… neskôr som zistila, že som mala pred menštruáciou.

4.1.2020

Dnes máme presný plán. Book street – Post office – Notre Dam – tržnica – teta Slimáková z Netflixu- photo shop – pivo s Lukym – zbaliť.

Autobusom sme sa previezli k Book streetu, že si tam dáme raňajky. Táto časť mesta bola čistejšia, s chodníkmi, občasným street foodom a s trošku vyššími cenami. Jakubko si sadol do phočkárne, objednal si polievku a ja som si objednala len vodu. Zabudla som mu povedať, že phočko na raňajky nechcem. Tak sme sa odtiaľ zobrali preč, že nájdeme čosi iné. On trošku nervózny, lebo som mu nepovedala čo a ako a ja trošku nervózna, lebo bol hladoš. Išli sme tam kde sme nemali, a nikdy sa k tomu nechceme priznať. Bola to hrozná strava a ostalo nám dosť ťažko. A nie nebol to street food. Bolo to niečo, čo nájdete po celom svete a ľudia sú z toho obézni.

Pozreli sme si turistické miesta, navigácia nás posielala zas po cestách – štvorprúdovkách – až sme prišli k tržnici. Ešte nám treba kúpiť nejaké darčeky, tak som si povedala, že budem zjednávať.

Tetuška mi za štyri kapsičky na kalkulačke dala sumu 280 000 VND. Na obale bolo 350 000 VND! Tak som na to ukázala, že to mi nesedí a ona že:

„This is price only for you. Lucky day!“

Tak som jej tam do kalkulačky dala sumu 100. Viem, málo, ale išla som zjednávať. Tak poriadne.

„You don´t love me. I love you.“ hodila do kalkulačky 250.

Ja som hodila 100.

„Ooooo you don´t love me, I love you, love your skin, lucky lucky day!“ hodila 200.

Ja som hodila 100.

„You don´t love me!“

Tak som tam dala 120.

„Okey, you love me I love you.“

Kúpené.

Potrebovala som odísť od všetkých tých ľudí a nájsť tiché miesto. Zrak mi padol na balkón, kde bola kaviareň. Vchádzali sme tam cez maličkú chodbu, veľmi, veľmi nízku. Cestou po schodoch sme natrafili na nálepku Soros a spomenuli si na domov. Kaviareň bola totálne hipsterská. Všetci tam pracovali na mekoch. Iný svet. Dole tržnica so všetkým možným- nemožným, chudoba a hore vietnamskí freelanceri. A Jakubko, ktorý tam po našich otrasných raňajkách upchal záchod.

Chvíľu tu ostávame. Ja píšem, Jakub lieta (s dronom). Čašníčka sa ma pýtala, či je to naša honeymoon. Zasmiala som, že nie nie to je len náš prvý veľký výlet.

Na Netflixe je taký dokument o streetfoode po celom svete. Našli sme tam aj časť o Hočimine, kde bola pani, čo robila slimáky. Nazvem si ju pani Slimáková. Vybrali sem sa za ňou, že okúsime slimáky. Vonku bolo neznesiteľné teplo, zase sme museli kráčať po ceste a keď sme konečne prišli na miesto, zistili sme, že pracuje len pondelok až piatok a víkend oddychuje. Celý Vietnam bez pravidiel a zrazu niečo takéto? Že otváracia doba pre stánok so slimákmi? Smiali sme sa. Na tetu sa nehneváme, dobre, že sa jej darí a môže platiť synovi školu.

Našli sme iný podnik, tam sa k nám pridala aj Sande. Dominika ležala doma s chorobou. S tou sa uvidíme zas až doma – v Bratislave. No ale späť k Sande. Vo vegetariánskej reštaurácií dostala polievku s mäsom. Presne tak to bolo a ja som sa nevydržala nesmiať veľmi veľmi nahlas. Aj som sa Sande ospravedlnila a aj to pochopila.

Spoločne sme sa odviezli do photo shopu. Jakubko si obzeral foťáčik. Mne sa dalo strašne cikať, tak som išla von a poprosila pána, ktorý mal obchod s džúsmi, či tam môžem ísť cikať. Povolil. Tak som zas cikala u niekoho doma a keď som odtiaľ vychádzala prebehol predo mnou obrovský potkan. Odvtedy sa mi zapol senzor a potkany som videla všade.

Jakubko nakoniec foťák nekúpil ale Sande o jednom špekulovala a radila sa s tatom po telefóne. Rozlúčili sme sa a pešo sme sa vybrali domov.

Zas všade potkany.

Náhodou sme objavili špinavú uličku s ako inak kadejakým street foodom. Jakubkovi sa tam páčilo. Zastavili sme pri tete, ktorá mala nejakú červenú polievku. Dala nám ochutnať. Dobre ostávame. Všetko nám nabrala rukou do jednej veľkej misky a tak sme papkali. A všade bol ruch, motorky, špina a potkany. Zjedli sme, chceli sme zjednať cenu ale nedalo sa. Jakub mi povedal, že tam niečo videl a že mi to nemôže povedať. Spomenula som si na to, až keď sme boli doma. A teda mi povedal, že teta, ktorá nám rukami naberala papať, si predtým rukami je*kala nohy na nechtoch. Dobrú chuť.

Cestou domov som bola ticho a kráčala som veľmi, veľmi rýchlo. Otvorila dvere na izbe, čupla si a začala plakať. Chýba mi čistota, chlebík, syr, šunka, môj normálny fén, prázdne ulice, náš byt. Hočimin bol na nás veľa.

Umyla som sa, celá aj vlasy. To niekedy pomôže, keď človek zo seba zmyje deň. Dala som sa dokopy a stretli sme sa s Lukym – Jakubov kamoš. Vo Vietname žije už niekoľko mesiacov. Býva na hosteli v zdieľanej izbe aj s chalanom z Vietnamu. Ten vstáva o piatej ráno a správa sa tak, ako keby tam žil sám. Luky vstáva až okolo ôsmej, čo je podľa domácich divné a myslia si, že je chorý. Luky si zvykol aj na ruch, aj na bordeľ ale nezvykol si na chrachlenie. Pľujú a chrachlia všetci, Ženy, muži, deti. A poriadne, až z päty!

Rozprávali sme sa o našej ceste. Čo bolo super, čo bolo menej super. Minuli sme viac peňazí ako sme chceli. A to je paradox. Keď si vo Vietname kratšie a cestuješ, minieš viac ako keď si na jednom mieste tri mesiace.

Debatili sme aj o tom, že my by sme vo Vietname asi nevedeli žiť. Zas raz píšem o tom, že človek si vo svete uvedomí odkiaľ pochádza a aké má šťastie. Dominika v jednom z rozhovor povedala:

„To sa nedá a ani nemôže porovnávať. My sme privilegovaní tým, odkiaľ sme a kde žijeme.“

Luky sa na druhý deň chystal cestovať s kamoškou do Bangkoku, potom na Bali a potom sa opäť vrátia do Vietnamu. Čosi má nasporené a chvíľu pracoval ako barman v Hočimine. Rada by som sa s Jakubom takto vytratila do sveta na pár mesiacov. Raz.

Zbalené. Počúvali sme popri tom slovenské rozprávky také že O troch grošoch, Princ Bajaja… Budík nastavili na 3:30 ráno.

Vietnam blížiš sa ku koncu.