Mária Bačová

S Majkou sme zdieľali izbu, vysokoškolské radosti aj starosti. Každý večer, keď som zaspávala so seriálom pri posteli, starostlivo mi zaklapla notebook, aby som sladko spala. Keď niečo chcela povedať, povedala to. Keď nechcela, bola ticho. Vždy vypočula, vždy poradila. V rukách má remeslo a bábkové divadlo je pre ňu vytváranie nových svetov.

Ja múdra, šikovná, nie je zbláznená do seba, i keď by mohla byť.

O tom, aké to je byť Majkou, scénografkou žijúcou vo Varšave.

Skype 26. apríl 2020

Majka: No ale trošku mi vysvetli, o čom to tu bude.

Viera: Ja som sa rozhodla robiť takéto rozhovory, aby som do sveta zdieľala ľudí ktorých mám rada, možno iné názory, iné skúsenosti. Myslím si, že to málo čo pre seba môžeme urobiť je vzájomne sa podporovať a zdieľať. A nie len srdiečkami ale aj takto.

Majka, čo ti najviac chýba v týchto časoch?

Vau. Hm. Je tých vecí viac. Chýba mi moja práca, v takom zmysle, že mi chýba tá fyzická aktivita. To by som nikdy nepovedala, že mi to bude chýbať, ale chýba mi aj stres a behanie. A robenie niečoho aj manuálneho, lebo teraz robím hlavne pri počítači. Tá zručná stránka, ktorá patrí k môjmu remeslu. Potom mi chýba les, aj keď teraz mám väčšiu slobodu, lebo tam môžem zájsť bicyklom. Ale čo mi že najviac, najviac, najviac chýba je sedenie s niekým blízkym, môcť ho objať, dať si pivko, rozprávať sa, plakať. A taká tá normálna výmena energie, ktorú nevieš mať online. Takže to mi najviac chýba. Taká bežná normálnosť.

Všetci hovoríme, aby sme sa vrátili do normálu. Myslíš si, že je v poriadku vracať sa do starého normálu, alebo je lepšie vytvoriť si nový – lepší normál. Šetrnejší k nám, ale hlavne k prírode.

No ja si myslím, že sa už nevrátime do normálu. Nech to znie akokoľvek. Čo je normálne? Podľa mňa to nebolo normálne – to neustále náhlenie sa, stresovanie. Aj keď hovorím, že mi chýba stres, skôr myslím také normálne pracovné napätie. Myslím si, že tento svet sa veľmi zmení. A mali by sme s tým niečo robiť. Ja si napríklad dávam pozor na to, koľko vody spotrebujem, lebo tu v Poľsku je obrovský problém s vodou, je tu strašne sucho. Vo Varšave to budú dva mesiace, čo nepršalo. Hladiny riek sú strašne nízke a čo je ešte väčší problém – tu sú elektrárne na uhlie a spotrebujú strašne veľa vody na ochladzovanie. Tiež sa tu robí umelá regulácia riek, kvôli vodným elektrárňam. To potom zasahuje do prirodzeného toku, tak aj to súvisí s tým, že sú nízke hladiny vôd. Ja si myslím, že tá corona je len čiastočná kríza a že tá klimatická kríza je oveľa väčší problém. Je super, že vidíme ako sa očisťuje vzduch. Každopádne, myslím si, že tento stav, v ktorom sme sa všetci ocitli, nám mohol dať veľmi veľa. Podľa toho, kto je ako otvorený. Ja si napríklad vážim to, že mám bounty. Ideme na nákup na desať dní a rozmýšľame, čo nám naozaj treba a zisťujeme, že nám veľa vecí nechýba.

Teraz niečo smiešnejšie. Čím si chcela byť, keď si bola malá?

Hahaha. Chcela som byť smetiarkou. Bavil ma šport. Chcela som byť aj hokejistka. Vlastne neviem, čo robím v divadle a umení.

A ako si dostala k umeniu, keď si chcela byť smetiarkou a hokejistkou?

Bavilo ma kreslenie a bavilo ma to, že si na papieri môžem vytvoriť vlastný svet. A tak nejak som sa dostala na jednu umeleckú školu, potom na ďalšiu. Vždy ma to chytilo a vždy to bolo niečo iné. Mala som vášeň a aj mám. Aj keď to nie je ľahké.

A čím ti je bábkové divadlo?

Hm. Ťažká otázka. Je to niečo, kde môžem vymýšľať nový svet. Je to priestor, ktorý mi dáva takú možnosť.

Ja to viem, ale iní sa to možno teraz dozvedia. Čo všetko je za prácou bábkarskej scénografky?

Ježiš Mária….Milión stresu. (veľa smiechu) Od toho, že sa musíš stretnúť s režisérom. Dá ti text. Ten si naštuduješ. Každý režisér/ka je iný. Tu v Poľsku sa aj inak pracuje ako u nás. Ale je to o vzájomnom dialógu s režisérom, dramaturgom, choreografom, skladateľom. Ale hlavne, moja práca závisí na dialógu s režisérom. Niekedy spolu, niekedy oddelene vytvárame metaforický svet, ktorý nám sedí na text. A potom to vymýšľanie musím pretaviť do návrhov, ktoré budú dosť čitateľné pre výrobné dielne, kde prebehne výrobná porada, odovzdám návrhy a vysvetlím o čo ide. Potom trvá asi mesiac a pol kým sa všetko vyrába. Dielne vyrábajú a ja v pravidelných intervaloch chodím na kontrolu a okrem toho chodím nakupovať aj materiál – látky na kostýmy, komunikujem s krajčírom, konzultujem. Potom prebiehajú kostýmové skúšky – dva- trikrát, podľa toho o aké zložité veci ide. Skúša sa a pred koncom je generálkový týždeň, kde by už malo byť všetko hotové. Celá scénografia by mala byť na scéne, herci by mali mať bábky, rekvizity a aj kostýmy. Počas tohto týždňa sedíme od rána do noci v divadle. Nasledujú svetelné skúšky. To je na dohode s režisérmi. Niektorí si svietia sami, niekde je to práve scénograf. Tu v Poľsku majú skoro všetky divadlá svojho režiséra svetiel, takže s ním sa komunikuje. On už všetko nastaví. A potom je premiéra a potom je raut. Tam už všetky stresy opadnú. Je to zaujímavá práca. Nikdy to nie je to isté.

Skúšobný proces trvá koľko?

Skúšobný proces väčšinou trvá tak mesiac.

A vy sa predtým stretávate ako dlho?

My sa tak dva a pol, tri mesiace dopredu stretávame (ešte pred výrobou). Raz som mala takú spoluprácu, že sme mali mesiac na vymyslenie konceptu, textu, výrobu, skúšobný proces. A to som ani nemala k dispozícií dielne.

Takže si to všetko vyrábala sama?

To som zadávala externe stolárovi a niektoré veci som vyrábala ja. Ale bolo to super. To bola moja druhá spoluprácu tu v Poľsku. Ja si rada manažujem veci a bola to taká skúška mňa a mojej poľštiny a mojich skúseností.

Aké vidíš rozdiely medzi slovenskou a poľskou kultúrou?

Veľké. Ale je to rôzne. Poľsko je jedna z tých krajín, kde je kultúra na najposlednejšom mieste. Ale predsa je to lepšie, než na Slovensku. Ale každým rokom je to horšie a horšie, ale vždy tu bolo viac financií na kultúru. Poliaci majú bohatú históriu, boli tu králi a pestovala sa tu kultúra už veľmi, veľmi dávno. My sme strašne mladý štát, ktorý si vlastne len teraz buduje niečo svoje, svoju identitu. A oni tu minulý rok oslavovali sto rokov od toho, že sú vlastným panstvom, že nepodliehajú žiadnemu inému štátu. A to vidím na drobnostiach. Je tu čisto. To patrí ku kultúre. Nikto nechodí na červenú, keď je červená. Dostávajú sa za to pokuty. Cyklisti musia chodiť len tam, kde je cyklochodník, lebo fakt môžeš dostať pokutu. A sú tak naučení.

A keď chodievam na predstavenia do činohry, tie herecké výkony to bolo vau. To predstavenie má pätnásť rokov a ono je tak neuveriteľne moderné a súčasné a ešte aj dlho bude. Na akadémií umení, keď som videla absolventské predstavenia, tak tá úroveň absolventov – hercov, bola taká, že som zírala. Neboli všetci, že geniálni, ale režisérka s nimi pracovala tak, že tvorili krásnu jednotu.

Poľský plagát to je pojem, poľská ilustrácia, to je pojem, ktorý sa roky, roky vycibroval. Grafika je tu iná, vizuálne média sú tu iné. Je tu strašne veľa animátorov, ktorí pracujú v Hollywoode. Ja neviem čím to je, ale tu sa to pestovalo, pestuje sa to. Úroveň na školách je iná.

A jasné videla som aj zlé predstavenia, také divné, súčasné, kedy nevieš čo čo znamená. Ale to patrí k dnešnému svetu, kde je toho veľmi veľa a začínajú ti chýbať veci, ktoré sú naozaj dobré. To sa musí tiež nejakým spôsobom pretriediť.

Na čom teraz pracuješ?

Mne padol jeden projekt, ktorý sme mali pripravovať. Ale presunul sa na budúcu sezónu. Takže to je pozitívne. Aj keď nevieme ako budú fungovať divadlá. My nemôžme fungovať, nechodíme do práce. Ja som si vymyslela taký cyklus vystrihovačiek pre deti. Z konkrétneho predstavenia, ktoré je u nás hrané, beriem odtiaľ návrhy bábok, vytvorím si šablóny, z ktorých vzniká jednoduchá plošná papierová verzia bábky. Robím z toho stop motion videá – taký postup/návod ako si doma vytvoriť papierovú plošnú bábku. To je publikované na stránke a dávame tam jedno video týždenne. Prvé malo okolo štyristo videní. Šijeme rúška. Teoreticky by sme aj mohli opravovať nejaké veci, len to je ťažko keď nemáš prístup do dielne. To je pre Poľsko.

A pre naše divadlo Veteš na Slovensku sme spustili taký program, že v rámci mesiaca sme každý týždeň v spolupráci s ďalšími divadelnými subjektami dali von jedno divadelné predstavenie. K tomu boli pripravené pracovné listy a to si mohli deti, ak chodia na literárno – dramatický krúžok, vypracovať. Alebo učitelia to mohli použiť. A aj to použili a dostali sme aj spätné väzby. 

A ako to máte vyriešené finančne?

Na tento mesiac nám ešte schválili dotáciu od mesta, takže výplatu dostanem normálnu. Aj keď je to strašne málo ako vždy v kultúrnom sektore a ďalej uvidíme.

Čo myslíš, ako by sme mali deti viesť k umeniu?

Mne to veľmi chýbalo, keď sa teraz na to pozerám, že mňa rodičia k umeniu neviedli. Preto asi môžem povedať, že som chcela byť smetiarka alebo hokejistka, lebo to bolo niečo fascinujúce. Ocko fotil. Niečo od nich mám. Niečo máličko. A sama som sa k tomu nejak dokopala a myslím si, že je veľmi dôležité, aby každý rodič odovzdával svojmu dieťaťu to pekné, čo kultúra dáva. Aby rodič s dieťaťom čítal knižky, rozvíjal jazyk, predstavivosť. Ak je niekto z Bratislavy, aby chodil do Bibiany, lebo tam sú naozaj zaujímavé výstavy. A možno to niekto nevie. Ale je fajn ak rodič zoberie staršie dieťa na jazzový koncert, len tak, lebo treba spoznať aj to, aj keď to nemusí byť naša šálka kávy. Je fajn spoznávať. Myslím si, že rodič by mal brávať svoje dieťa a ukazovať mu rôzne stránky a aspekty kultúrneho života. Nie len to, čo máme radi, ale hocičo iné a to dieťa nech si samé vyberie, čo sa mu páči a čo ho obohacuje. Lebo kultúra nás obohacuje a kultúra nás učí.

Aká Majka si?

Smiešna. Okatá som. Som spontánna (teraz).

A akou Majkou by si chcela byť?

Chcela by som byť múdrou.

Majkina tvorba je tu, pozri si!

https://www.behance.net/mariabacova

Vďaka ti priateľstvo, také čo bolo a aj ostáva.