s mojimi spolužiakmi postavili na školské trieskové javisko, možno ozaj posledný raz. A ja som cítila úľavu.

Cestou domov zo školy, som sa ocitla v pochode. Hej v tom pochode za dva mladé životy. Tento týždeň sa to s nami tiahne. Mojej spolubývajúcej Bet sa snívajú nočné mory ako beží do kopca a oproti sú mafiánske autá a všade naokolo puberťáci s bielym práškom pod nosom. Z každej strany sa na nás valia články, ľudia neveria a už ani nechcú. Pýtala som sa mojej mamy, ako na túto situáciu reagovala starká. Mama mi povedala, že to s ňou nerozoberala. Na to som jej povedala, že o týždeň je MDŽ a že sa rozdajú karafiáty, zahrajú šlágre a ľudia budú tlieskať. Ale bodaj by nie. Bodaj by si tí zlí ľudia, povedali, že toto je môj posledný deň a odišli by preč.

Večer som sa rozhodla kultúrne vyžiť. Aj som sa pekne obliekla a namaľovala.  S kamarátmi sme išli na Cimbalový recitál Michala Paľka. To je taký muzikant. Ako by povedala moja mama „Mišo je veľký umelec“. Keď sme tam sedeli a počúvali, cítila som sa ako na Pohode. Zabalená do deky užívajúc príval hudby. Mišo je taký muzikant, že najskôr mal byť hokejista. Ja to viem, lebo aj môj brat bol hokejista. Ale Mišovi sa nestálo dobre v bránke a radšej hral na píšťaľke a potom na cimbale a teraz už zahrá hádam na všetkom. Mišo je od nás z Detvy. Keď som bola malá, bol náš dirigent na Zuške a boli sme doňho buchnuté. S jeho kamarátom Ferom organizovali Detviansku hudobnú jeseň, kde pozvali muzikantov z kade-tade, hralo sa aj divadlo a Detva na chvíľu žila umením. Samozrejme sa to nechytilo, lebo ak nie je popri tom ožranisko ako na Slávnostiach, tak ľudia nemajú záujem. Po recitáli som sa pozdravila Mišovi a on sa ma opýtal, že prečo nepíšem, že ma číta. A ja som si skoro cvrkla od šťastia. Viete, keď vám niečo také povie niekto ako je Mišo, tak je to že vau. A možno si zo mňa len robil srandu, to sa pri muzikantoch nedá odčítať.

Ľahla som si do postele. Posledný deň v škole za nami. Ďalšie pred nami. Ráno som vstala, bol prvý marec. Svietilo slnko. A ja som začala veriť, že Svet zachránia rozprávky.