Tento príbeh som sa rozhodla zdieľať lebo chcem. Je náš a je intímny. Prosím, nepíšte mi, čo som mohla a mala urobiť lepšie. To nie je empatická reakcia. Ďakujem a príjemné čítanie.

Tehotenstvo mi dodalo sebavedomie

Odteraz až dovždy budem svoje, ako aj každé ženské telo, vnímať úplne inak. Je to zázrak prírody, že v sebe nosím človiečku. Milujem byť tehotná.

Hudba, meditácie a pokojné prípravy

Som pripravená. V hlave si premietam všetky svoje obľúbené pôrodné príbehy, ktoré som počula a videla. Pomáha mi to. Počúvam náš pôrodný playlist a meditujem. Obsahuje naše obľúbené pesničky. Tú „našu,“ Lost on You od LP, sme sa rozhodli tam nedať, lebo nám príde smutná, aj keď z nej máme najsilnejší spoločný zážitok z koncertu na Pohode.

Blíži sa to, cítim to

Už sa to blíži. Cítim to. Som pomalšia, istá časť môjho mozgu sa vypína, sústredím sa na seba, na dýchanie, na hľadanie správnych pohybov. V noci sa budím medzi treťou a štvrtou. Ráno dospávam noc. Telo ma pripravuje na život s bábätkom. Počúvam obľúbené podcasty o pôrodoch, o tom, aký je to magický pocit. Tak veľmi som zvedavá, aké to bude. Mám predstavu, že sa to celé začne v noci. Neviem prečo, ale predtým, než opustíme náš domov, si chcem umyť vlasy. Mám rada ten pocit – čistú hlavu.


25.10.23

Už to nie sú poslíčkovia

Je noc. Budím sa na bolesť, ktorá už nie je poslíčková. Odchádzam z postele a pozorujem svoje telo. Zapínam difuzér, nastavujem tlmené svetlo a čakám na vlny. Dýcham. Už to trvá hodinu. Budím Jakuba. Sú dve hodiny ráno. Obaja si sadáme k práci. Ja spisujem, čo treba, kým budem „off.” Neviem vlastne, ako dlho budem mimo. Jakub si berie dva týždne pre nás. Delegujeme, čo sa dá.

Kakavko na uvoľnenie a sny, ktoré posilňujú

Robíme si kakavko – teraz môj obľúbený nápoj. Kontrakcie stále trvajú. Potrebujem sa hýbať. Zaspíme až nad ránom, okolo šiestej, a spíme dlho. Sny mám až orgazmické. Silný pocit je podporený slabšími kontrakciami. Odtiekla mi zátka. Vstávame okolo pol jedenástej, ideme sa prejsť, a pri chôdzi opäť cítim, že prichádzajú vlny. Stupňujú sa celý deň. Keď sa mi dá, ležím; keď sa mi nedá, húpem sa zo strany na stranu. Večerné venčenie Bubáka musíme ukončiť skôr. Kontrakcie silnejú a sú presné na sekundu. Pomáha teplá sprcha, dýchanie a náparka ej kej ej „wellness pre šušku.” Bylinky sú mocné čarodejnice. Pri niekoľkom raze sa mi už ťažko vychádza zo sprchy. Cítim silný ťah v trieslach a bolesť v krížoch. Pravidelnosť je presná. Je čas.

K Bubákovi prichádza Majka. Vnímam ju veľmi matne. Dýcham. Cestu autom do pôrodnice si nepamätám. Som so sebou. Prichádzame na urgent, prijímajú nás na pôrodnici, dávajú mi pásy. Kontrakcie sú každé 3 minúty. Prechádzam sa po ordinácii a čakáme na vyšetrenie. Pôrodná asistentka sa ospravedlňuje, že to trvá, rodí veľa žien a potrebujú tam lekárku. Ok. Zvládam to.

Zaskočenie a pochybnosti – prvé stretnutie s doktorkou

Zrazu sa pri nás objaví doktorka, ktorá sa nám nepredstaví a zruinuje všetky moje vysnívané predstavy o rešpektujúcom personále:

„No tak čo, epidurálku budeme pichať?” zaskočí nás otázkou.
„Prajem si prirodzený pôrod, čo najviac bez zásahov. Samozrejme, ak nastanú komplikácie…” „No ale to sa vám zíde, keď vás budú zašívať,” skočí mi do reči a ja zneistiem. S Jakubom na seba pozeráme, či sme v správnej pôrodnici. Súhlasím s vaginálnym vyšetrením, ktoré je ale otrasne neprofesionálne a veľmi bolestivé. Dostávame informáciu, hodnú tretej cenovej:

„No to je tak na špičku prsta, to ja nepustím.”

Odchádzame domov – pocit úniku

V hlave mi ide: ok, odchádzame domov a radšej porodím tam. No v tom prichádza iná doktorka, Jakub vymedzuje naše hranice a jasne dá najavo, že nie sme spokojní s komunikáciou doktorky, ktorá nás vyšetruje. „Nová” doktorka zachraňuje situáciu. Snaží sa zmeniť náš prvý dojem, ktorý spôsobil aj to, že sa mi „zastavil” pôrod. Prichádza otázka, či to ešte otočíme domov. Po chvíľke zvažovania sa rozhodneme zostať v pôrodnici. A dobre sme spravili. Po tom, ako sme ostali iba my dvaja a usalašili sme sa na izbe, sa pôrod opäť spustil. Bolesť, ktorú som cítila na krížoch, sa stupňovala. Striedala som teplú sprchu a masáže od Jakuba. Skúsila som aj fitloptu, ale tá mi nevyhovovala.


26.10.23

Späť v pôrode, znova a znova

Spájam sa so sebou, Jakubove slová vnímam letmo, no cítim jeho dotyky. Pomáhajú mi uvoľniť sa. Dýcham. Mám voľnú sánku. Vydávam „zvláštne” zvuky. Prsty na rukách mám zatlačené do postele. Nespím celú noc. Začínam byť vyčerpaná. Bolesť je ukrutná. Nad ránom si pýtam niečo od bolesti. Neviem, čo to je, ale zaspím.

Spím asi hodinu. Máme raňajky a čaj. Niečo zjem a hneď to vyvraciam. Kontrakcie sa začnú stupňovať. Pásy hovoria, že sú každú minútu. Súhlasím s vaginálnym vyšetrením, lebo chcem vedieť, na čom som. Aj keď som vo všetkých podcastoch a knihách čítala, že centimetre nie sú dôležitá informácia, chcela som vedieť. Málo. Otvorená som na 4 cm. Viem, že ma čakajú bolesti, viem, že to budú opäť kríže, viem, čo mi pomáha, a to robím. Počas dňa sa mi medzi kontrakciami podarí zaspať.

Sabotujem v hlave samú seba – pocit vlastného zlyhania

Opäť skúšam niečo zjesť, ale vyvrátim to. Trošku o sebe začínam pochybovať. Do toho si vyčítam, že som si dala niečo od bolesti. Mala som to zvládnuť bez toho, taký bol plán! Sabotujem v hlave samú seba. Som zo seba sklamaná. Hovorím o tom Jakubovi. Je mi oporou a ubezpečuje ma, že som spravila správne rozhodnutie. Prichádza ďalšia noc a ja tuším, že bude náročnejšia než tá predtým. Po celom dni sprevádzanom silnými a pravidelnými kontrakciami si sama pýtam vaginálne vyšetrenie. 6 posratých centimetrov. Mám pocit, že som všetkých naokolo sklamala, že som zlá rodička, že to mám vedieť lepšie! Je tam lekárka, pozrie sa na mňa veľmi uprene a hovorí: „Trvá to už dlho, rodíte dlho, ja to vidím.” Jedna veta, ktorá mi opäť zapla sebadôveru. Rodím. A trvá to. Ale nerobím nič zle.

Túto noc si skôr nepamätám ako pamätám. Záblesky sú nasledovné:

Zaspím na chvíľočku, asi na 15 minút. Jakub spí tiež, aj on už je vyčerpaný. Budím sa na bolesť. Pôrod bolí. Tú bolesť neviem opísať, je to niečo, čo som doteraz nezažila. Idem do horúcej sprchy, budím ho, potrebujem ho. Masíruje, púšťame si náš pôrodný playlist, tancujeme, objímame sa sme spolu. Bolesť prechádza z krížov ku konečníku. Kričím. Som na štyroch s holou riťou vystrčenou rovno do dverí a je mi to úplne jedno. Bolesť na konečníku je tak silná, že ak toto prežijem, budem rada, že mi ostane riť. Rodím. Trvá to už nekonečne dlho. Hučím z plných síl a padám únavou. Spím.


27.10.23

Po troch dňoch pôrodu a opakujúcich sa vlnách – dorazila som na okraj svojich síl

Zas raňajky, zas nič vo mne neostane. Dopujem sa hroznovým cukrom. 7 cm. Pýtam sa, čo môžem robiť lepšie. “Všetko robíte správne, čakáme na bábätko.” Och áno, veď takto som to chcela. Dorota sa snaží, najviac ako vie. Cítim, ako sa tlačí do pôrodných ciest. Praská plodová voda. (je ok, že až teraz).

Odchádzame na pôrodný box. Všetci hovoria, že na obed, už budem držať bábätko v náručí. Inak od momentu odpornej doktorky sú ku nám všetci láskaví a rešpektujúci. Pôrodné asistentky okolo mňa makajú, ako vedia. Aromaterapia, náparka, horúca sprcha, polohovanie. Skúšame všetko. Je obed a stále “nič”, “len” kontrakcie. Ani jedlo, ani spánok, som na dne svojich síl. Fyzických aj psychických. Súhlasím s epiduralkou, potrebujem nabrať silu a pospať si. Áno, kontrakcie stále trvajú v pravidelných intervaloch už niekoľko dní. Zaspávam. Jakub ma drží za ruku.

Preberám sa. Polohujem, sprchujem, Jakub ma masíruje. Priniesli mi žinienku, je mi dobre pri zemi.

Sú asi štyri hodiny. Sú u nás lekári. Niečo sa im nezdá. Prvýkrát a veľmi láskavo spomenú možnosť sekcie. Odchádzajú z izby a ja sa rozplačem.

Sekcia – možnosť, s ktorou som nerátala

Čo som za matku, keď si neviem porodiť vlastné dieťa? Tak veľmi po tom túžim, chytiť si hlavičku, nabrať posledné sily a stať sa matkou. Zrodiť sa. Na sekciu nie som pripravená. Jakub mi je oporou. Plačem. Je to pre mňa veľmi bolestivé. Najmä na duši.

Pôrodná asistentka mi pomáha nájsť polohu. Ešte to nie je stratené. Ešte to skúsme Dorota.

Je šesť hodín večer. Mám na sebe pásy už od poslednej kontroly. Jakub hovorí: “Dorote sa strácujú ozvy.” Potom to zopakuje porôdnej asistentke. A už iba počujem ozvenu, príchod lekárov, sestričiek. Kontrolujú pásy. Strácajú sa ozvy. “Súhlasíte, že tehotenstvo bude ukončené sekciou?” “Súhlasím.” Prečo by som aj nesúhlasila? Strácajú sa ozvy.

V tomtom momente sa od seba odpájam. Nie som. Ležím tam, bandážujú mi nohy, zavádzajú cievku, podávajú spinal, niečo hovoria, nevnímam. V hlave si sucho hovorím: Čo keď ju nebudem rada, keď sa nenarodí vaginálne, keď neprežijeme to zrodenie? Čo keď sa neprisaje? Čo keď ma nebude mať rada ona? Čo keď sa nám niečo stane? 

Zrazu som na sále. Jakub čaká pred dverami. Bude pri mne. Personál je milý. “Och veľa ste sa natrápili, o chvíľku tu s vami bude bábätko.” Neodpovedám. Už nech ma rozrežú. “A ako sa bude volať?” “Dorotka.” odpovedám. ”Dorotka, jej! O chvíľu ju budete počuť.”

Ležím tam “zviazaná” a nič nie je podľa mojich predstáv. Veľa ľudí, operačné svetlo, sekcia. Našťastie Jakub je pri mojej hlave a podporuje ma. Rez necítim, iba mierny ťah. Počujem ju. Počujem ju plakať. Jemine ona je tu s nami! Dajte mi ju sem. 

Asi existuje vesmír, alebo to naozaj takto malo byť

Dajú mi ju na hruď. V pozadí hrá hudba. Je to Lost on you od LP, hrá tu ich rádio, alebo ich spotify…a práve v momente, kedy sa rodí Dorota a dávajú mi ju na hruď hrá naša pesnička. Asi existuje vesmír, alebo čo. Všetci plačeme. Konečne si tu s nami. Jakub mi stihne povedať, že máš chlpatý chrbát. Niekto z prítomných nám hovorí, aby sme si spravili fotku. Odpovedáme, že my tu nemáme telefóny. Jedna pani nás odfotí, napíše na papierik svoje číslo a podá Jakubovi.

“Ahoj bábätko moje.” Prihováram sa ti a ty si spokojne ležíš na mojej hrudi, kým mi zašívajú brucho. Personál mi pomáha pridržiavať ťa. Som pekelne unavená. “Môžem si na chvíľku zatvoriť oči?” “Môžete.” Zatváram a iba cítim ako na mne dýchaš. Neviem, koľko to trvá. Je to jedno, lebo si tu. Zvládli sme to. “Och akú máš hlavičku, ty si sa tak veľmi snažila dostať do tých pôrodných ciest a nešlo to.”

Odvážajú ma na “preberačku”, kde som 50 minút a stále otravujem pána, koľko tam ešte musím byť, lebo halo mne sa narodila dcéra a chcem byť s ňou. Jakub s Dorotou sú zatiaľ sami na izbe a majú nerušený bonding. Konečne ma prevážajú. Prichádzam do izby, beriem si ťa a ty sa profesionálne prisaješ na prso. Koža na kožu. Mama a dcéra. Ja a Dorota. My, rodina.

Je mi ťažko, že som imobilná. Cítim sa neschopne. Ja chcem mamovať a nie tu ležať. Cítim, ako zo mňa vyteká krv. Na brucho mi položia niečo ťaživé vo vankúšiku, aby podporili zaväzovanie maternice. Nechajú nás osamote. Sme len my. Viem, že toto bude moja téma, ktorú budem potrebovať spracovať. Bolí to.

Prichádza sestrička a ukazuje Jakubovi ako má prebaľovať. Je mi z toho šialene smutno. Ja to viem! Ja viem, ako sa prebaľujú bábätká. To ja som mu mala ukazovať. 

Dojčenie a poďme “spať”. Jediné šťastie, že sme v pôrodnici, ktorá má jednolôžkové izby a partner môže byť prítomný. To je pre nás dôležitý štart. Ráno sa postavím na nohy, zvládnem zájsť do sprchy. Pomaličky tú ranu rozchodím. 

27.10.24

Rok s tebou Dorotienka

Je rok od kedy si sa narodila Dorota. Náš pôrodný príbeh je náš. A aj keď bol dlhý, náročný, bolestivý na tele aj na duši, je náš. Aj ja som sa narodila sekciou. S tvojou starkou máme rovnaké krivé jazvy. Nebojím sa mať jazvu, lebo ju na ženskom tele, na maminom tele poznám odjakživa. Sekcia je pôrod.