Alebo po slovensky opatrovateľka. Hej, som po umeleckej škole a robím niečo úplne iné. Asi ako mnoho mojich rovesníkov. Nemôžem povedať, že by mi umenie nechýbalo, no pre túto chvíľu, je to to najlepšie. A dostávam veľa lásky.

Celé sa to začalo na konci tretieho ročníka. Mama mi povedala, že buď sa po bakalárovi vrátim na leto domov, alebo si nájdem stálu prácu (dovtedy som žila z brigád v newyorkeri, nejakého štipka, už sa nám rozbiehalo hranie s Lili-batolárium a samozrejme z vreckového od mamy). Tak som sa pomedzi učením svetového a bábkového divadla prihlásila na stránku domelia.sk a napísala celkom pekný profil. Pár dní na to mi volalo anglické číslo, že sú rodinka, ktorá sa bude sťahovať na Slovensko po pár rokoch života tam a že majú dvojročného chlapca. A ja že super, že vtedy a vtedy mám štátnice a hneď potom môžem začať. Deň po mojich štátniciach, som sa ráno o deviatej  stretla s maminou malého. Čo to sme sa porozprávali, povedala som aké mám skúsenosti. Asi také, že ako staršie sesternice sme sa na rodinných oslavách starali o tých mladších. Že som bola v detských táboroch. A že moja bakalárka bola zameraná na batoľatá a deti do troch rokov a, že som s nimi často v kontakte. Poobede som už mala prácu a dva dni na to som sa ráno prebudila s tým, že ja viera, idem byť nanny dvojročnému chlapčekovi. Do kelu. To je zodpovednosť.

Raffiemu som priniesla bublifuk a dve detské knihy. Ha bol taký smiešny, len v plienke a tričku a hanblivo sa skrýval za mamu. Hneď na to som dostala rýchle školenie, čo rád papá, čo mu môžem spraviť, čo kde je, obliekli sme ho a išli von. Jeho mamina s nami bola doobeda a potom sme ostali sami. Bolo to po jeho poobednom spánku, kedy sa zobudil a mama tam nebola ale bola som tam ja. Neplakal. Dala som mu malý olovrant a išli sme sa prejsť. Ruka v ruke. Jeje a Raffie. Tak sa začalo kamarátstvo „vo dvojici je nám lepšie“. Spolu sme si čítali, skákali, smiali sa a občas si aj poplakal(i).

Dnes už má Raffie päť rokov a ja ani neviem ako to celé ušlo. Byť nanny je krásne. Denne rozdáte asi tak milión božtekov a milión objatí. Keď bol Raffie mladší a kráčali sme po ulici, veľa razy ma len tak potiahol k sebe a povedal: „prosím si láskať.“ A tak sme si v strede ulice sadli a stískali sa o dušu. Keď som mala „pohovor“, tak mi jeho mamina povedala, že možno bude treba ísť s malým a jeho babi na chalupu. Ale že to je tak ďalej na strednom Slovensku, že to isto nepoznám, že snáď mi to nebude vadiť. Opýtala som sa kde to je? Odpoveď bola taká zdráhavá, že volá sa to Látky. Je to pri Hriňovej. Asi som sa aj zasmiala a povedala, že veď ja som odtiaľ, z Korytárok. A veru na chalúpke sme boli, Raffie tam behal holý a šťastný. Stavali sme hrádzu v potoku, prechádzali sa po lese, váľali po lúke. Keď sa potom vrátil do Bratislavy a boli sme v parku, chcel sa celý vyzliecť, že to je ako na chalúpke. Raffie je veľmi vnímavý a inteligentný chlapec. Jasné, teraz ho už chytajú aj iné detské maniere ale stále je úžasný.

Keď mal tri boli sme spolu na prázdninách v Korytárkach. Išli sme vlakom, lebo tie on miluje. Keď sme vystúpili v Detve, čakala nás moja mama a on sa za ňou rozbehol kričiac a poskakujúc z nohy na nohu, Jejaa mamaaaa čaaaaau! Spali sme spolu v mojej veľkej posteli a ráno ma zobudil so slovami, že si prosí mliečko! Potom zišiel dole do kuchyne a moja mama sa ho opýtala, čo si prosí na raňajky a on že hmm vajíčka a avokádo. A potom sa opýtal, či budeme papať v tom garden house. Išli sme sa prejsť, pozrieť jedného uja, ktorý Raffiemu poukazoval sliepky, zajace a neviem čo všetko a on sa ho opýtal, či je pán farmár. Hral sa aj s mojou sesternicou Nelkou a spolu papali najlepšie kysnuté buchty! A u ďalšej tety tiež videl sliepky, svine, kačky, zajace a čudoval sa, že či je teta pani farmárka. Večer behal hore dole po schodoch v zrubovom domčeku a hádzal po nás orechy. A keď ho zmohla únava, ľahol si pred dvere. Také prázdniny. Parádne veru. Ako rástol, rástla som s ním.

Raz sa nám stalo, že mal ísť ku kaderníčke a pred dverami spustil hysterický plač, čo je uňho nezvyčajné. Sadla som si s ním na múrik a upokojovalo ho. Na to na mňa nakričala jedna pani, čo som za matku, keď mi takto plače dieťa, že sa to nedá počúvať. Na také som sa naučila nereagovať. Keď sa konečne upokojil, tak z neho vyšlo: „nie strojček iba nožničky si prosím.“A ja som sa začala smiať. Pozrel na mňa a vyškeril sa aj on. Všetko v objatí. Inokedy v lete, keď som mala šaty a bolo mi vidieť tetovanie a v nose som mala piercing. Jedna pani ku mne len tak prišla a povedala, že: „vy musíte byť hrozná matka, keď takto vyzeráte.“ Na to sa na mňa Raffie pozrel a opýtal sa: „čo ti tá pani hovorila.“ Také a iné. Smiešne.

Keď sa mu narodil brat, tak bol taký nesvoj. Aj sa tešil a aj bol trošku smutný. Inak, ako mladšia som si nikdy neuvedomovala, čo musel prežívať brat, keď som sa narodila. Keď je tu zrazu malý votrelec, všetci okolo neho skáču, hovoria joj daj pozor, joj to mu neber, joj nie tak silno, joj on je ešte maličký. Benji už bol na svete a my sme kráčali domov zo škôlky. Raffie ma stiahol k sebe a opýtal, či aj ja teraz budem iba s Benjim, alebo sa budem hrať aj s ním. Veľmi som ho postískala a cestou domov sme si spievali vláčikovské pesničky. Dnes mi vie povedať: „Vierka tvoje najväčšie lásky som ja a Benji. A potom aj Jakupko.“

Byť nanny pri bábätku je krásne, zodpovedné a vyčerpávajúce. Klobúk dole pred všetkými matkami, otcami, rodičmi, ktorí to zvládajú s láskou a postavenými vlasmi na hlave. Asi už aj šedivými. Viete to, že mamina malých pracuje je normálne, nesúďte. Ja som mala tiež opatrovateľku a to bol rok 1993 a bývali sme v Detve. Ha to si dovoľ! A viem, že to bolo to najlepšie rozhodnutie aké mohla moja mama v tú chvíľu urobiť. Mať po boku tetu Ruženu a starkú, ktoré ma vychovávali, joj. Bolo to rozprávkové. S tetou tak na dámu z mesta a so starkou tak na zafúľanča z dediny.

Byť nanny je dostávať neskutočne veľa lásky. Takej úprimnej. A jasné, obaja si poplačú. Benji hlavne keď je hladný. Ha to vie byť piskľavý plač. Raffie, keď sa mu niečo nedarí. Smiešne je sledovať, akí sú odlišní. Raffie rozhľadený intelektuál, ktorý potrebuje o všetkom popremýšľať. Benji bezhlavý, malý tučniak, ktorý sa do všetkého vrhá. Som šťastná, že môžem byť v rodine akej som a beriem to tak, že sme si vzájomnou pomocou. Lebo ja som sa pri tých dvoch človiečikoch naučila akou byť. A deň čo deň, keď ráno prídem a uvidím ich, zabudnem na to, že som unavená. Lebo jeden sa škerí a druhý plače alebo je to naopak.

Byť nanny je… Ja to neviem opísať. Ale keď si predstavím, že raz príde deň, že s nimi nebudem, tlačia sa mi slzy do očí. Také je byť nanny. Láskavé.