Dáša Veselovská

Dáša je dôverná kamarátka. Rady spolu žvaníme, rozprávame sa o vážnostiach, počúvame sa. Na sviatky si dávame knižky, lebo už sme veľké.

O tom aké to je byť Dášou – scénografkou na voľnej nohe.


Skype – 18.4.2020 19:30

Viera: Skype mi hovorí, že ti mám povedať, že tento hovor je nahrávaný. Dáša, tento hovor je nahrávaný.

Dáša: To odteraz ti budem iba prikyvovať.

V: Ako je doma?

D: Fajne. Héj také akože. Dneska sme boli na hnoj.


Dáša, čím si chcela byť, keď si bola malá?

Hmmm, ja som chcela byť návrhárkou. Návrhárkou a maliarkou vo voľnom čase.

A ako si k tomu prišla?

Návrhárkou som chcela byť, lebo som obliekala barbiny. A doma keď som si kreslila, tak som navrhovala oblečenia. Mamina je krajčírka, ku nám si vždy chodili tety šiť oblečenie. Tak sa mi to tak spojilo. A keďže som aj rada maľovala, tak som vedela, že nebudem tie šaty šiť, ale že ich budem maľovať.

Čo si najradšej robila, keď si bola dievčatko?

Maľovala a obliekala barbiny.

Ako si sa dostala k umeniu ako takému? Ako si si to pomenovala, že toto nie je len také maľovanie ale to už je niečo viac.

To bolo také prirodzené už vždy, aj cez základnú, že som chodila na výtvarnú. Aj cez strednú som chodila na výtvarnú. Ja som chodila na gymnázium, kde chodili všetci vedci a ja som bola taká, že som nebola vedec. Cez deň som skončila školu, že som si to tak odbila a poobede ako keby začínal môj život, že som išla maľovať do ateliéru a večer som šla do divadla alebo na vernisáž. To som takto žila, štyri roky.

Do akého ateliéru si chodila?

Do maliarskeho ateliéru, 3G sa volal, k maliarovi Marekovi Gumanovi.

Ako si sa tam dostala?

Najskôr som sa zahlásila na zušku do Bystrice, chcela som pokračovať v druhom stupni, prvý som skončila v Ružomberku. Ale jeden dobrý učiteľ, taký maliar (Iňo Kasan) čo ma začal učiť odišiel. No a ostatné učiteľky boli také… vieš, ten maliar bol umelec. A tie učiteľky zo zušky, boli učiteľky zo zušky. Takže ja som tam už vôbec nechcela chodiť. A ten maliar, nám odporučil iného maliara, ktorý robí v Banskej Bystrici takéto ateliéry aj pre dospelých. Tak vlastne som sa tam aj s Peťom (môj najlepší kamoš zo strednej), on je teraz ilustrátor, tak sme sa tam pridali a chodili sme tam každý deň po škole.

A potom do divadla?

Áno, potom do divadla. Tam som chodila ako dobrovoľníčka, každý večer keď sa hralo som bola na šatni a za to som mohla pozerať predstavenia. Tak som videla niektoré aj viac razy. No a keď nebolo divadlo, tak som chodila na vernisáže.

Takže dá sa v BB zažiť umenie?

Keď chceš, tak áno.

A čo pre tebe umenie znamená?

Súčasť života.

A čo znamená umenie pre tvojich blízkych?

Moja súčasť života.

Kultúra bola alebo aj je omieľaná téma, lebo umelci si v čase corony pýtali pomoc od štátu. Mnohí vidia, naozaj len špičku  ľadovca, len tých „bohatých“ hercov a netušia, že tam sú celé tímy ľudí. Moja otázka je, že čo všetko je za tvojou prácou scénografky.

Ono to je teraz také živé. Súvisí to aj s tým, že napríklad pred karanténou sme začali robiť operu v Banskej Bystrici. A my sme sa s Palim (režisérom) začali stretávať už od februára. V našom súkromnom čase, niekedy každý večer a debatili sme čo by ako mohlo byť. Je to aj preto, že sme s Palim kamaráti. Keby mám spoluprácu so starším režisérom, tak sa dohodneme oficiálnejšie.

Ale k tej opere, to sme sa už dva mesiace stretávali, teraz počas karantény som na tom doma priebežne robila. Už sme prišli do fázy, keď sme mali návrhy, ako keby celý koncept a napísali nám, že sa to celé zastavilo a nevieme, kedy budeme pokračovať. K téme honorárov sme sa ešte nedostali, tak aj tu sa mi potvrdilo, že je dobré pracovať priebežne na viacerých projektoch, lebo vždy je možnosť, že sa niečo nakoniec zruší a ostaneš bez príjmov.

A keď máš normálny režim, bez corona obmedzení, tak ako vyzerá tvoja práca?

Na začiatku sa stretneme s režisérom, povie mi o svojej predstave, ja sa tomu potom prispôsobím a pridávam k tomu niečo svoje – podľa toho, aké mám z toho pocity. Nosím návrhy, kým sa nezhodneme, ale je to vždy o spolupráci. Nikdy to nie je o tom, že čo povie režisér, tak ja to splním. Aspoň doteraz čo som pracovala na niečom, tak to bolo otvorené výtvarnej zložke. Mala som šťastie na ľudí.

Ak je to divadlo, ktoré je štátne, alebo keď je to väčšie divadlo a má nárok na dielne, tak je to príjemné. Lebo tam robím prácu tú hlavnú, pre ktorú tam som. Navrhnem čo treba a konzultujem.

No a keď je to divadlo také menšie, ktoré vlastne všetci robíme svojpomocne, tak tam robíme všetci všetko. Tam behám po obchodoch, zháňam, a robím aj grafiku – plagáty. (Smiech) No, to sa mi minule tak stalo, že mi zle vytlačili plagáty. O siedmej bola premiéra a 18:40 som bola ešte v anwelli tlačiť a utekala som naspäť.

Keď som bola na škole, tak som z takýchto vecí bola strašne v strese. A teraz, keď si robím sama na seba, tak som to prijala, že stalo sa. Ešte som povedala chalanom, že joj chlapci, zle mi to vytlačili, utekám rýchlo to dať prerobiť. A oni, že jasné Dáška, ďakujeme! No bola som v strese, ale inak. Ale aspoň viem, že som niečo podcenila a na budúce si dám pozor. A to vlastne od školy sa takéto drobnosti vychytávajú. Čím je viac skúseností, tým je to lepšie.

To si mi spomínala, že máš kapsičku na zicherky, inú na gumičky …

No jasné, inak sa to nedá. To je prirodzené, že sa to takto postupne človek učí.

Hej, nevieš mať prednášku ako byť dobrou scénografkou, lebo každý proces je úplne iný.

Presne.

Máš nejaký sen, na čom by si chcela robiť, alebo s kým by si chcela robiť?

Asi nemám nič konkrétne, lebo viem, že to vyjde potom z tej tvorby. Keď to bude dobré, tak sa to bude robiť s najlepšími ľuďmi, v najlepšom divadle. Keď sa stretneme dobrá partia a tvorí sa od srdca, tak to stačí.

Myslíš si, že by sa o kultúre ako takej malo viac učiť?

Určite áno, ale to súvisí s celým systémom. Ja by som chcela také seriózne hodiny, ako majú v severských krajinách, že hodiny empatie. Ale aby sa to bralo na rovnakej úrovni ako je matematika. Celkovo keby sa humanitné vedy stavajú na rovnakú úroveň. Aby to neboli len hodiny oddychu. Keď sme mali napr. výtvarnú alebo hudobnú, tak si tam ani nešiel a ani to nikomu nevadilo. Takže neviem, či sa to vie v tomto zabehnutom systéme zmeniť.

Čo si si myslela, že z teba bude, keď si išla na VŠMU?

Hm to bolo pre mňa také… no bolo okolo toho také pozlátko, keď som ešte nevedela čo naozaj VŠMU je. Ale brala som to tak, že som tu, v tom prostredí a nechávala som to tak, že bude ako bude. A keď som videla ľudí zo školy, ktorý sa tým už živia, tak som si hovorila, že vau Dáša, tak toto keď raz budeš robiť aj ty! Ale neverila som tomu. Hovorila som si, že to by som bola veľká frajerka, keby sa tým živím. Nemala som očakávania a to nemám ani teraz. Hovorím si, že ak to nepôjde, tak to nechám tak a budem dačo iné.

A akú máš najkrajšiu spomienku na VŠMU?

Rozhovory s p. Gruskom a s p. Čaneckým. A ešte takú atmosféru. Mladí ľudia vonku, len tak sme sa stretli a boli.

Čo najradšej maľuješ?

Abstraktné veci inšpirované prírodou.

Aká Dáša si?

Taká aká by som chcela byť.

A akou Dášou by si chcela byť?

Taká aká som.

Dášina tvorba je tu, pozri si!

https://www.behance.net/dasaveseloabd2/projects

Vďaka ti Dáša za priateľstvo.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *