Z kníh a filmov z vojnových čias ma vždy “fascinovalo”, ako ľudia žili obyčajný život a na pozadí toho bežala vojna, okupácia, vraždenie, nenávisť….
Nedávno som sa s niekým rozprávala o tom, že čítam dokumentárny román Skutočný život Hany Hegerovej. Príbeh začína od jej narodenia. Ulice, na ktorých v Bratislave bývala pre mňa zrazu majú iný význam. Žili si dobre, ale zvláštne. Jej otec bol nacista a sama bola istý čas v utečeneckom tábore v Rakúsku. Celá kniha je bohatá, rozdelená do kapitol podľa desaťročí. Je fakt zvláštne čítať ako opisuje začiatok roka 1968 – ako sa im ľahšie dýchalo, ako sa im lepšie tvorilo, ako im lepšie bolo, keď viem, čo príde 21.augusta ´68. Hana bola v tom čase s mamou v Hurbanove a užívala si ticho a pokoj od mestského života.
Priznávam, ostala som paralyzovaná a všetko čo bolo minulú stredu pre môj život najviac dôležité sa zrazu rozplynulo. Strieda sa mi to. Strach, k tomu niečo ako „to snáď nebude pokračovať“, potom zas premýšľam, ako môžem pomôcť, inokedy úplne zabudnem, lebo pracujem a dietko si vyžaduje moju plnú pozornosť.
Keď začala vojna na Ukrajine, teda minulý štvrtok, musela som pracovne odcestovať do Prahy. Veľmi mi chýbajú Jakub s Bubákom a viem, že to môže vyznieť zvláštne, keď ľudia prichádzajú o domovy…, ale je v poriadku, ak sa aj my cítime neisto. Lebo sa nás to dotýka.
Prvé dni vojny som preskrovala internet od hora dole, z prava do ľava. Išla mi vybuchnúť hlava. Do Zelenského som platonicky buchnutá a viem, že nie som sama! Jeden večer som sama sedela v kaviarni dve a pol hodiny, bez internetu s knihou v ruke. Dobre mi to padlo. Potom som bola na zhromaždení na Václaváku a niekoľkokrát sa rozplakala. Absurdné, pretože počas pandémie som sa stretla naozaj s maximálne desiatimi ľuďmi pokope. Teraz nás tam stálo 80 tisíc a áno, mala som respirátor. Padlo viacero silných príhovorov. Hovorilo sa aj o tom, že je v poriadku, ak v tejto chvíli nevieme nijako pomôcť. Zároveň ľudí vyzývali, aby sme sa zo solidarity nevysilili hneď na začiatku. Toto asi neskončí zajtra, i keď by sme si to všetci priali. Potom som stretla kamošov a zašli sme do vegánskej krčmy a bolo mi príjemne. Kamoška medzitým odletela pracovne do Vietnamu a posielam jej objatia. Po týždni už telefón neskrolujem, ale pustím si večerný súhrn udalostí. Každý deň si dávkujem podvečernú prechádzku so západom slnka. Farby sa striedajú modrá so žltou v rôznych odtieňoch nádeje. Žijem ten život, na pozadí ktorého beží vojna. Raz mi je tak, potom onak. Viac volám blízkym a prehodnocujem.
Žiť sa musí.
Opatrujme sa.
Buď láska.