PIATOK

Domov nechodím často. Vlastne doma je už úplne niekde inde než doma. Skôr chodím na návštevu. Teraz som šla, lebo ma zavolali moderovať akciu – Stretnutie pri Matúšovej heligónke u Mekušinov. To je taká rodinná akcia, ktorú si vymyslel Miro Mitter. U nás v Korytárkach žil Maťko Mitter, výborný heligonkár a ešte lepší človek. Zomrel. Jeho syn, už spomínaný Miro Mitter si vymyslel, že na jeho pamiatku spraví festival. Tento rok to bol už piaty ročník, no a keď sa nevedeli dovolať Koporovi, zavolali mne.

Domov som cestovala v piatok. Vystúpila som vo Zvolene. Mama sa mala stretnúť s bývalými kolegyňami, tak že pôjdem s nimi. Chcela sa cez celý Zvolen trepať s nákupnými taškami, čo som jej zakázala a povedala.

-Mama už máš auto, pri Frankovi sa isto dá parkovať.

Mama často zabúda, že má auto, ale má. S kamoškami sa rozprávali o robote, porozprávali si aj dáke klebety.

-No a tí sa berú, len aby mohli spolu spať.

Potom sme už museli ísť, lebo som bola dohodnutá, že okolo ôsmej prídem ešte do Mekušinov, dohodnúť sa na sobotu. Prešli sme cez Korytárky, okolo školy, tam mi mama povedala, že Segečovci už majú taký hrdý dom postavený. A šli sme hore hore až na kopec, tam na križovatke doprava a už sme boli u Mitrov. Vystúpila som z auta a pozerala sa na Poľanu, Hriňovskie lazy, lúky a kopce. Šli sme za muzikou, ktorá tam už vyhrávala aj keď bol len piatok večer. Privítal nás ujo Miro, povedal, že pôjdem s nimi o jedenástej na kočoch hore cez dedinu.

-Joj Vierky a dajte si fazuľovice.

– Aaaaa ďakujeme, my sme jedli.

-Nehanbite sa, sem sa chodia ľudia vyprdeť !

 

Tak sme sa rozlúčili s ujom Mirom a šli konečne domov. Cestou cez dedinu, hovorím mame aby dávala pozor, že idú po ceste ľudia.

– To sú už dáki opití.

– Veď to je náš Paľo s Mirom Strakom.

Zastavili sme pri nich, lebo to sa v dedine môže. Aj na križovatke môžete zastať, len aby ste si so susedom vymenili pozdrav. Mama tých dvoch zglbala, prečo nemajú reflexné označenie.

– Viera, pekné máš toto autíčko.

– Ja viem.

– A spotreba je aká ?

– No do kopca horšia.

Prišli sme domov, kde nás už čakala starká. Vystískala ma. Posledné razy ma stíska tak inak, tuhšie. A mala aj slzy v očiach. Starká nás už nečaká s plnými hrncami ako dakedy, už ani nezájde do obchodu, ledva do Paľkov. Starká stárne.