1.1.2020

Jakubko konečne zaspal. Hurá.

Zobudili sme sa poobede, teda ja som si stihla pozrieť film Two popes – bez veľkej recenzie – má to hĺbku a asi by si si to mal pozrieť, či si veriaci alebo nie si. Ja už veriaca nie som a rovnako ako ja aj pápež je len človek, ktorý robí chyby…

Bolo nám zle a boli sme totálne vyschnutí. Vybrali sme sa na pláž, že sa najeme ale bolo to hnusné, nám bolo hnusne.

„Už žiadny alkohol.“

(haha kto všetko si to na Nový rok povedal?)

Dokopy nás – teda hlavne mňa dala voda – more. Potom sme našli frajerskú reštiku a zase som si dala hranolky a colu. Prišli sme domov, spočítali peniaze, vyplatili, zbalili, zariadili autobus na ráno.

Nový rok bol v skutočnosti oveľa hlbokejší. Boli sme s Jakubom spolu, veľa sme sa stískali a hovorili si ako veľmi sa máme radi (a nie nebolo to opicou, niečím iným, tajomstvom).

Boli sme s dievkami. Dominika Danková je dôvod, prečo sme vo Vietname. Keď Dominika odchádzala do sveta, bola smutná, že joj na Vianoce nebude doma a ako to celé bude a že či by sme ju neprišli pozrieť a my že veď hej. O pár týždňov na to sme si kúpili letenky. Teraz sme tu spolu.

Predsavzatia sme si nedali. Len nech sme zdraví a nech máme lásku.

A áno, trošku som sa na Nový rok zobudila so stresom, že och ja už budem mať tento rok dvadsaťsedem a čo budem robiť so svojim životom a … a potom som sa upokojila.

Vitaj Nový rok, zvládneme ťa!

Viera!

2.1.2020

Ranné vstávanie nie je až také ťažké, ani ten pocit, že ideme zas cestovať. V buse sa dá spať, čítať, pozerať film, byť so svojimi myšlienkami. Ja som spala. Zas ma chytila alergia na krku – asi kombinácia piva a slnka. Dala som si lieky od Anh a sladučko zaspala.

Zobudila som sa na prestávke. Objednali sme si phočko a stihli sme ho zjesť. Dokonca aj ja! Mne vždy strašne trvá, kým sa najem. Ešte som si kúpila sušený jack fruit – to je moje nové obľúbené papanie (už som si ho kupovala aj doma vo vietnamskej reštaurácii a hrdom som poďakovala po vietnamsky „kaman“). Po prestávke som zas zaspala a zobudila sa až v Hočimine. Šofér nám zastavil v takej kúlovksej časti, lebo vyzeráme kúl. Tak to zhodnotila Dominika. V skutočnosti sme bývali v širšom centre mesta, takže sme pokračovali ďalej na autobusovú stanicu. Dominika Danková býva takto:

„Pamätáš, keď som bývala v Rači a nikto ku mne nechcel prísť na návštevu, lebo to bolo príliš ďaleko? Tak teraz bývam v Báhoni.“

Vystupovanie z autobusu bolo náročné. Hneď pri dverách na nás (turistov) čakala tlupa domácich a pokrikovali na nás veľmi otravne.

„Hej Sir, taxi?“

„Madam, taxi?“

„No, thank you.“

Jedli sme v takom obyčajskom bistre, kde sme za chrbtami mali veľké staré projektory. Jakuba hneď zaujali a rozmýšľal, ako by sme ich odtiaľ nenápadne mohli zobrať. Ale to naozaj iba žartoval. To by sa ukradnúť nedalo. A my nekradneme.

Sande sa snaží byť vegetariánkou, no vždy jej prinesú jedlo aj s mäsom, aj keď zdôrazňuje, že mäso nie. Už sa z toho stáva vtipná tradícia. Takže očakávame, že keď si Sande objedná kávu, dostane ju aj s mäsom.

Po obede sme si išli každý po svojom. Dievky k Dominike a my na náš hotel. Večer sa máme stretnúť na premietaní filmu. Ubytko fajn, záchod nadpriemerne čistý, teplá voda a moje umyté vlasy.

Prvé stretnutie so Saigonom bolo pre Jakuba šokom, pre mňa to bolo také aké to naozaj bolo. Špina, ľudia, motorky, teplo. Jakub sa cítil asi tak ako ja, keď sme prišli do Vietnamu. Absolútne totálny intergalaktický kultúrny šok. Všade sú smeti. Ako môžte jesť a pod nohami mať zvyšky jedla so sáčkami, plastami, príbormi, servítkami.

Išli sme sa prejsť, že niečo pekné nájdeme. Hm to v Saigone neplatí. Chodníky neexistujú – sú plné motoriek, streetfoodu a ľudí. Nevedeli sme sa len tak prechádzať a užívať si atmosféru. Mali sme aj trošku obavy – v Saigone sa veľa kradne.

Autobusom sme sa dostali niekde, kde bolo asi centrum. Bola tam taká promenáda. Išli sme sa najesť.

Autobusovú zastávku sme hľadali podľa navigácie. Niekde sú aj zastávky, inde sú len nakreslené čiary a inde nie je nič. Čakali sme buď 53 alebo 56. 56 odišla bez zastavenia, na 53 som už kývala. Cítila som sa Carrie Bredšeová v Sexe meste. Len som si na ceste nestopovala taxi ale rovno celý autobus. No a ten autobus iba pribrzdil a my sme za jazdy naskočili. V buse je vodič a „prevádzkár“, ktorý každého usadí, predá lístok, každému pomôže vystúpiť a pozdraví sa. Milé!

Večer sme sa mali stretnúť s dievkami na filme – vraj je to kúlovský priestor – povedala Dominika Danková. Navigácia nám ukazovala cestovať okolo 45 min. s jedným prestupom. Keď sme išli prestupovať, zistili sme, že tá zastávka je na opačnej strane osemprúdovky. Museli sme to celé obchádzať a teda po chodníku sme nešli. V strede toho celého sme sa stihli stratiť. Povedali sme si, že kašleme na to a ideme na hotel – sme unavení, film by bol dlho, domov by sme šli vyše hodiny a pol a my vlastne chodíme spať skoro. Napísala som Dominike a odpísala: „Chvála Bohu!“ tiež sa nevedeli vymotať. Dominika mala teplotu – no proste sme nemali ísť na film.

Cesta na hotel nám trvala vyše hodiny celkom šialenou premávkou riadenou trúbením. Konečne sme boli v posteli. Každý večer si aj pustíme film na Netflixe (máme v telefónoch appku, dobrá vec pri cestovaní!) a každý večer zaspíme skôr, než film začne. Unavení cestovatelia, to sme my!