Ideme sa sťahovať.
Nie, nie nekupujeme.
Zatiaľ iba prenájom.
Možno potom neskôr.
Vo svojom živote som sa sťahovala viackrát ako je prstov na rukách. Možno som už aj odborníčka v sťahovaní sa. A už dva razy som si povedala, že najbližšie sa už budem sťahovať do svojho – našeho.
Teraz sa tešíme z iných vecí. Človek nemôže mať všetko naraz, lebo potom si nič poriadne neužije a ani si to neváži. To ako keď dieťa dostane na narodeniny tisíc hračiek a ani jednej nestihne dať meno a ani s jednou si nevytvorí puto.
My máme puto aj s terajším bytom. Vždy keď prídeme domov povieme – čau byt. A byt nám tam dovolí bývať. A aj majiteľ a aj to, že si platíme nájom. Ale nie je to len o prebývaní ale o bývaní. Dokonca, keď sme podpísali zmluvu na nový byt, bála som sa, že starý byt sa bude hnevať. Tak som ho upratala a tak som si v duchu podebatila, že ako nám v ňom bolo krásne, čo všetko sme zažili a že nám určite bude chýbať. Že človek si bude musieť urobiť nové návyky, čo kde je v kuchyni, kde sú gaťky a kde ponožky a ako rýchlo sa dostane z gauča na wécko. Také prirodzenosti.
Výhoda celého terajšie sťahovania je, že to nie je ďaleko a že sme dostali kľúče skôr a mohli sme si nový byt zariadiť podľa seba. Prvý víkend bol vypratávací, utrieďovací. Rozmysleli sme si maľovanie a minuli peniaze vo farby laky. Najdlhší účet aký sme kedy mali. Som rada, že ideme len maľovať. Odkiaľ majú ľudia peniaza na domy? Viem odkiaľ.
Keď sme sa vrátili z farby laky, bola som nervózna. Niečo ma sralo a nevedela som čo. Potom som si pozrela kalendár a zistila som, že to bude menštruáciou. Zas píšem o menštruácií, lebo je to normálne a je to súčasť. Ale voľakedy som takáto nervózna nebývala. Mení sa mi telo. A Jakub to znáša statočne. Nalial mi pivo. Po jednom ma opilo a zaspala som na gauči. On zatiaľ opravil terasu. Takéto je prerábanie po našom.
V týždni nás prišla pozrieť Dáša. Prvá návšteva. Doniesla aj obraz. Hej, ako dary prijímame obrazy alebo kvety alebo nič. Len prítomnosť. S Dášou sme sa nevideli dlho – predlho. A tak sme my dve žvanili, kým Jakub zaznačoval ako budeme maľovať. Od žvanenia sme prešli na vážne témy o duchovenstve. O tom, že ako dospievame. Že akí sme teraz kúl. A že aké sme boli smiešne, keď sme boli mladé. A pozor -boli sme aj tučné. No podľa Dášinho osobného prieskumu dievčatá okolo dvadsiatky priberú, trošku trvá kým sa to napraví a teraz vyzeráme veľmi dobre.
Druhý víkend, tiež predĺžený sme strávili maľovaním. Niekedy sa mi objavia spomienky z detstva. Také tie uložené. Že keď sa ide robiť, tak sa vstáva skoro ráno a všetko musí byť pripravené a premyslené, lebo inak bude zle. A také sa mi vrátilo, lebo teda skoro sme nevstali, a ani sme nevedeli čo a ako ideme robiť, ani navarené sme nemali vlastne nič nebolo ako som mala zapamätané, že by byť malo. A zvládli sme všetko po našom. Aj maľovanie, aj nám niečo nevyšlo, aj sme sa nasmiali. Boli sme sa najesť a aj sme si jedlo objednali. Jediné, čo som chcela stihnúť bolo, aby sme mali v nedeľu večer povysávané a pozmývané. A máme.
Jakubko leží na posteli a ja dozmývávam posledný kúsok. Leží preto, lebo vysával, nie preto, že by som všetko robila iba ja. Nie nie, všetko si delíme. Feminizmus je v našom vzťahu častou témou. A nie preto, že by som si neholila nohy. Ale preto, že by sme medzi sebou nemali mať rozdiely. Tak si myslí a aj hovorí Jakub.
Zmývam kolenačky, lebo chcem prejsť každú škáročku.
„Hotovo.“
„Tak si poď ľahnúť“
.. tak idem.
„Jakubko, vieš čo si želám?“
„Čo také?“
„Ísť do parku pri rozhlase a zjesť tam mangum.“
Okná sme zatvorili (tie musíme ešte umyť), smeti sme vyhodili, dnu sa už vyzúvame. Radosti.
Sedíme v parku, už je večer, čosi po deviatej. Jem magnum. Vďaka za vegan verziu. Sedíme, jem, debatíme a Jakub že:
„Oh, vieš čo mi teraz napadlo?“
„Čo sme urobili zle?“
„Že nikto neje tak dlho magnum ako ty.“
Sme nasťahovaní a bol to stres. Posledný týždeň sme balili, triedili, nadávali, že kto nám do toho malého dvojizbáku nanosil toľko vecí a či sa všetky zmestia do toho nového. Jakub zatieral stopy, ja som zúfalo hľadala ikea tašky. Niečo sme vyhodili, niečo darovali, niečo zas brali so sebou.
Sťahovací deň bol piatok. Pršalo. Akože dobre, že pršalo, lebo už dlho nepršalo a podľa počasia to vyzerá, že pršať zas dlho nebude. A dážď by sme potrebovali. Všetci.
V organizácií sme s Jakubom obaja dobrí. A tak sme si na ráno objednali technikov kvôli internetu. To sme netušili, že budú vŕtať a my sa takto ohlásime novým susedom. Hups. Napečiem koláč a ako v amerických filmoch alebo ako Duško Martinčok pôjdem zaklopať na dvere.
Objednali sme si sťahovákov. Minule nás sťahovali tiež a bolo to rýchle, dávali na všetko pozor, proste sme boli spoko – loko. No, ale títo chlapi boli tak strašne leniví, že ich Jakub po hodine a pol poslal preč. Človek chápe, že po schodoch sa chodí ťažšie ale oni mali v tele energiu mínus tritisíc. A už sme dospeláci. Keď si za niečo platíme, nech to má úroveň. A toto teda nemalo.
Ostatné veci sme si preniesli sami, asi na stokrát. Dobre možno to bolo menej. Určite to bolo menej. Starý byt sme odovzdali, nový prebrali. Všetko v poriadku. No dobre, ešte nám prídu niečo opraviť, ale to je úplne jedno. Spať máme kde, variť máme kde, splachovať chvíľu s vedrom môžeme a okná umyjeme až keď budú opravené všetky kľučky. Tak.
Piatok večer bol taký, že:
Jakub: „Ja som veľmi unavený.“
Viera: „Veď si sadni a oddýchni si.“
J: „Och áno? Nebude ti to vadiť?“
V: „Ňuňu … “ (úsmev)
Ja vybaľujem, Jakubko pozerá seriál o Jordanovi. Po chvíli sa naňho pozriem. Spí v kresle. Dobre na dnes stačí. Ideme do postele.
V sobotu som vstala o 5:51. Môžme sa tváriť, že sama od seba. Mala som upchatý nos, už ma to trápi vyše mesiaca. Asi nejaká alergia …
Nevadí, mám čas sama pre seba. Raňajkujem a pijem kakavkovú kávičku. No čo budem, idem na tú kúpeľňu. Drhnem, drhnem a dobre. Začína sa to podobať na bielu farbu. Krabice sa vyprázdňujú a ja sa teším.
Jakubko vstal okolo ôsmej, zľakol sa, že nie som v posteli. Dala som si s ním druhé raňajky. Deň bol vybaľovací a samozrejme sme išli na výlet do ikea. Plán bol nekupovať nič nové, všetko z druhej ruky, no žiaľ, našli sa veci, ktoré by z druhej ruky nefungovali.
V sobotu večer som bola ja tá, ktorá už ani nevnímala čo kde dáva. Zaspala som ani neviem ako.
Je nedeľa poobede. Skoro všetko máme vybalené. Len pár vecí ešte nenašlo svoje miesto. Minimalizmus to neni ale naša útulnosť to je.
Už sme tu aj varili. Výborný vývar na novom sporáku. Dospelácke radosti. Aj mi vykypelo. Aspoň je pokrstený.
Radostné zistenia na záver. Deti vo vnútrobloku sa vedia celý deň hrať. Popri tom im rodičia nosia jesť. Potom sa večer stretnú celé rodiny aj s hrncami a koláčmi. Chodia do jedného okienka a odtiaľ vynášajú čapované pivo a kofolu. A to je radosť druhá. Krčma, ktorá má vchod z hlavnej ulice, má do nášho dvora okienko. A že keď si zaklopeme, môžme si zobrať pivo. Kúl!
Je nedeľa poobede. Ja si píšem a Jakub upratuje terasu.
Je nedeľa poobede. Už som zjedla aj magnum za odmenu.
Je nedeľa poobede. Idem upiecť rebarborový koláč a zaklopať susedom.
Susedom neklopeme. Jakub je unavený a necíti to tak. Ja sa myslím, že chce zjesť celý koláč sám.