„Nemám rada Vianoce,“ povedala, keď sa jej niekto opýtal.
Vedela prečo a vedela aj to, že voľakedy ich rada mala. Sviatky sa jej spájali s veľkým upratovaním. Mama si brala dovolenku, aby mohla na trojizbovom byte bez balkóna umyť okná. Ona s bratom a otcom zas umývali a riadili všetko, čo im prišlo pod ruku. Pred Vianocami sa vždy umýval krištáľový riad, ktorí dostali rodičia na svadbu. Na to museli dávať veľký pozor. Poháre opatrne nosili z obývačky do kuchyne, kde ich umyli jarovou vodou, opláchli studenou, dali odtiecť na kuchynský stôl, kde voda stekala na utierky a potom leštili. O áno, na Vianoce sa mohli používať lepšie utierky, ktoré pili viac vody a nenechávali šmuhy na sklenených pohároch. Všetok tento riad potom nosili späť do obývačky a ona ho ukladala do poličiek, ktoré predtým utrela od prachu vodou a následne na to vyleštila prontom. Ukladanie pohárov, tanierov, mištičiek mala najradšej. Predstavovala si, že sú to bábiky a vždy svojmu uloženiu vymyslela príbeh o ktorom ale vedela iba ona. Keď sa potom tento riad na Vianoce používal, dávala pozor aby sa vždy všetko vrátilo na svoje miesto. Keď poupratovali obývačku, prišla na rad kuchyňa. Otec s bratom odťahovali šporák, kde umývali zaschnutú mastnú špinu. Z políc vytiahli všetky taniere a hrnčeky. Dózy v ktorých boli veci na pečenia a varenie skontrolovali – čo bolo po záruke vyhodili a mama mala potom zle, že si to nevie ustriehnuť. Spoločnú detskú izbu si upratovala ona s bratom a otec ich dôkladne skontroloval. Keď už bol byt čistý, mohli doniesť vianočný stromček, ktorý každý rok chodili zobrať k jednému známemu. Chodili tam po tme, už vtedy bolo zakázané vypiľovať stromčeky len tak. S obrovskou borovicou potom prechádzali cez celé mesto. Otec s dvomi malými deťmi. Mama bola v práci. Stromček ozdobili, ale sviečky na ňom nikdy nefungovali – riad v poličkách sa leskol miesto nich. O tom, že Ježiško nenosí darčeky sa dozvedala keď mala štyri roky. Povedala jej to opatrovateľka.
„Vieš, ono tie darčeky nenosí Ježiško, ale ľudia, čo ťa majú radi. Rodičia, starí rodičia, tvoj brat a ja.“
Neplakala. Rozumela tomu a v tie Vianoce chcela dať darčeky aj ona. S pomocou svojej opatrovateľky ich vyrábala. Pre maminu navliekla na silon korálky. Staré krabičky od liekov oblepili baliacim papierom a boli z toho ozdoby na stromček – to bolo pre ostatných členov rodiny.
„Jéj to budem nosiť do práce.“ povedala mama a ona sa potešila, lebo mama pracovala v banke a nemohla na sebe nosiť hocičo.
„Tieto ozdoby sa nám hodia na stromček, je to pekné!“ povedal brat a ona cítila hrdosť, lebo dostala pochvalu od staršieho brata.
„Aha, v tom nič nie je ?“ povedal otec.
V jednej ruke držal roztrhnutý baliaci papier a v tej druhej krabičku od liekov. Ona mala slzy v očiach. Nie preto, že otec jej darček zničil. Cítila, že ho sklamala.
Na ďalšie Vianoce si našetrila peniaze. Brat mal s kupovaním darčekov skúsenosti a ona od neho odkukávala. Žili v malom meste. Bola tam jedna obyčajná drogéria a bola tam druhá, neobyčajná drogéria, ktorá bola v pivnici jedného z panelákov. Keďže tam boli lepšie ceny ako v obyčajnej drogérií, ľudia často stávali na schodoch v rade. Aj ona si vystála radu, potom prišla k pultu – nebola to samoobsluha a teta sa jej opýtala.
„Dobrý deň maličká, čo pre teba ?“
„Dobrý deň, ja by som chcela niečo pre maminu a niečo pre ocina.“
„A čo by to malo byť ?“
Ona sa postavila na špičky, prezrela si najvyšší regál kde sa trblietali dve kazety so šampónom, sprchovým gélom, telovým mliekom pre ňu a vodou po holení pre neho.
„Ja si prosím to hore, čo je tak pekne zabalené.“
„Nech sa ti páči!“
Peniaze vytiahla z malej peňaženky s jednou priehradkou na všetko. Zaplatila, kazety opatrne vložila do batohu, poďakovala, pozdravila sa a odišla. Ľudia v rade neboli nervózni, usmievali sa. Usmievala sa aj ona a asi sa aj pozdravila. Potom utekala do bytu svojej opatrovateľky od ktorého mala kľúče na červenej stuhe. Darčeky skryla do skrine s jej vecami. Bratovi v tie Vianoce kúpila plyšovú kozu, starkej špongiu na umývanie a lak na vlasy, starému otcovi vodu po holení a opatrovateľke hrnček so slnečnicami.
Na ďalšie Vianoce k nim mala prísť starká. Starký zomrel v lete a nechceli aby bola sama. Prišla pár dní pred Vianocami aby čo to pomohla. Starká do bytu nechodila často, žila v neďalekej dedine v dome, kde celá rodina chodila na víkendy. U nich doma bola skoro vždy prázdna chladnička – aby sa nič nepokazilo. U starkej bola zas chladnička vždy plná – aby nikto nebol nikdy lační! A preto, keď prišla starká do bytu a otvorila chladničku povedala:
„Jááááj táto vaša chladnička, cistá je ako Kristovo oko!“
Bolo pred Vianocami a to, že starká spomenula božie meno na darmo na polnočnej omši oľutovala a na prijímanie išla. V tie Vianoce k stolu pridali ešte jednu stoličku. Otec bol na byt háklivý, všetko muselo byť na svojom mieste a jeden človek na vyše mu vadil. Keď už bola večera nachystaná, sadli si ku stolu. Mama s otcom na jednej strane, oproti nim ona s bratom a za vrch stola sedela starká. Všetci sa k stolu postavili a ona sa postavila na svoju stoličku. Vždy to tak robila, nechcela byť najmenšia. Modlili sa. Po chvíli sa ona a brat začali smiať. Starká si mlela palcami na prstoch – starí ľudia to robievajú. A tak sa smiali. Aj mama sa smiala a otec bol nervózny. Potom si sadli, starká si prisunula stoličku a keďže stolička, ktorú mala nebola podlepená kobercom ako ostatné, poškriabala plávajúcu podlahu.
„No tak teraz už mám po Vianociach !“ vykríkol otec a všetci ostali ticho.
Zvyšok večere nikto nič nepovedal. Bez slov si rozbalili darčeky. Otec si ten svoj ani nerozbalil.
Na ďalšie Vianoce bola starká u maminej sestry. Pod stromčekom bolo veľa darčekov a otec bol nervózny. Mama v tie Vianoce dostala darčekov najviac, dokonca si jedny nohavice dala aj sama. Ona sa trošku hnevala. Pod stromčekom našli aj veľké balíky a v nich kameru, video a videokazetu Leví kráľ 2. Kazeta hrala celé sviatky a ešte dlho po nich. Od vtedy je to jej najobľúbenejšia rozprávka. Mama kamerovala.
„Mama vidíš ma ?“ pýtal sa brat.
„Nie, nie neviem to nastaviť.“
Potom tento záber našli na páske.
Ďalšie Vianoce mala byť starká zas u nich doma. Otec bol nervózny už týždeň predtým ako mala prísť. Starká sa na koniec rozhodla, že ostane v dedine a prídu za ňou hneď na druhý deň. Že je zvyknutá byť doma a bude to tak lepšie. Večera prebehla ako naučená, keď umyli riad, rozbalili si darčeky. Už vedela, že otec darčeky nedáva. Vždy dávala iba mama. Teraz však našla pod stromčekom okrem pekne zabalených darčekov dve tesco tašky a v nich knihy. Jedna pre brata druhá pre ňu. Poďakovali. Na druhý deň, keď chceli ísť k starkej, otec začal kričať, že sa nikde nejde. Mama plakala. Rozhodla, že idú. Otec odišiel. Dverami netresol, nechcel si ich pokaziť. Ona s bratom zbalili darčeky pre starkú a išli s mamou pre auto. Nevedela naštartovať. Neboli až také mrazy. Brat povedal mame aby sa pozrela pod kapotu. Bola odpojená baterka. Chybu opravila, nastúpili do auta a šli. Mama so slzami v očiach a ona s bratom boli ticho. U starkej bolo veľmi dobre. Nepýtala sa kde je otec. Takto im bolo najlepšie. Keď prišli večer späť do bytu, otec pozeral telku a tváril sa, ako by sa nič nestalo.
Ďalšie Vianoce. Upratovanie. Stromček. Večera. Darčeky. Brat bol v puberte. Ona a aj brat dostali čiapky. Ona oranžovú s kvetinami a brat šedú. Vtedy sa nosili také so slížami na vrchu. Mama kamerovala.
„Mama toto mám naozaj nosiť?“
„Choj do izby.“ povedal otec
Počuli ako brat dostal bitku. Potom sa vrátili k stromčeku. Pokračovali. Išli na polnočnú, otec bol na prijímaní, lebo oľutoval.
A tak šli roky. Mama poslala brata a aj ju na internát. Bolo to tak lepšie. V iné Vianoce si dali darčeky potajomky – mama, brat a ona v detskej izbe. Pod stromčekom nič nebolo aby nebolo zle.
Najlepšie Vianoce boli, keď ona a brat začali bývať so starkou v dedine. Keďže už boli ona na strednej a brat na vysokej škole, domov chodili iba na víkendy. Mama za nimi chodila v sobotu ráno a s otcom sa nevídali. V tie Vianoce sedeli pri stole mama, starká, ona a brat. Nikto nebol nervózny a všetci sa smiali. Z darčekov sa tešili. Starká dostávala rok čo rok to isté – špongiu na umývanie a lak na vlasy. Vždy sa tešila a hovorila :
„Ojojooooj ako to ten Ježiško vie, čo mi má doniesť.“
Dnes
Nemám rada Vianoce. Niekedy som ich rada mala. Keď som bola malá a ešte som nevnímala, čo všetko je za tým, že mama musí potajomky domov zvláčať nákupy. Otec jej auto nedal a tak nosila všetko v rukách a ťažkých taškách. Otec vždy kričal, keď našiel fľaše vína, ktoré mama skryla. Ale nikdy nekričal, keď bola u nás návšteva a mama odniekiaľ tie fľaše vyťahovala. Mala som rada Vianoce, keď sme vždy na Štedrý deň chodili s bratom k mojej opatrovateľke. Doniesli sme jej jedlo, koláče, medovníky. Ona nám na oplátku dala dve vianočné tašky, kde bol šampus na Silvestra, hygienické vreckovky a vianočné prianie aby sme boli šťastní. Raz, keď už bolo lepšie a bývali sme s bratom u starkej a mama bola na Vianoce s nami, opatrovateľka ochorela. Odišla k svojej dcére a my sme ju mali ísť pozrieť. Mama sa dohodla s otcom, že pôjdeme všetci spolu autom. Nezodvihol jej telefón. Zaviezol nás bratranec. Ležala na posteli. Vyzerala ako by nás nevnímala. Chytila som ju za ruku a cítila som, že ruka, ktorá je nevládna ma stíska. Plakala som. Ani mesiac po Vianociach opatrovateľka zomrela. A Vianoce som mala rada aj vtedy, keď sme s bratom vystrájali. Veľa sme pili. Borovičku, alebo čo prišlo pod ruku. Na Štefana sme chodili po domoch rodiny a aj nerodiny, spievali pred dverami „Počúvajte novie chýry…“ potom sme sa najedli a vypili a spievali ďalej. K jednej rodine, čo majú malé deti sme vždy chodili po polnoci. Pustili nás a pili s nami hneď ako uložili deti, ktoré sme im zobudili. Bola to naša tradícia.
Prišla som domov. Dom bol uprataný ale riad v obývačke sa neligotal. Stromček budem zdobiť ja a sviečky určite nepôjdu. V dome vonia jedlo. Mama zachraňuje rodinu – je tu aj otec. Pozdravím sa s ním ale viac si nepovieme. Odchádza spať do svojho zrubového domčeku, ktorý si postavil hneď vedľa nášho domu. Brat doma ešte nie je. V kuchyni so starými tapetami, sedím ja, mama a starká. Starká je svoju poslednú večeru – activiu. Vadíme sa s ňou, že by nemala toľko jesť ale ona sa vždy vyhovorí, že to misí jesť na tie lieky. Mama prikladá drevo do špohertu a ja sedím na červenej pohovke, na ktorej sme spávali s bratom cez prázdniny, keď sme boli malí.
„Dáme si víno ?“ opýtala som sa.
„Hej dajme, choj tam som ho skryla do špajze.“ povedala mama.
Otváram víno. Nalievam do troch pohárov. Starká kričí, že jej nie tak veľa lebo jedla lieky. Štrngáme si. Starká začne rozprávať.
„To voľakedy bolo inakšie. Ľudia boli chudobnejší ale hádam šťastnejší. Na Vianoce nás bolo trinásť, nás desať detí, mamička s oteckom a tetka. Dookola malej izbičky boli postele, kde sme všetci sedeli ako lastovičky na drôte. Stôl bol obviazaný reťazami. Pomodlili sme sa. Prvo sme si jabĺčko rozrezali a keď všetky jadierka ostali, to znamenalo zdravia. Potom sme si vianočných oblátok dali a mamička nám vždy čelo medom potreli, a ten med potom v noci prišiel anjelik zlízať. A potom opekance, kapustnica ale bez údeného mäsa a šalát s rybou sme nemali. Po večeri sme sa poobliekali a šli po spievaní a ta cez kopec do Detvy na polnočnú omšu. A darčeky jááj to sme boli šťastní, keď sme si jabĺčko našli alebo oriešky pod stromčekom.“
A ja sa usmievam a zas mám trošku viac rada Vianoce. Nalievam ďalší pohárik a odváži sa aj mama.
„Keď sme ešte nemali ústredné kúrenie, sedeli sme všetci v kuchyni, lebo tu bol špohert. Z obývačky sme doniesli fotelky, stromček bol na stole, televízor v rohu. To sme mali taký maďarský televízor, ktorý sa nám vždy na Vianoce pokazil od všetkých výparov z jedla. A starký, ten sa dal vždy na Štedrý deň vymetať špohert, tak bolo zas všetko špinavé. Starká bola doobeda v robote a my sme so sestrou pochystali, čo sme vedeli. Keď prišla starká z roboty, uvarila večeru. Starý otec ešte stále upratoval a keď sa malo ísť večerať, ľahol si do postele a spal. Ale po večeri sme si dali jahody so šľahačkou. To boli Vianoce.“
A ja sa usmievam a zas mám trošku viac rada Vianoce. Idem po ďalšiu fľašu vína. V chladničke nájdem jahody so šľahačkou. Prinesiem ich do kuchyne a my tri máme Vianoce.