Splnil sa mi sen. Stojím na javisku, kde hrám, spievam, tancujem a ešte aj hrám na husliach. Prvýkrát som sa na javisko postavila ešte ako malá. Raz som prišla zo škôlky a povedala som, mama ja chcem tancovať. Mama ma zobrala do detského folklórneho súboru Ratolesť, dnes sa volá Podpoľanček, lebo ľudia sú divní. Voľakedy boli v Detve dva detské súbory. Ratolesť a Slniečko. Keď ešte žil ujo Ondriáš, ktorý bol manažérom v Slniečku, sníval o tom, že sa tieto dva súbory spoja, že javisko bude plné malých aj veľkých, že deti sa budú hrať tak, ako sa voľakedy hrali na lúkach a že súbor bude mať veeeeľkú muziku. Nestalo sa tak, ba práve naopak.
Moje začiatku v Ratolesti boli smiešne. Ono to chodí tak, že najskôr tancujete v prípravke a potom prechádzate do ozajského súboru. Ja som sa na prvej skúške, kde boli malí aj veľkí zahovorila so staršou sesternicou a prípravkári odišli bezo mňa. Vedúci mi povedal, aby som teda už ostala s nimi. Tak som s nimi cvičila, učila sa všetky prvky a veru mi to išlo. Vedúci povedal, že do prípravky nemusím a hneď som sa aj učila tanec Marmuriena. Pamätám si, ako som prišla večer domov a mame som ukazovala, že viem tancovať štrikovaný. Och ako som ja rada tancovala. Vždy a všade. Na videokazetách máme záznamy ako si večer pred spaním sama opakujem tance. Bratovi som liezla na nervy. Stále som si poskakovala a spievala.
Na základnej škole som zas domov prišla s tým, že mama ja chcem chodiť na husle. Tak ma dali na husle. A to ma bavilo tiež. Ale nie hrať podľa nôt, to bola nuda. Prvé noty som dostala k pesničke Kohútik jarabí a veľmi mi to nešlo. Prišla som za mamou a povedala som jej, že mňa tie noty mýlia a naučila som sa to len tak. Chodila som aj poza husle, lebo ma nebavil ten proces výučby. A tak som doma klamala, že hej hej chodím, aj som cvičila, každý deň som cvičila ale na hodiny som nechodila. Potom mi na to mama prišla a hnevala sa. Zbila ma a obe sme plakali. Ale dáko sme to prežili a hrala som ďalej. Aj som tancovala. Neviem, či som mohla vyrastať krajšie ako v súbore. Viete koľko sme sa tam toho navyvádzali ? Ajajaaaj. Keď už som bola väčšia, pančel Berky mi povedal, že už nemám tancovať ale mám ísť hrať. Že budem nosiť len jeden kroj. A tak som išla hrať. Zrazu som sa ocitla v konkurenčnom Slniečku. Muziku sme tvorili všetko dievčatá, a na base hral Onďok. V Ratolesti ostal hrať Špako, Chrenko, Ševerovci a Paťo Melich. Všetci sme boli jedna generácia a dobrí kamaráti. Chodili sme kade tade po festivaloch, vystrájali, smiali sa, frajerili sa, robili zle, nepočúvali. Ale vždy sme prišli na skúšky, vždy sme s radosťou išli na vystúpenia. A moje najväčšie tresty od otca boli, keď ma nepustil hrať alebo tancovať kvôli zlej známke. Vtedy som si išla oči vyrevať.
Dnes stojím na javisku, trošku inak. Sme tam len tri. Každá iná ale vieme sa poprepletať. V jeden októbrový deň som sa stretla s mladou režisérkou Bebč (Alžbeta Vrzgula), ktorá mi povedala, že by chcela robiť to a to, že to bude o vojne a folklóre. A ja hneď, že áno idem do toho. A veru sme sa stretli fajná partia. Táto inscenácia spája tanec, divadlo, spev a hudbu. Všetko sa to prirodzene poprepájalo. Pamätám si, ako sme sa prvýkrát stretli celý inscenačný tím, sedeli sme v jednej krčme a zoznamovali sa. Bebč, režisérka ešte raz predstavila celý koncept, na to Bet, scénografka poukazovala svoje návrhy, do toho začala chrliť nápady Zuzka Sehnalová, ktorá okrem toho, že s nami hrá, mala na starosti pohybovú zložku. No a potom Stroon, náš muzikant, ktorý robí elektronickú hudbu vytasil mobil a poprosil barmana, či by sme si nemohli cez ich repráky v krčme vypočuť jednu skladbu, ktorú už načrtol. A tak sme sedeli a krčmou sa ozývali rôzne zvuky vibrafónu a neviem čoho všetkého a zrazu v tom zaznela pieseň Čo sa v svete deje bože môj. Postavili sa mi chlpy na rukách. Ja a Kaťuša, ďalšia herečka, sme tam len tak sedeli a čumeli, medzi akými ľuďmi sme sa ocitli. Na záver sme vytiahli diáre a naša šikovná produkčná Kača si všetko spísala a poslala nám výsledný ferman skúšok. Skúšali sme cez víkendy, po večeroch, po chvíľach. Skúšali sme ako sme vládali. Aj sme sa nasmiali, ale keď sa robilo, tak sa robilo. Veľmi si vážim celý proces, ktorým sme si prešli. Stretli sme sa ľudia, ktorí chceli niečo vytvoriť, ktorí ťahali za jeden koniec a vzájomne sa podporovali. Ono tie spolupráce nie sú vždy takéto. Ale mám rada, keď sa stane zázrak. A Folklore not war je pre mňa zázrak.
Premiérovali sme v máji, všetci v očakávaní, čo taký divák povie. A stalo sa také, že sa páčilo. Ba dokonca, dva dni pred premiérou sa na nás bola pozrieť Zuzkina kamarátka. Sláva Daubnerová. To je taká umelkyňa, herečka, režisérka a všetko, že keď som ju videla, skoro som si cvrkla. Aj som hovorila, že keď príde, tak budem hanblivá. A nebola som, iba chvíľu. Keď sme sa fotili, tak jej hovorím, že Sláva a ja ťa sledujem na instagrame a ona že hej a ako sa tam voláš a ja že Viera Šedá a ona že jeeej to si ty, ja ťa poznám! A vtedy mi naozaj skoro cvrklo, že Sláva mne Viere povedala, že ma pozná. Tak s takým človekom som sa stretla a rozprávala a ona bola úplne normálna. Taká Sláva.
A samotná inscenácia. No čo. Vy diváci vchádzate do atmosféry a my herečky stojíme na javisku približne dvadsať minút na jednom mieste. Nie je to sranda. Na premiére som Kaťušu, ktorá stojí oproti videla asi tak desaťkrát viac. A potom si tak zavše zaspievame, zavše zatancujeme, zavše zahrám na husliach. Textu tam nie je veľa. Stačí koľko je. Niektoré sú z takej knihy, v ktorej sa rozhodli pospisovať slovenské nárečia. Vtedy zistili, že ľudia rozprávajú najviac o vojne. Iné sú zo súčasných kníh z reportážnej literatúry. Bebč napísala scenár, kde ako keby každá veta predstavuje iného človeka, ktorý vojnu zažil. Dejom ho sprevádzame my, tri ženy. Lebo čo sa stalo so ženami, keď muži odišli na vojnu? Čo museli robiť? Ako si vynahradzovali dlhé chvíle? Čo sa stalo, keď už im neprišiel list? Ale nebojte sa nejakého pátosu. Texty sú rozprávané sedliackym rozumom, takým ako sa na vojnu museli pozerať, aby sa hádam neutrápili. A my sa snažíme neostávať v depresii. Skôr ukázať ako bolo, ako je a nechať pocit, zážitok, posolstvo. Aj by som napísala viac, ale nenapíšem. Príďte sa pozrieť, rada budem.
Vojna. Mnohí z nás si myslia, že keď sa nestrieľa vedľa nás, tak nie je. Ale je. A náš folklore not war je vraj „krásna vojna“, tak o nás napísal jeden kamarát. A veď nech žije. A všetci tam kričali na slávu. A kohúty kikiríkali. A zjavili sa tri slnká. A kdesi kohosi zastrelili. A tam to bolo na takej zátačky. A dala sa aj kode tode cigarety ziať. A poznala ho. A druhé ráno von vyzrela. A kto veľa videl. A kráľ kráľu daj vojačka!
A píš čo je nového.
A píš čo je nového.
A píš čo je nového.