Keby som kráľovná vesmíru, zaviedla by som povinné letné prázdniny pre všetkých. A všetci by sme mali k dispozícii starké, ktoré by nám varili naše najobľúbenejšie jedlá. Mne tekvicovú polievku s červenými krumplíkmi. A poobede, keď skončí Baywatch, kopu palaciniek s lekvárom. Lekvár by existoval iba domáci a ani by mi nenapadlo pozrieť sa v obchode po kupovanom. Nemala by som žiadnu intoleranciu a najväčšou úlohou dňa by bolo skryť bicygľu do chládku, aby mi nepraskla duša.

Všetko je inak

V tomto medzi pandemickom čase, s tridsiatkou za dvoma rohmi, s vojnou u susedou. Všetko je inak ako si pamätám.

Potrebujeme sa vzďaľovať od hlavného m(i)esta nášho života. Práve som zistila, že v Bratislave žijem desať rokov. Je to dlhá doba. Začiatky v hlavnom meste si pamätám a boli komické. Pracovala som v NewYorkeri a bola excelentná v skladaní tričiek! Môj prvý nájom bol v malom domčeku pod stanicou so záhradou. Pred desiatimi rokmi som sa rozišla s prvým ozajsným frajerom, ktorého moji rodičia nemali radi, ale teraz by ho najradšej vymenili a pridali aj pol kráľovstva , len aby som nebola s Jakubom. Bratislavu som si obľúbila, ale som dievča z dediny a presadené paradajky na terase mi život nezachránia. Aj tak z toho tepla vyschli. A tak sa cítim aj ja.

Radi sa presúvame smerom k lesu

Tak to bolo aj v Novej Bani. Vošli sme do chalúpky, kde bolo všetkého tak akurát. Tanierov, pohárov, hrncov aj variech. Dve platničky a akurátna chladnička s mrazničkou. Obývačka s váľandou. Telka a v nej tisíc programov. Naozaj tisíc. Toľko času nemôže existovať. Prepla som z telky na rádio. Ozvala sa Hana Zagorová. Spievala o hrníčkoch a cukru na pět hromádek… Začala som spievať s ňou. A aj som zabudla, že viem celý text! Zabudla som aj na to, ako mám ten text rada. Prekvapila som samú seba.

Prehodnocujem po miliónty raz v mojom živote

Kamarátka mi nedávno napísala, že jej zomiera otec.

„…úplné ukázanie toho, že ži si svoj život tak, ako chceš a užívaj si všetko. Vieš ako sa hovorí, že keď sa ti narodí dieťa, zmeníš pohľad na svet, tak je to to isté, ako keď ti umiera rodič.“

Myslím na to, a krájam špekačky a stále mi v hlave hrá tá Zagorová. Som v sebe dosť stratená. Ale cítim, že toto je to, čo chcem. Krájať špekačky a odháňať osy. Variť na dvojplatničke a nemať ničoho veľa.

Pozorujem, že v lete sa sa cítim inak. Možno je to tým, že sa vždy všetci pýtajú:

„A čo plánujete na leto?“

Ako keby bolo leto jediným časom na život.

Ale keby si mám vybrať odpoveď, povedala by som:

„Idem k starkej, budem spať na červenom gauči, raňajkovať maliny s hrachom a černice s ríbezľami. Večer pôjdem na bicygli po mlieko a vajcia k ujovi Ďurovi. Vo vačku budem mať poskladanú dvacku, s ktorou zaplatím.“

Premýšľam, čo so sebou

Nepomáha jóga, ani beh, pri meditácii zaspím a zobudím sa otlačená od jogamatky. Neviem sa uchopiť. Mám pocit, že moje skutočné ja sedí vedľa mňa a ja sa doňho neviem dostať. Objímam ho, ale necítim ho.

Chcela by som ísť na prázdniny. Na rok.

Išli sme aspoň na týždeň. A tam som sa trošku našla.

(pokračovanie zajtra)