Keby som dnes (31.12.2021) sedela pri Silvestrovskej večeri s mojou mamou, neminulo by nás rekapitulovanie, ktoré som si z domu odniesla ako príjemnú tradíciu. Obzrieť sa za sebou.

Zoberiem to z opačnej strany. Vianočné obrázky 2021 boli pokojné. Strávili sme ich spolu – naša malá rodina a teda ja, Jakub a Bubák a k štedrovečernému stolu sme prizvali aj našu milú kamošku s jej novým prírastkom – šteniatkom. Áno, sme presne tí, ktorí sú v kategórii „tridsiatnici so psom a stále bez hypotéky a dieťaťa“.

Aj by som napísala „a dobre nám tak“, ale jasné, že nie vždy nám je dobre takto. Napríklad my dvaja (Bubáka nerátam, lebo on si nepodával daňové priznanie za uplynulý rok) sme veľmi intenzívne pracovali na tom, aby sme mohli povýšiť náš vzťah a chceli sme si zobrať hypotéku. Deň čo deň som brázdila nehnuteľnosti.sk a tomu podobné stránky a myslela som si, že tam natrafím na byt v našom rozpočte, najlepšie o poschodie nižšie ako bývame. Všetky stránky ohľadom nehnuteľností som si sama pre sebe premenovala na depresia.sk. Hypotéku sme pre túto chvíľu odložili.

Vianočné obrázky boli plné pokoja. Myslím, že sme si všetci traja dospeláci uvedomovali, aké je dôležité zvládnuť odísť od rodičovského štedrovečerného stola. A dokázať si prestrieť ten svoj vlastný. Hľadám prepojenia.

Milí rodičia, my vás v jednom momente našich životov veľmi potrebujeme opustiť, aby sme sa konečne našli. Aby sme „to“ mohli zistiť aj pri varení hríbovej polievky, či kapustnice. Je super mať vás na telefóne! Horšie sa cítime, keď nám chcete stále stáť za zadkom a hovoriť, čo a ako máme robiť. Normálne nás nechajte na tom ihrisku, nech aj spadneme, nech ochutnáme piesok, nech sa s druhým dieťaťom pohádame o hračku. Nechajte to na nás, už máme (skoro) tridsať.

Najkrajšie obrázky minulého roka. Mám ich viac. Napríklad, keď som pred Vianocami upratovala kuchyňu – poličku po poličke, šuplík po šuplíku a tri moje kamarátky sa nezávisle od seba u nás zastavili. Ja som stihla upiecť koláč a ony sa prestriedali pri stolíku. Ja som utierala poličky a ony sa so mnou rozprávali. A všetko to takto malo byť.

Veľmi podobné sa nám stalo s kamošmi, ktorí už majú dieťa. Hej, sme už aj v tej kategórii, že máme kamošov s deťmi. Ja som s tým ok a Jakub to zvláda. Prišli k nám kamoši so spiacim dieťaťom na rukách, tak sme mu ustlali našu nízko podlažnú posteľ. Jakub upiekol kačku, udusil kapustu – celú hlávku, ktorú sme dojedali týždeň na tristo spôsobov. Návšteva u nás bola šesť hodín. Bez toho, aby sme predtým povysávali a pozmývali podlahu. A všetko to takto malo byť.

Niekedy v septembri som vytiahla všetky moje kamošky von – každá kamoška je „odinakiaľ“ ale už sa vzájomne poznali. Riskla som to a všetky som zavolala na brunch do obľúbenej palacinkárne. Brunch sa pretiahol na päť hodín. Jedna druhej sme sa vyrozprávali zo všetkého možného. Myslím, že sme ani netušili, čo z nás vyjde. A všetko to takto malo byť.

Mám priateľku, ktorá býva blízko pri mne ale aj napriek tomu, sa vídame málo. Napríklad v lete sme sa stihli len raz. Na zmrzline v Medickej záhrade. Prežívala som náročné obdobie. Veľmi náročné a bolestivé. Priateľka ma vypočula, bez slov vytiahla knihu a v nej otvorila úryvok, ktorý som si potrebovala prečítať. A všetko to takto malo byť.

Leteli sme. A ja som aj zabudla, čo všetko sa pri lietaní robí. Zrazu to bolo všetko také nové. Nemám ani prirovnanie. Leteli sme a plávali v mori. Večerali štyri hodiny. A všetko to takto malo byť.

Kempovali sme a chodili na turistiku. Do kopca sme nevládali a fučali. Občas sme sa chceli rozviesť. Na vrchole ale prišli výhľady. A všetko to takto malo byť.

Ľudia stáli v dlhých radoch  všetko išlo „ako po masle“, alebo ako keby sme sa ocitli na Pohode. Robí mi dobre, keď sú veci organizačne zvládnuté. Hej, v máji sme dostali prvú vakcínu. Hovorilo sa, že #vakcinajesloboda, no ja by som to rada zmenila na #zodpovednostjesloboda. Dnes už máme tretiu dávku a o rok už budeme mať asi šiestu. A všetko to takto malo byť.

Dôležitý okamih sa udial v apríli, keď sme prvýkrát svetu povedali o projekte Dietok Prizeračky. Bol to deň ako každý iný, ale vlastne úplne odlišný. Musela som ostať v izolácii, lebo Jakub bol v kontakte s pozitívnym človekom. Boli to dva dni, kedy sme odpisovali na správy a maily, formulovali správne odpovede a s Mimi, mojou veľmi blízkou osobou, s ktorou sa nám zladili menštruačné kalendáre, sme si v ten deň volali miliónkrát. Bol to obrovský výbuch emócii prepletený s dávkou zodpovednosti. Od toho dňa už na ihrisku nie som neznáme opatrovateľka. Už tam stojím ako Dietok Prizeračka. A všetko to takto malo byť.

Začiatok minulého roka bol náročný aj v tom, že po piatich rokoch som sa ako opatrovateľka rozlúčila s rodinou a hlavne deťmi, kde som bola každodennou súčasťou. Bol to najťažší „rozchod“ v mojom živote. Plakala som mesiac vkuse, prehrávala som si v hlave všetky dni, momenty, narastené zuby, prvé kroky. Všetko. No nič plačem aj teraz, lebo tí dvaja, tie malé potvorky ma naučili ako byť Prizeračkou. A všetko to takto malo byť.

Obzerám sa za tebou milý rok 2021 a poviem ti, bol si náročný a vyčerpal si ma. Asi preto si teraz užívam týždňové ničnerobenie, spojené s aktívnym oddychom. Práve sa smejem, lebo Jakub kričí z kuchyne, či si dáme párky alebo tlačenku. Bubák oddychuje na posteli a v pozadí praská krb. A všetko je tak, ako má byť.

Do Nového roka si prajem veľa zdravia, kritického myslenia, viac socializácie, konfrontovanie sa so strachmi, veľa tvorivých dní, lebo tvorivá Viera vo mne drieme a veľa takých zážitkov, kedy nie je povysávané a pozmývané a všetko je v poriadku.

Opatrujme sa, všetci.


Ďakujem, že sem občas zavítate a čo to si prečítate.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *