5.1.2020

3:30 budík

4:00 čakáme na bus

… kde tu prejde auto, motorka, bicykel, kde tu zas vidím potkany. Autobus nechodí. Voláme si taxi. Sme na letisku. Letíme nízkonákladovkou a je to cítiť. Ľuďmi. Chce sa mi veľmi, veľmi, veľmi ale že veľmi spať. Let sa posúva, ľudí pribúda.

Konečne nastupujeme. Letíme z Hočiminu do Hanoia. V lietadle spím. Plače bábätko. Nemá cumlík. Bábätku treba dať pri pristávaní cumlík alebo prso, poučujem Jakuba. Aby si urobilo s uškami to, čo si vieme my dospeláci. Bábätko plače až kým nevystúpime. Myslím na Benjiho.

Dostávame sa na hotel. Zas tak krkolomne cez cesty a lúky ale sme tam. Hanoi. Posledný deň. A my sme ho strávili na hoteli a pozerali sme filmy. Išli sme sa prejsť, najesť. Videli sme autoservis ktorému velila žena. Bolo vtipné sledovať ako jej tam zaparkoval mladý chalan a ona mu začala všetko kontrolovať a vymieňať gumy. Pozerali sme sa na to a oni sa zas pozerali na nás, že čo pozeráme a spoločne sme sa smiali.

Prechádzali sme uličkami a večer zavŕšili v posteli s nejakou tupou americkou komédiou.

6.1.2020

Je ráno a my letíme do Šanghaja. Tak čau Vietnam, zas pšíšte!

Šanghaj. Letisko veľké. Ideme eskalátormi a vlakmi. Prvá kontrola pasov bola samoobslužná. Stojíme v dlhom rade na víza. Do Šanghaja sme nemuseli kupovať víza, lebo sme hneď na druhý deň leteli domov. Ha že domov. Museli sme vypísať taký formulár kedy letíme a s tým sme šli na vízovo -pasovú kontrolu. Tešili sme sa, že juchú , máme skoro pol dňa na preskúmanie aspoň trošililinku mesta.

Tak, ideme si sadnúť do kfc, pozrieme na nete kde bývame (bolo to hneď vedľa letiska) a zistíme ako sa tam dostaneme. Sedíme a nejde nám wifi. Resp. nejde sa na žiadnu pripojiť. Resp. žiadna tam nie je?

Hľadáme kiosk s wifi. Nájdeme nejaký automat, kde si ľudia kupujú rútre na nejaký čas a tie potom vracajú. Hm čudesné. Wifi stále žiadna. Ideme k info pultu, že kde je wifi. Pani nám povedala, že musíme ísť doprava a že je to taká machine, že to určite uvidíme. Tak na obrovskom letisku bola jedna machine s wifi pre zahraničných ľudí. Veľká asi ako smetný kôš. Ani veľký – ani malý. Taký nevšímavý. Hm čudesné. Museli sme tam naskenovať naše pasy. Obaja sme dostali iné heslá na pripojenie sa na wifi. Hm čudesné. Mne to nešlo vôbec. Jakubovi trošku. Ale google maps nefungovali. Ani facebook ani instagram. To píšem len preto, že my si môžeme zdieľať čo sa nám chce a čo aj možno nikoho nezaujíma. A tam to je zablokované. A hej malo nám napadnúť, že budeme v Číne a že tam je to o inom ale po troch týždňoch v ako tak slobodnom Vietname sme proste zabudli.

No, ale ako sa dostaneme na hotel? V cene sme mali aj transfer, tak sme tam skúsili zavolať. Hm nikto nevedel po anglicky. Dobre poďme sa najesť. Veľká porcia KFC. Zavolali sme našim mamám, že sme okej, len sme sa ocitli v inom svete a že sa ozveme, keď budeme vo Viedni.

Po jedle sme sa rozhodli ísť na informácie, aby zavolali do nášho hotela a poslali pre nás transfer. Veľmi sme nepochodili. Tak sme si zobrali taxi. Taxikár nevedel po anglicky, okolo seba mal ochranné plexisklo. Hm čudesné. Vyhodil nás niekde, kde mal byť hotel, ale nevedeli sme ho nájsť. Úplnou náhodou sme natrafili na anglickú škôlku, kde nám pomohla Európanka a náš zašitý hotel nám ukázala. V hoteli nikto nevedel po anglicky. Dole bol zelovoc, kúpili sme si tam ovocko a chceli sme si požičať nožík. Ha. Nepožičali nám ho. Jakuba poslali do kuchyne, kde bola len veľká mačeta, či čo to bolo. A s tým sa mu veru mango šúpať nechcelo.

To už sme komunikovali cez prekladač. Och zlatý Vietnam, už teraz nám chýbaš. Ostali sme na hoteli, poriadne sa vyspali, čakal nás dlhý let. Šanghaj sme si pozreli doma na fotkách.

7.1.2020

Čudesné raňajky ale aspoň sme mali transfer na letisko. Zas kontroly, skenovanie pasov, tváre. Čakanie.

Nastupovanie do lietadla. Čakanie. Odlet.

“Och aký som rád, že z tejto divnej krajiny odchádzame!”

Let bol dlhý. Vôbec sa mi nedalo spať. Pozrela som si asi štyri filmy. Čosi zapísala do denníčka. Keď už mi klipkala hlava zobudili ma opití bratia Česi. Teda nevedeli sme, že sú to Česi. Potom sme čakali spolu pred wéckom a pozerali sa na vyprahnutú ruskú zem ponad ktorú sme leteli a hovorili si.

“O wau it´s amazing.”

“Yes, it´s.”

A potom som čosi povedala Jakubovi a ten chalan na to.

“Voleeee vy jste ze Slovenska voleee a my si říkame amaziiing. Vole čaaau.”

Ale nekamošili sme sa s nimi, lebo boli dosť opití.

Už len dve hodiny.

Už len hodina.

Už ideme pristávať, zapnime sa.

Pristávame.

Viedeň.

Voláme mamám.

Píšeme kamošom.

Cestujeme autobusom a nezávidíme opitým bratom Čechom, že sa musia tralalákať ešte do Prahy.

Vystupujeme pod mostom SNP.

Voláme si taxi.

Ideme domov.

A sme doma.

Stískame sa a hovoríme, že sme to všetko zvládli a v zdraví sme sa vrátili domov. Cítime sa inak. Ako napísala moja dobrá kamarátka, nič už nebude také, ako keď sme odchádzali. Je to skúsenosť. Cestovanie je láska a morda. Dnes si už neviem predstaviť, ako by sme bez tejto skúsenosti mohli byť. Veľa nás to naučilo.

Rozmýšľame, kam pôjdeme zas. Je to návykové.

Keď sa ma niekto opýtal, čo bolo na Vietname najlepšie, tak hovorím, že sme boli s Jakubom celý čas spolu.

Dnes žijeme inú dobu. Hovoríme, ako by sme sa radi vrátili do normálu, ale čím pre nás bol starý normál? A čím bol ten normál pre prírodu. Vráťme sa do lepšieho normálu. S ohľaduplnosťou, pokorou, zodpovednosťou a láskou.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *