3.1.2020

Najlepšie je ísť von ráno. Vietnamci sú hore okolo piatej. My o šiestej. Včera mal Jakubko krízu, lebo Saigon je ozaj preplnený.

Raňajky sme si dali na ulici. Ryžu s vajcom. Mňa už ide vyrútiť z tých ich chutí. Chýba mi chlebík. Ale títo boli milí. Aj za sebou upratali bordeľ!

S dievkami sme sa mali stretnúť v jednej hipsterskej kaviarni, kde sa dajú vyvolať fotky z filmu. Fotím tu na Dianu – Lomography – uvidíme, čo z toho bude. Fotím aj na mobil. A dobre tak, fotky až také pekné nevyšli. Tie pekné filmové sú od Dominiky.

Kaviareň je ozaj krásna, zašitá medzi domami s maličkým balkónom. Tu píšem.

Takéto zastavenia (sa) mám rada. Ešte keď priestor umocňuje pocity. Vietnam, čo všetko si nám ukázal. Domov, aký si krásny. Naše cestovanie sa blíži ku koncu. Za málo času, sme stihli veľa vidieť. Ale pokojne by som mala viac času – mesiace. Ale ešte sa vrátime na sever krajiny, pozrieť ľudí a prírodu.

Dnes má Sande narodeniny a je celá vytešená. Poznám to! Od radosti si ide dať piercing do nosa. Aj Jakub by chcel, buď piercing alebo tetovačku. Ale doktor, čo nás očkoval jasne povedal:

“Žiadne tetovanie, piercingy ani grupáče!”

A my sme poslúchli.

Presunuli sme sa do botanickej záhrady spojenou so zoo. Na internete som čítala, že zoo vyzerá hrozne a že tam zvieratká musia určite trpieť. Hm áno, sú v klietkach, niektoré majú ozaj malý výbeh no pre nás to bola najčistejšia časť Saigonu. Všade sú tam stromy, takže sme boli v chládku a necítili sme horúce mesto. My sme boli pomalí sledovači, dievky sa trošku nudili. Dominika bola chorá na paralene!

Papali sme hranolky a debatili. Sande si objednala narodeninový drink a očakávali sme v ňom mäso. Mäso v ňom nebolo ale bolo tam veľa plastov – slamiek a kadejakých hlúpostí. Jakubko povedal:

“Ľudia by mali bojovať za čistotu a zdravú Zem, a nie za to kto má koľko ropy!”

… a moje vnútro poskočilo.

Chceli sme sa ísť ešte spolu najesť. Našla som nejakú reštiku. My sme šli pešo a dievky na motorke. Hej Dominika Danková je frajerka jazdiaca na motorke v Saigone! Stretli sme sa na semafore, kde dievky stáli v premávke a ja že sa spolu odfotíme. A Dominike prišlo ľúto, aj jej slzy tiekli pod tou prilbou. Chýba jej aj domov aj kamoši. Reštiku sme nenašli. Kúpili sme si colu, sadli na múrik a pozerali na tetušky, ktoré cvičili čosi ako zumbu. Len jedna z nich si išla svoje. Vyzerala ako keď ja tancujem na Pohode (alebo hocikde inde).

Lúčenie, cítila som sa ako na konci letných prázdnin.Takých Korytárskych. Aj tam som nosila dookola to isté, bola som zafúľaná, nemusela robiť nič a aj tak som na konci dňa padla unavená do postele.

Dominiku sme poriadne vystískali, poďakovali sa jej.

Inak Dominika nám rozprávala o jej zážitkoch a teda. Na prvé učenie jej zavolali taxi – motorku. Taxikár šoféroval po vietnamsky, tzn chodník – nechodník, červená, protismer, trúbenie. Celý čas sa ho držala a keď prišli do cieľa, ostala v totálnom kŕči a nevedela sa uvolniť. Tak išla učiť angličtinu vietnamské deti po prvý raz.

Alebo sa vybrala na výlet na ostrov. Cestou späť ich zastihla búrka akurát, keď boli na lodi. Všetci grcali. Ona si dala kinderyl, sedela so zatvorenými očami, občas ju ošpliechala voda, vyleteli veci a tri hodiny sa modlila a čakala aby už prišli do cieľa.

Alebo si pridala jedného zo svojich študentov a o chvíľu mala +500 priateľov na facebooku. Tak sa robí fame!

Trošku mi prišlo ľúto. Dievky už odišli, niekde mali zaparkovanú motorku a my sme sa už motkali podľa navigácie, keď sa pri nás zrazu objavila Dominika a ešte raz nás vystískala. Kamarátstvo.

Domov sme šli autobusom ale takto. Dvojprúdovka predelená úzkym obrubníkom zas dvojprúdovka zas obrubníček a to isté v protismere. Náš spoj išiel až za prvou dvojprúdovkou. Tak sme tam stáli na tom ostrovčeku za sebou a kývali na autobus. Popri nás sa premávali motorky, autá,bicykle, všetko. Domov sme išli vyše hodiny. Och Bratislava mi bude pripadať ako dedina. V autobuse bola vypeckovaná klimatizácia, ľudia sedeli v páperových bundách a vonku bolo 30 stupňov. A to už bol večer.

Trošku ma ešte trápila alergia na krku, ale povedala som si, že to prejde. Neprešlo, keď sme si ľahli do postele opýtala som sa:

“Jakubček, ako veľmi ma máš rád?”

“Čo ti treba?”

A išiel von, zázrakom našiel otvorenú lekáreň,s prekladačom kúpil lieky a doniesol. Zjedla som a mohli sme zaspať. Taký to je frajer.

Veľmi frajerský!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *