Nedávno sa ma jeden známy opýtal ako sa mám. Moja odpoveď bola, že som spokojná a že sa mám naozaj dobre. Opýtal sa, že či mu môžem rozpísať, čo ma robí šťastnou a spokojnou.
U mňa je to ľuďmi, nie nadarmo sa hovorí s kým si taký si. V štvrtom ročníku na vysokej škole sme sa nasťahovali so spolužiačkami na byt pri rozhlase a bolo nám krásne. Neboli sme už úplne mladé ale ešte ani staré. Akurátne. Každá sme boli iná – kresťanky, párty dievky, chodiace do lesa, vystrájajúce. Vzájomne sme sa rešpektovali. Veľa sme sa rozprávali. Žvanili, akoby Dáša povedala. Ja som sa trošku „upokojila“. Alebo ako to naša generácia zvykne hovoriť „našla som sa“. No a dievky alebo kto si ešte pamätá éru krásne múzy, mi v tomto pochopení samej seba veľa pomohli. Vtedy sme to asi ani jedna netušili a možno tušili, dnes to vnímam ako to najlepšie čo sa mi stalo.
Už viac ostrieľaná (vzťahmi) som sa začala stretávať s Jakubom, s ktorým sme spolu a vieme, že spolu byť chceme. Vážime si jeden druhého. Nikdy som necítila takú dôveru a slobodu. Je to také obyčajsko –jednoduché. Nie sme bezproblémoví, to nikto. Ale všetko si vieme vyrozprávať.
Za posledný rok a možno aj dlhšie sa vŕtam vo svojej hlave a duši. Rozmýšľam a snažím sa žiť čo najlepšie, nechávať za sebou niečo, čo je skutočné. Prestala som robiť veci lebo sa to patrí. Robím veci ako ich cítim. Ešte som len na začiatku svojho veľkáčstva, ale páči sa mi to.
Inšpirácie budú o ľuďoch, ktorí mi spríjemňujú všedné dni.
Budú to priateľské rozhovory.
A verím, že budú mať posolstvo.
