SOBOTA – NEDEĽA

Ráno som sa zobudila na to, že mama s otcom počúvajú rádio Slovensko (ak si vieš, tak si zaspievaj zvučku ráádio slovensko!), raňajkujú a pijú kávu. Ešte som si chvíľu poležala. Potom som v pyžame vyšla na dvor. Zuby som si neumyla a v očiach som mala škamry. Obula som si kroksy, prešla cez záhradu. Zjedla som černice, hrach, našla dve maliny. Mama polievala muškáty. Povedali sme si dobré ráno a potom mi šla urobiť raňajky. Nie že by som bola rozmaznaná, ale ako píšem, návštevy doma sú iné, než bývali. A od istého času, mi mama robieva krupicovú kašu, ktorú mi kedysi robila moja opatrovateľka teta Ružena. Volali sme to „pohádka mládi“ a mama nikdy nevedela urobiť takú kašičku ako teta. Ale teraz už vie. Potom som sa konečne umyla a začala sa chystať. Obliekla som si hrdú sukňu a čierny top. Mama mi zaplietla vlasy.

– A ty de ideš taká vyfintená ?

– Do Mekušinov, starká.

– Jáááj Maťkovi ideš ? Joj to bolo raz dobrvô chlapča. Ten keď prišiel na schôdzu, ľebo aj on bol vo výbore, tak kým nás šetky nevybozkával, tak si nesadol. A minuľe som sedela v altánku a počula som ho v rádiu, hral tú pesničku o tej hrušky vieš. A to ľen tak ej ej ej, iba on vedel tak cifrovať.

– Hmm to je pekné starká.

– No nič dieťa moje, drž sa ! Keby som vládala, hneď by som šla.

– A veď mama by ťa zaviezla.

– Tá nech ide s ocom, nebudem hriechy robiť. No drž sa !!!

A tak som sa držala a to doslova, keď sme išli hore dedinou na vozoch. Ja so starostom sme boli v prvom voze.  Za nami išli ešte dva vozy a posledný bol traktor s vlečkou, kde boli korytárske ženy a dôchodkyne. Išli sme tou istou cestou, ako s mamou deň predtým na aute. Tá Poľana a tie Hriňovskie lazy, joj ! Príďte dakedy ku mne domov, pôjdeme sa prejsť ! Vystúpila som z koča, uvidela známu tvár. Dodík. To je môj veľmi dobrý kamarát z detstva. Keď sme mali tak trinásť behávali sme spolu von. Vystískali sme sa a potom sme si šli obaja po svojej robote. Dodík čapovať pivo a ja moderovať. Ako prichádzali účinkujúci, všetci sa pýtali, kde Kopor.

– Kopor nie je, dnes som tu ja!

Kopor je taký miestny moderátor, ľudia ho majú radi, alebo si naňho zvykli. Ale Kopor neprišiel tak som bola ja. Stretnutie pri Matúšovej heligónke je taká rodinná akcia u Mekušinov na dvore. V strmšom kopci sú lavičky, v rohu na rovinke je pódium, pod ktorým potom behajú deti, vedľa pódia stoja tri máje. A pekné máje. Miro Mitter zabije dvoch barancov, navarí sa kapustnica, uvarí kukurica ktorú nakradnú z poľa, pije sa čo hrdlo ráči a spieva sa a tancuje do bezvedomia. Program je veľmi voľný, prichádzajú heligonkári a muzikanti z kade – tade. Všetci si chcú zahrať na ujovu Maťkovu pamiatku.  Pred programom bola ešte svätá omša, ktorú slúžil farár z Podkriváňa. Ani neviem kedy sa nazbierali tetušky s bakuľkami v šatkách na hlave. Sedeli v chládku pod stromami a modlili sa.

Po omši začal program. Ľudí som privítala takto :

-Tradície sú v nás. Sme obyčajní ľudia, s neobyčajnými životmi. Máme v sebe hrdosť Poľany, bystrosť slatinských potokov a pokoru našich predkov. Tých, ktorí žili ťažšie,  ale hádam veselšie životy než my. Boli skromnejší, veď skoro v každom domčeku po desať detí rástlo a mestili sa. Dnes sme rozmaznaní, ale asi je to prirodzené dobou ktorú žijeme. Bývam v meste a minule sme sa pri obede s kamoškami rozprávali, že sme v jednom kolobehu, že sa nevieme zastaviť a potom Dáška, ona pochádza z Liptova povedala:

– Dievky, ja som bola minule doma, hrabali sme seno a mne bolo zrazu lepšie. Aj som si pospevovala. 

A dnes sme tu, obyčajní ľud spod Poľany a Mnícha. Je krásne, že rodina, priatelia, známi a aj neznámi sa dokázali zastaviť, prísť do Mekušinov a spomenúť si na uja Maťka. 

Aj mi zatlieskali a moja mama sedela v prvom rade, a usmievala sa. A tak som moderovala od pol druhej do dákej pol šiestej. Každého uja som sa opýtala, čo ide hrať a každý jeden odpovedal rovnako.

– Joj keby som ja vedel, hádam mi dačo zíde na rozum a zahrám.

A potom sa ešte hnevali, že ich volám ujo, že oni sú mládenci ! V programe vystúpila aj Milka Šatanová, ktorá často spievala s ujom Maťkom. Teraz jej hral Jožko Mitter. To vraj bol voľakedy veľký beťár a veľmi chcel moju tetku Jaru. To mi povedala mama. Program ukončila Ľudová hudba Karlíkovci, kde hrá na base náš pančel Roman Berky. Vystískali sme sa. Hrali, hrali a my s Mirom Mitterom sme čakali, kedy dohrajú, aby sme sa mohli rozlúčiť s programom a ľuďmi a ísť sa zabávať. Hrali, hraliii a Miro mi povedal, že on ešte ide na jeden pohárik. Tak šiel a práve vtedy dohrali. Na pódium som vyšla sama, požalovala som ho, že pije a on už aj utekal dolu kopcom. Poďakoval sa ľuďom, účinkujúcim, sponzorom, Bohu za počasie a aj mne sa poďakoval. A ja som sa tiež poďakovala a keďže som vedela, že niektorí ľudia netušia kto som, tak som sa rozlúčila takto:

Ďakujem Vám všetkým, ktorí ste dnes prišli. Ja viem, že ste čakali Kopora, ale som tu ja a volám sa Vierka Farbiaková, som vnučka Margitky Lapínovej a môj starký bol Pánbožko a som z Korytárok. Som vďačná, že tu dnes môžem byť a že som jedna z tých, ktorá ma v sebe obrovské dedičstvo našich predkov. Ďakujem Vám za dnešnú návštevu a teraz sa už poďme zabávať, jedzte, pite, tancujte, spievajte a keď pochybí jedenia Miro zareže ďalšieho barana. Dovidenia !

 Tak sa začal Korytársky woodstock. Hralo sa na heligónkach, hrala aj muzika. Chlapi si rozkazovali pesničky jeden cez druhého, Miro vykrúcal jednu po druhej. Keď tancoval so mnou, tak mi hovorí:

– Vierka toto je váľaný, že ?

– No Miro aby sme sa neváľali ta dolu kopcom.

My sme totiž tancovali v celkom strmom kopci. A v jednom momente sa mi v rukách ocitli husle a už som aj hrala a potom som aj spievala. A aj takú som si zaspievala, čo ma starká učila, keď som šla prvý raz na súťaž do Podzámčoku. A tam sa spieva takto. Trhala som bazaličku ….

 

Umelec najlepšie tvorí, keď je nešťastný, keď ho niečo trápi.  Naši predkovia boli umelci utrápení životom, a len čo vybehli na lúky a polia, spievali, hrali, tancovali a zrazu im bolo na duši veselšie, zrazu sa zabudlo na bôle. Oni boli najväčšími umelcami. A mne bolo zrazu tiež voľáko lepšie.

Už bola noc, a hádam aj po polnoci. Čas ísť domov. Dodík ma odprevadil, šli sme až z tých kopcov pešo ! Dobre ja som žena, tak možno trochu preháňam, ale trošku môžem.

– Pôjdeme tadeto, to je skratka.

– Čo ? Veď tam brešú psi !

– Ale neboj sa Vierka, čo by ti taký dedinský pes mohol urobiť.

Tak sme šli, pomedzi domy, kde ani neboli ploty, takže sme niekomu prešli cez dvor. Domov som prišla okolo pol druhej, umyla si zuby, ľahla do postele a zaspala. Vytrhlo ma okolo pol siedmej. Dom ešte spal. Váľala som sa v perinách a potom, keď bili zvony do kostola, vstala som z postele. Rodičia išli do kostola ja do susedov na kávu. Keď sa vrátili z kostola, pobalila som si veci, chcela som ísť na hroby a ešte sa zastaviť v Očovej na hrude. Starká plakala, ja som jej hovorila, aby nejedla hocičo, ale len zdravo. A ona plakala.

– Veď sa snažím, ja tu s vami ešte chcem byť.

Zovrelo mi srdce, slzy som mala na kraji ale neplakala som. Stískala som starkú. Potom som nasadla do auta, zakričala ahojte a šli sme. Najskôr na Kriváň, tam sme zapálili sviečku starkému a všetkým našim ostatným. Potom sme šli na Kaľamárku, tam chodíme zapáliť sviečku mojej tete Ružene. Dali sme jej tam aj kvietky, také pekné. Starý otec má hrob v Klokoči a vždy keď vidíme jeho mladícku fotku, smejeme sa. Bol to beťár. Z dvora pri jeho dome sme si pozbierali hrušky a zjedli.

Cestou sme sa zastavili v tej Očovej, kde som aspoň na chvíľu videla mojich dobrých kamošov, zistila, že čakajú ďalšie dieťa, postískala ich a už sme museli ísť. Mama ma zaviezla na autobus do Bystrice. Som rozmaznaná, chodím rada RegioJetom. Šoférovi som podala batoh, tašku v ktorej bolo vedierko s paradajkami. Objala mamu a sadla na svoje miesto. Mama stála von a plakala. Ja som nie, veď prídem zas.