Posledné dni veľmi málo a samozrejme si to ešte aj vyčítam. Niekedy som k sebe taká zlá, že si vyčítam, keď polievku nepreložím do menšieho hrnca, aby bolo v chladničke viac miesta. Inokedy si vyčítam, že som zle odbočila a predĺžila si cestu. Mám dni, kedy si vyčítam aj to, že si sama sebe niečo vyčítam.
A tak sa vraciam k sebe. Pomaly. Napríklad aj tým, že teraz sedím a píšem. Vraciam sa k pohybu. Vraciam sa k čítaniu. Vraciam sa viac k sebe ako ku preloženej polievke.
Pred dvoma týždňami som sa vrátila z Prahy a všetky krásne myšlienky, ktoré mi tam popri špacírovaní sa napadli, opustili moju myseľ. Odišli a už nebudú. Vyčítala som si, že som si nesadlo skôr, možno práve v ten moment a nezapísala ich. Skúsim to do tak budúcna urobiť. Lebo občas sa mi stane, že večer, keď už zaspávam moja myseľ produkuje najkrajšie myšlienky sveta a ja si hovorím:
„To si ráno zapíšem!“
A ráno to už nikdy neviem tak zopakovať.
Rozhodla som sa viac žiť. Na záchode jedného komunitného centra som si prečítala:
„Viac ži a tvor. Menej pracuj.“
Zobrala som to vážne. Až teraz badám, čo so mnou urobila pandémia. Zatvorila som sa pred svetom na 53m2. Do istoty a bezpečia, ktorá ma tak trochu ničí. Zaviedla som si pravidlo rúžu. Mať ho na perách a vo vačku. A po každom jedle a piťku odísť na toaletu ako dáma. Prerúžovať si peru.
Ako som čítala Hegerovej životopis, zistila som, že jednu Vieru som v sebe zakopala. Tú tancujúcu, spievajúcu, hrajúcu. Potrebujem sa k nej vrátiť a zas z nej niečo načerpať.
Kamarátka, ktorá je v Prahe herečkou, ma pozvala na predstavenie. A aj keď bolo úplne vypredané, dostala ma tam. Cítila som malé vzrušenie:
„O 18:50 stoj pred sálou, pán dramaturg ťa usadí.“
Obzerala som sa, ktorý by mohol byť dramaturg a vytipovala som si správne! Povedal, že ešte počkáme a potom ma usadí. Prešli sme cez zákulisie, videla som hercov a herečky, objala kamošku a popriali sme si príjemný zážitok. Sedela som na „lavičce“ vedľa réžie. A naozaj sa cítili výnimočne. Čakala som a premýšľala o tom, aké boli moje posledné dva roky. Premýšľala som, koľko predstavení som (ne)videla, koľko koncertov (ne)zažila, koľko vecí (ne)odmietla. A do toho tá vojna na pozadí a predo mnou predstavenie s názvom „Dejiny násilia“.
Na ďalší deň som mala voľno – deň iba pre seba. Vybrala som sa na Vyšehrad a bola som tam sama. Prešla som sa po cintoríne a hovorila som si, že čo by taká Milada Horáková povedala na dnešnú situáciu. Svietilo slnko a prepadol ma hlad. Našla som milé bistro s polievkami. Našla som ho „po starom“. Iba som kráčala s hlavou vzpriamenou. Odtiaľ som sa vybrala do Botanickej záhrady a tešila sa z prvých snežienok. Keď ožíva pôda po zime, všetko je iné. Len neviem, či je Zem dostatočne oddýchnutá. Lebo ja sa po zime oddýchnuto necítim. Ale ja nie som Zem. Pokračovala som chvíľu pešo a potom som nastúpila na autobus číslo neviem koľko, ktorý ma doviezol k Újezdu. Vyviezla som sa na Petřín a v dievčatku s batohom na chrbte, stojacom vedľa mňa som videla mňa malú, keď som sa Prahou premávala s tetou Ruženou. Aj mi prišlo smutno. Cez záhrady som prešla k Strahovskému kláštoru a odtiaľ na tramvaj smerom na Letnú. Celý deň som samú seba chválila za to, že som si kúpila celodenný lístok na hromadnú dopravu. Miestami mi v ušiach hral podcast a miestami ticho. Alebo moje krásne myšlienky, ktoré som už medzitým zabudla. Ale vtedy mi s nimi bolo príjemne. To viem určite. Na chvíľu som si sadla na lavičku v Stromovke – to je taký veľký, krásny park. Všetci naokolo tam mali psa a mne chýbal ten náš. Tak som im zavolala, že som v peknom parku ale bez nich sa tam nebudem prechádzať. Skončila som v Národnej Galérií – Veletržní palác. Bola tam expozícia odkazujúca na vojnové konflikty. Na stenách som čítala útržky, ktoré mi pripomínali vojnové posty zo správ a sociálnych sietí. Myslím, že všetci sa aspoň raz za deň zamyslíme, či sa takéto strašidelné veci musia opakovať. Súčasťou Galérie je aj nádherná kaviareň. Zobrala som si odtiaľ Pavlovu tortičku a Maté limonádu. Kráčala som a zavolala mame. S tou som inak nikdy v Prahe nebola! Ukazovala som jej slnečné výhľady a styčné body.
„Ja by som tu aj mohla bývať,“ povedala som.
Keď som sa vrátila do Bratislavy, uvedomila som si, že už to je iné mesto, ako bolo pred šestnástimi dňami. V Prahe som bola sama cudzinkou v meste, tu som cudzí jazyk zrazu začula na každom kroku. Konečne budeme aspoň trošku multikultúrne mesto, hovorím si sama pre seba a uvedomujem si vážnosť situácie. Na detských ihriskách nie sú iba známe tváre ale aj iné, nové. Dietky sa medzi sebou hrajú bez akejkoľvek jazykovej bariéry. Stojím vedľa „novej“ mamičky a premýšľam, či je vôbec vhodné pýtať sa:
„How are you?“
A dobré to bolo. Volajú sa Oľa a Uľa a majú psa Kubu. Manžel musel ostať tam. Hovorí to ako fakt. Sú tu u kamošov. Bratislava je vraj veľmi pekná a vraj tu všetci hovoria po anglicky.
Aj by mohli, veď je to hlavné mesto, všakže. Hovorím tiež sama lámanou a zahanbenou angličtinou.
Ukazujem pekné miesta pre dietko a pýtam sa, či jej neprinesiem kávu. S úsmevom odmietne, že akurát jednu vypila.
Odchádzame a verím, že sa zas uvidíme.
A také sú posledné dva týždne doma. Rýchle a nové. Slnečné. Rodinné. Kamarátske. Tvorivo-pracovné.