Tma je tu taká, že som sa jej zľakla. Tmavá, čierna. Nevidím si na nos. Musíme zapnúť nočnú lampu, aby som sa cítila “ako doma”, kde do bytov svieti mesto a nie hviezdy.
Ráno sa budíme na slnečné lúče. Hladia mi postupne líca. Už som hore ale oči neotváram. Čakám, kým mi ich pohladí Slnko.
Hlavný bod programu je zájsť do obchodu, ktorý je vzdialený dvadsať minút pešo cez les. Do obchodu vchádzam ja, Jakub s Bubákom čakajú von. Vojdem a skoro sa rozplačem. Nostalgicky sa prechádzam Jednotou a zabudnem, čo som mala kúpiť. Všetko mi pripomína starkú. Jednotársky love brand. Chcela by som kúpiť všetko, ale dokopy nič nemôžem. Beriem farebné kukuričné chrumky na vyhrýzania. Starká by si také kúpila tiež. Doma by si ich presypala do misky a vyjedala popri omši na Luxe.
“Kartu jednotársku máme?” vytrhne ma zo spomienok pani predavačka.
“Nie, nemám.” odpovedám.
“Aj som si myslela.”
A ja neviem, či sa ma to má dotknúť alebo čo. Do Jednoty som voľakedy chodila každý deň a mala som aj kartu. Ale to pani predavačke nepoviem.
Cestou z obchodu filozofujeme o živote, škole, hodnoteniach, strachoch, klamstvách, bojoch, vojne, hodnotách… A v tom zrazu líška. Našťastie zdravo preľaknutá. Ubzikla a už jej nebolo.
Jakub zaspáva a ja pracujem. Nechám otvorené okienko a počúvam vtáky s vetrom. Skutočný playlist.
Vyberáme sa na malú prechádzku a ide nás odfúknuť. Nevadí to. Vonku je krásne. Sme šťastní. Bubák asi najviac.
Jakub varí večeru a ja zakladám oheň. Bubák už spí. Večera je na stole a okrem toho, že vyzerá krásne, chutí famózne. Príprava na dvojplatničke s minimum potravín. Prehodnocujeme životný štýl a potrebu vlastniť materiálne veci.
Slnko zašlo za jeden kopec a spoza toho ďalšieho vyšiel mesiac. Ružový a veľký. Ako ten v Slnce seno. Tma sa vkradla medzi nás. Lampa svieti. Ideme spať.
Ráno vstávame na dva razy. Prvý raz, keď Jakub zatvára okno. Oči rozlepím na pár sekúnd a vidím oranžovú oblohu. Vychádza slnko a ja sa ešte donútim zasnívať. Druhý raz vstávame a slnko je už dosť vysoko. Zľakla som sa, že už musí byť dosť hodín, no našťastie je len 6:55. Raňajky, hygiena, pobalený batôžtek a môžeme vyraziť.
Prechádzame lúkami a poliami a prepadnú ma strachy. Predstavujem si, ako by sme mohli stretnúť divé zviera a čo by urobil Bubák. Zmeníme smer. Je mi lepšie. Dostaneme sa k druhej dedine a hovoríme si, ako je tu krásne. Psiská brešú a my ich zdravíme.
„Čauko havko, hej hej, ty si tu doma. My len prechádzame.“
Bola to prechádzka bez cieľa. Iba taká túlavá.
Spokojní a hladní sme sa vrátili do domčeka. Jakub pripravil obed podľa nášho gusta. Párky, klobáska, syrčeky, paradajka. Taký zobkací tanier. Máme to radi.
Zaspali sme a dobre nám to padlo.
Odchádzame von na lúku. Hráme sa s Bubákom. Potom sa hráme my. Skúšame acroyogu a nejde nám to. Hráme sa „vidličky, lyžičky, nože“ a ide nám to. Chvíľku sa hráme nahánku ale to nás nebaví. Sedíme v objatí a to nás baví. Slniečko hreje. Zavše zafúka studený vietor.
„Nepovedal by som, že je len 10 stupňov.“
„Hm je 10? Ja by som tipovala tak 12.“
„Ja takých studenších 15.“
„Uhm čiže 12.“
Odchádzame do domčeka. Bubák zaspal na gauči a my sa len tak ponevierame. Sadla som si k počítaču a čakám, kým pôjdeme pozdraviť Slnko na západ.
Mám rada sviatky po našom. Bez zbytočného plytvania a prejedania sa. Mám rada objímať sa a mať na to čas. Mám rada byť spolu a byť ticho. Každý vo svojom svete. Na pár metroch štorcových. Málo nám stačí ku šťastiu.
