„Mami, a vy čo ste robili 17.11.1989?“ opýtala som sa mamy prvý raz v živote otázku na bývalý režim. Bolo to tento štvrtok. Vracala som sa z diskusii o knihe Amnestie. Za posledný rok sa mením. Nikdy som sa necítila slobodnejšia, odvážnejšia. Nikdy som si nerobila taký prehľad, nikdy som sa sama od seba nezaujímala o históriu. Nikdy som sa rodičov neopýtala, čo bolo. A tak ešte raz.
„Mami, a vy čo ste robili 17.11.1989?“
„Mali sme zabíjačku. Ale potom prišiel Jožo od Strakov, ten vtedy študoval v Bratislave, tak povedal, čo sa tam deje.“
Tam. Tam je teraz mojím domovom.
A potom sme sa ešte chvíľu rozprávali. Aké to bolo, aký bol komunizmus, akí sme dnes. Ako sme tú našu slobodu podcenili a nie veľmi múdro uchopili. Ale ja sa aj tak cítim najslobodnejšia, najodvážnejšia a verím. V dobro a úctu. A štrngám kľúčami a spievam, že sme si sľúbili lásku.