Spala som furt a všade. Jakub už bol z toho nervózny. Aj sme sa o tom začali baviť, no ja som v polke rozprávania zaspala. 

“Neviem, či ti to viem opísať. Cítim, ako sa mi mení vnútro ale zároveň ešte nič necítim. Po práci som unavená, ako keby som vyšla na Lomničák. Chcem ležať a spať.”

Myslím, že so mnou bola dosť nuda. Ale on mi robil čaje s tromi lyžičkami cukru, prikríval ma a fotil, ako večne spím. 

Patálie s močením

Nasledovala ďalšia kontrola. Ranný moč! Večer som si pripravila skúmavku do kúpelne. Nad ránom som šla cikať a rozmýšľala som, či je toto nočný alebo už ranný moč. Usúdila som, že asi ešte nočný. Ráno som sa vycikala do skúmavky, ale som ju naplnila tak, že som ju nevedela zatvoriť. Tak reku z nej odlejem. Podarilo sa mi vyliať všetko! Ďalšiu hodinu som doma stresovala, že nedonesiem ranný moč! Našťastie sa mi podarilo ešte pár kvapiek vycikať. Víťazoslávne som moč podala sestričke a ona na to:

“Jaj, dnes ešte nebolo treba.”

Ako sme to povedali mojej mame

Do Korytárok nechodíme. Nie sme vítanými hosťami. Ani neviem, či sa mi o tom chce písať. Ale teda, vycestovali sme, aby sme veľkú novinu mohli zvestovať mojej mame. Lebo takéto veci sa cez telefón nehovoria. Boli sme dohodnutí, že sa stretneme v Korytárkach na dvore, dáme si kávu a potom pôjdeme do Detvy. Už cestou nám mama volala, že do Korytárok nemáme chodiť – lebo zákaz. Ale aj tak sme išli, zobrali ju a milión dóz, v ktorých bolo jedlo, ktoré pre nás pripravila a presunuli sa do Detvy do bytu, v ktorom som vyrastala. Nie je obývaný, nekúri sa v ňom a ani v ňom nebola pustená voda. V tom byte som nebola niekoľko rokov. Zrazu sa mi zdal maličký. Fotky na komode boli zaprášené. V detskej izbe bol ešte starý počítač, ktorý chcel otec v amoku niekoľkokrát vyhadzovať von oknom. 

Sadli sme si na lavicu v kuchyni, pozerali von oknom. A v tom hovorím mame:

“Prosím ťa, mohla by si mi na konci leta nasušiť malinové listy na čaj? Je to dobré piť na konci tehotenstva.”

Ok, celkom krkolomné oznámenie, ale mame po chvíli došlo, čo hovorím. Objali sme sa, vraj tam boli aj nejaké slzy v očiach. 

Prechádzali sme sa po Detve, dali si najlepšiu bezlepkovú pizzu a išli sme sa ubytovať do penziónu. Hej, dom v Korytárkach, byt v Detve a my spíme v penzióne. V sprche zo seba zmývam deň, je mi to aj ľúto aj sa s tým asi vyrovnávam. Aj mám strach, do akej rodiny chcem priviesť dieťa. Snažím sa nájsť aj porozumenie, ale ide mi to ťažko. Aj sa mi ťažšie zaspáva. Je to ťažké. Byť tu a nemôcť byť doma.

A čo Jakubova mama?

Tá sa to dozvedela trošku neskôr, už to na mne asi aj začalo byť vidieť. Prišli sme do Trenčína len na otočku a keď sa teta spýtala, že prečo:

“Vieš, od kedy je Jeja tehotná, je jej lepšie, keď spí doma.”

A čo naši najbližší?

To bolo radosti a objatí. A pre niekoho asi aj prekvapenie! Oznamovali sme osobne aj cez video cally aj len tak na ulici. A ja som medzi tým všetkým spala a spala. Bola som unavená aj z toho, že som bola unavená. A tak som prespala dva a pol mesiaca a zobudila sa až na Veľkú noc.

(pokračovanie na budúce)