Dominika je jedna z tých, ktoré boli a ostali. Taká tá kamarátka, ktorej môžete povedať hocičo, nebude prevracať oči ale povie:

– Bože Vierka, ty si super!

Dominika je jedna z tých, ktoré proste sú a teraz mi odíde na tri mesiace preč, do tramtárie Americkej. Veď dobre, nech ide. Boli sme sa rozlúčiť. V Prahe. Takto.

Odchádzali sme v piatok 16.6.2017 o 19:00 od Auparku. Našli sme nejakého chalana cez bla bla car a v aute s ním už sedelo jedno dievča. Pozrela som na ňu a Domči som stihla povedať, že to dievča nemám rada. Vedela som prečo.  Cestou z rozhovoru ich dvoch, lebo s nami sa nebavili, sme si vypočuli ako nemá rada Prahu (nami milovanú) lebo je tam všetko staré a to sa jej nepáči. Že jej sa viac páči to, ako sa buduje Bratislava (veď dobre) a že je úžasné mať také nábrežie a takú Euroveu. A potom sa rozprávali o doprave, že ona by mhd už vôbec nechodila, že chodí iba autom. Potom ešte povedala, že nepije pivo, lebo pivo pijú iba tučné baby. A potom sa začali rozprávať o autách a náhonoch a karosériách a koňoch. A  keď sme vystupovali , tak sa opýtala, ako sa na tom aute otvára kufor. Na čo náš odvoz hneď pribehol a obslúžil ju. My s Domčou sme si batohy zobrali samé a odišli na tramvaj.

Nocovali sme u mojej sesternici Lucky. Veľa sme sa smiali a tešili. Tak úprimne. Nemali sme nijaké veľké plány, len jeden cieľ – večer ísť do Harleys baru, tancovať obzerať krásnych potetovaných barmanov. Ale v piatok sme už nešli nikde, zaspali sme.

Zobudili sa až na druhý deň okolo deviatej ráno. Spravili sme si brunch a hurá do mesta. Vystúpili sme na Malostranskej a potom prešli  k Václaváku, odtiaľ na Staromestské námestie až ku Karlovmu most . Taká typická prechádzka turistu v Prahe. Chodili sme a nasávali a pozerali po ľuďoch a ľudia po nás. Rozprávali sa a spomínali a tešili. Videli sme jeden párik držiaci sa za ruky. Ktovie či sa držia lebo sa ľúbia, alebo aby sa nestratili.

 

Naše kroky šli ďalej až sme zastavili pri stene Johna Lenona.  To bol najkrajší zážitok. Spieval tam chalan a zbieral peniaze na to, aby si opravil stroj času, ktorý by ho vrátil do šesťdesiatych rokov. A všetci, čo sme tam boli a ozaj všetky možné národy, spievali sme s ním. Za nami stála rodinka s malým asi desať ročným chlapcom a všetci spolu Imagine all the people living life in peace. No a na koniec sme si užívali západ slnka na Náplavke. A tiež tam bola zmes všakovakých ľudí. Joj a šli okolo nás také dva manželské páry, ktoré si asi dali viac pivka na slniečku a jednej z manželiek sa motali topánky a k tomu motaniu jej pomáhali z jednej strany manžel a z druhej kamoška, ktorú podopieral jej muž. Spievali. Po slovensky. Naši.

Večer sme sa vychystali, namaľovali ústa a išli. Cestou sme si povedali, že a veď dnes nemusíme byť tak dlho ako minule. Nám sa totižto stalo, že keď sme boli v Harleyi pred tromi rokmi, odchádzali sme ráno o pol siedmej. Stárneme a tento raz od nás pri vstupe nepýtali občianske. Vošli sme. Domča výskala, ako to tam miluje a ja som sa tešila, že je šťastná. A Zapadli sme na bare. Prvé pivo ktoré si Domča objednala neplatila, lebo barman sa musel postarať o staršieho pána, ktorý mu padal za bar a keď ho aj usadili, tak padal zas a keď náhodou vydržal sedieť, tak si zobral pohár, ktorý bol ale obrátený a pil z neho. Proste pil z prázdneho otočeného pohára.  A my sme sa smiali.

Ďalšie pivo mala Domča od Lukáša, ktorý tam prišiel so svojou kamoškou Verčou. No tí dvaja boli podarení. Povedal nám, že je zasnúbený a jeho frajerka má tetovania. Aj my sme ukázali naše tetovania (dali sme si s Domčou kresky, lebo veď nepôjdeme do takého podniku bez tetovačky) a on nám uveril, že je to ozajské tetovanie. A potom sme sa bavili celý večer, teda noc. Na koniec povedal, že zasnúbený nie je, ale balí na to baby. Ale že frajerku má ale má slabosť na Vietnamky – zrzavé – Slovenky.  Potom sa nás opýtal, že ako je možné, že dve sedemnásťročné baby pustili samé do Prahy. Áno smiali sme sa. Keď vysvitlo, koľko máme rokov, tak sa smial on a povedal, že má len 22 a že on sa s takými starými kozami baviť nebude. A bavil sa. A potom sme ho učili po slovensky. Chceli sme nech povie „Ľúbim ťa“ a on že: „Ľúbim ? To je nemoc ?“ áno zas sme pri  láske. Je to nemoc. Nemoc bytia. Zas sme to rozoberali aj so sesternicou, že existuje len zamilovanosť, tá prejde a potom je to o kompromisoch a že ona už na lásku neverí a Domča sa k tomu stavala tak nijako a ja že do kelu veď láske je a ja na ňu verím !!! Späť k baru.  Motali sa okolo nás chlapi, veľa chlapov a Verča každému hovorila, že my tri sme Lukášove frajerky, na čo sa jeden opýtal, za koľko peňazí mu dá Lukáš jednu z nás. Hej bolo to divné. A potom sme sa rozlúčili. A vyšli z baru a bolo svetlo. Len tak zrazu svetlo, ako v mojom živote. A my sme sa smiali a tak nahlas. A potom sme točili instastories. Že …

„Domča kedy sme chceli ísť domov ? O tretej.  A koľko je hodín ? Pol šiestej.“

Tramvaj domov sme nestihli. Nevládala som utekať, strašne ma boleli nohy. Viete, my sme prešli 21 km cez deň po meste a ďalších 7 km som pretancovala v noci. Líhali sme si o štvrť na sedem. Sme mladé, hladné a unavené.

Zobudila som sa o desiatej, že som fresh, šla som do obchodu, kúpila zeleninku a uvarila vývar. Domča vstala a po šiestich pivách sa jej netočila hlava. Neminuli sme nič, iba na minerálku ! A potom sme zjedli polievku, rýchlo sa zbalili a utekali. Už na autobus. Prechádzku na hrad sme nestihli. V autobuse Domča spala a ja som čítala knihu. A potom sme si to začali uvedomovať, že ja vystúpim v BA a ona pôjde ďalej do Zvolena a potom domov a zbalí si veľký kufor. V autobuse sme sedeli obe v uličke vedľa seba. Iba sme sa držali za ruky. Nepovedali sme nič. Vedeli sme.

V Bratislave sme sa silno objali. Ja som Domči povedala, aby si dávala pozor, aby nebola lačná aby si to užila a vrátila sa mi. A dnes je utorok 20.6.2017 a už čaká na letisku v Budapešti.  Odletí a priletí späť.