„Tak to je tvoj nový domov. Vitaj !“
Narodila som sa 26. marca 1966. Do teraz som bývala v maminom bruchu v Korytárkach číslo domu 16 a oddnes som oficiálnou obyvateľkou. Mám mamu, volám ju mama ale ostatní jej hovoria Margita, Gitka, Gita, pani vedúca. Nerozumiem prečo, veď je to mama. Mám aj otca, volám ho otec a druhí ho nazývajú Jožo, Jožko, Jozef, Pánbožko. Mám sestru a volám ju sestra. Ešte som ju nevidela ale predstavujem si ju peknú. Určite budeme kamošky, budeme si zapletať vlasy a robiť všetky veci, čo kamošky robia. Ja som dieťa. Volajú ma …
„Machorko môj malý krásny,“ rozpráva na mňa mama ako by sa rozprávala s chlapcom !
Tu budem vyrastať. Korytárky, číslo domu 16. Ozaj som bola tučné dieťa.
Mali dôvod volať ma Machorko. Nie len kvôli váhe ale aj kvôli tomu, že sa zo mňa vykľulo malé chlapčisko. Predstavy o mojej sestre boli tiež mylné. Pekná je, volá sa Jara, veľa rozpráva ale so mnou nie. To radšej s Marienou, našej mamy najmladšou sestrou. Chodím do školy v Korytárkach, učíme sa všeličo. Najradšej však mám, keď si sadnem na bicygeľ a trielim domov. Preskočím plot, ako vždy si nedám pozor a roztrhnem si nohavice. Nevadí hodím ich pod posteľ a zajtra veznem Jare, tá ich má aj tak viac!
„Dievčatá, Vierka Jarka, už ste doma ? Mama odišla do roboty, navarila, nahala riady, ideme upratovať.“ To je asi jediná činnosť, ktorú s nami otec robí. Večne je niekde preč. Buď v práci alebo na fuške. Všetky domy v okolí porobil ale svoj dom vystierkovať nevie. A okrem toho, veľa času trávi v bufete. Rád si vypije. Často si pozerám fotky mojich rodičov, keď boli mladí. Vyzerali nádherne. Moja mama mi však do hlavy tlčie:
„Z peknej a prázdnej misky sa nenaješ.“
Základná škola
Už som spomínala, že vyrastám ako chlapča a chvascem sa vždy novou modrinou alebo jazvou. Ale teraz som vyparatila niečo… Učiteľka v škole si musela odbehnúť, tak mi kázala aby som dávala pozor na triedu. Do ruky mi vložila jej paličku a šla. Ja som svoju úlohu zobrala vážne. Ďuro Rapčan dačo vyrušoval a ja mu prááásk po ruke. Či som mu neroztrepala nové hodinky ? Pravdaže…
Rada sa šplhám po stromoch, najmä po čerešni. Hore sú tie najsladšie. Kôstku si potom strčím do nosa a hrám sa s ňou. Raz sa mi stalo, že mi kôstka ostala zaseknutá v nose. Všetci sa mi smiali. Ale ja som sa viezla do nemocnice na motore a ešte som si predstavovala ako mi z nosa narastie čerešňa a bude len a len moja !
Jara si všimla, že nosím jej veci. Žalovala mame, tak sme museli ísť trhať burinu. Ja to robím precízne, Jara rýchlo aby mohla zdrhnúť. Chcela aby som ju odviezla na bicygli. Tak som ju ale kázala som jej, nak nevrtí tými nohami. Vrtela a palec na nohe jej skončil zapichnutý v špici môjho kolesa. Dúfala som, že mi ho nepokazila. Horšie však bolo, keď mi ukázala ako jej visí polka krvácajúceho palca. Tak sme jej to odtrhli a má trošku menší palec.
Okrem kamarátov, mám už aj kamošky. Anču od Žandárov a Zuzu od Paľkov. Sú to dobré dievky. Nefintia sa až tak ako Jara s Marienou. Tie by už chceli behať po zábavách, každý deň si zo záclon šijú nové šaty. Jasné, že mi ich Jara nechce požičať. A kto vie, či by som sa do nich vošla.
Stredná škola
Odchádzam na strednú školu. Vybrala som Obchodnú akadémiu v Banskej Bystrici. Banská Bystrica je veľké mesto. Neteším sa tam. Budem na intráku a kto vie s kým.
Moje obavy s intrákom sa vyplnili. Izby boli po šesť, všetky obsadené a ja s nikým. Potešila som sa, keď som videla, že ešte jedno dievča nemá s kým byť. Vychovávateľka nás zobrala k jednej izbe. Bolo tam päť báb. Jedna z nich na mňa ukázala rukou a zahlásila.
„Hentú si berieme.“
Tak sa začalo priateľstvo dievčat zo Sebechlieb a hentej z Korytárok.
Nemám rada sanitky. Nemám rada ich zvuk. Raz šla jedna okolo mňa. Môj otec mal haváriu. Osobný vlak sa zrazil s rýchlikom. Otec prežil …
Otec je pedant. Každé ráno vstane, pozametá okolo domu, na stôl si rozloží noviny, zje cesnak, korenie, slaninu, za jeden vypije a ide si po svojom. Okrem toho si každý deň píše denníky. Dni oddeľuje červeným a modrým perom. Otec je pedant…
Svadby
Moja sestra sa ide vydávať. Našla si takého gazdu z Detvy Jana Fekiača, tak z nej bude hrdá Detvianka. Chystáme svadbu. Ja nemám nikoho. Nikto ma nechce. Chcel ma Ďuro Rapčan, ten čo som mu roztĺkla tie hodinky ale to ma chcel len akože. On chcel hlavne Zuzu, tú moju najlepšiu kamarátku ale tá ho nechcela tak prišiel za mnou. A ja som ho nechcela. Poslala som ho za Zuzou, nak ešte skúsi a sú spolu. Jara mi povedala, že na tej svadbe bude mať jej Jano dákeho kamaráta Joža, čo by sa ku mne hodil. Sestra asi vie.
Idem sa vydávať. Za toho Janovho Fekiačovho kamaráta Joža Farbiaka z Klokoča. Vyzerá byť ako dobrý chlap. Myslím, že si bude vážiť rodinu, lebo sám nemal bohvieaké detstvo.
Rodina
Som vydatá. Bývame u mojich rodičov. Mama pomáha ako vie. Otec pije ako vie. Môj muž mu nie je po vôli. Čakám dieťa, má sa narodiť dakedy v októbri. Sestre sa nedávno narodil syn, Janko.
A máme ísť na svadbu. Tento mesiac Števe, potom Monike, Hanke… Mama je z desiatich detí, veru je nás veľa. Môj manžel tomu nie je nadšený, že každý mesiac je u Mičudov svadba a do roka krštenie, ale tá rodina mu bude ešte dobrá.
Porodila som ako nič. Na druhý deň som sedela v tureckom sede a všetci ma obdivovali, aká som ja prvorodička. Nemala som hodinky a netušila som ako často mám kontrakcie. Podľa mňa som ich mala stále. Ešte si pamätám, že po pôrodnej sále behala myš, ktorú som mohla doniesť ja v gumáke. Volá sa Miloš. Ja som chcela Filipa ale môj otec pozeral správy a videl Miloša Jakeša, tak je po ňom. Moja mama je stará mama a môj otec je starý otec.
„Miloško a kedy si sa narodil ?“
„Keď sa repa vyberala.“
Na sálu ma totiž viezli rovno zo záhrady.
Miloš stále plače a je chorý. Asi pôjde na liečenie do Tatier. Je zvláštne, že môj otec má s Milošom krajší vzťah ako mal kedy so mnou alebo Jarou. Veľmi sa z toho, teším. Ale pije aj tak. Chcem aj druhé dieťa ale to by sme sa v tomto dome nepopratali.
Byt
Dolinky 1335/4, ôsme poschodie, trojizbový byt bez balkóna. Presťahovali sme sa. Miloš je tu ako v klietke oproti tomu, čo mal v Korytárkach. Čakám druhé dieťa. Jara má dvoch synov Janka a Doda. Len nech ich máme zdravé, tie naše deti.
Druhý pôrod bol hrozný. Doktor v Detve mi povedal, že zbytočne stresujem, nič sa nedeje. Avšak vo Zvolene, sa zhrozili. Dieťatko bolo zamotané do pupočnej šnúry. Ani neviem kedy a ako ma uspali. Viem len, že mám jazvu a malé dievčatko.
„Tak Žofka je na svete.“ hovorím mužovi do telefónu.
„Ak to bude Žofia, neprídem pre vás do pôrodnice.“
Tak máme malú Vierku. Doniesli sme si ju rovno pod stromček. V očiach jej vidím, že to bude čert. Do práce som musela nastúpiť skôr ako bolo plánované. Vynadali mi do krkavčích matiek. Ja som sa rozplakala. Šťastie, že mám mamu. A tetu Ruženu, ktorá nám nie je žiadna rodina ale s Vierkou nám pomáha.
Deti rastú. Miloš číta, Vierka sa predvádza.
Miloš začal hrať hokej.
Vierka chce ísť do súboru a hrať na husliach.
Vysoká škola
Od rána do večera som v práci, nemám čas ani na deti ani na seba. So sestrou sa už vôbec nevídame. Cez víkendy chodíme k našim. Mama je na dôchodku, otec pije stále viac.
Ježiško nám doniesol kameru. Všetko kamerujem aj to čo netreba. Deti budú mať spomienky. Okrem toho som stratila kľúče od Sporiteľni. Neviem čo budem robiť.
Zomrel otec. Myslím, že mame sa uľavilo. Pri jeho hrobe som mu povedala, že ak nájdem kľúče od sporiteľni, dám si prihlášku na vysokú školu.
Končím vysokú školu, kľúče som vtedy našla. Bolo to ťažké ale zvládla som to, popri práci, popri deťoch. Po nociach som vyjedala klobásu a slaninu a občas som si aj za pohárik uliala. A tak stojím na svojich promóciách, mám tu asi dvadsaťtri ľudí, čo sa prišlo pozrieť ako mi dajú diplom a titul a ja krava som sa zabudla pokloniť.
Deti mi vyrástli. Miloš, je na strednej v Prievidzi hrá hokej a Vierka sa stále predvádza, hrá na husliach a k mojim promóciám mi napísala básničku.
Deti rastú. Ani neviem kedy mi takto prerástli cez hlavu. Ľúbim ich.
Odišli mi z domu, bývajú s mojou mamou. Chápem ich.
Deti rastú majú frajerov a frajerky. Chodia do škôl a aj na diskotéky. Vedia sa opiť, čo by sa nemuseli.
Deti rastú. Už ich vídam len málokedy.
Deti rastú …
Volám sa Viera Farbiaková, za slobodna Lapínová. Narodila som sa 26.marca 1966.