(13. Augusta 22´)

Cestujeme vlakom, druhou triedou, lebo do prvej nemôže ísť pes ani dieťa. A Bubák je aj aj, všakže. Vlak mi nevadí, cítim sa bezpečnejšie. Posledné cesty autom boli stresujúce. Do vlaku nastupuje aj detský tábor. Oproti nám sedí dievčatko so staršou vedúcou. Popri čítaní knihy počúvam ich rozhovor. Dievča ide na tábor prvýkrát v živote a vedúca ju ubezpečuje, že to bude zábava. Vysvetľuje jej všetko, čo ich čaká. Ako si budú stavať stany, ako sa budú rozdeľovať do skupín a spoločne si pomáhať. Dievča si spomenie, že mama jej dala 30€ vreckové a teší sa, že si niečo kúpi. Vedúca hovorí:

„Väčšinou sa počas celého týždňa do mesta ani nedostaneme. A v prírode € nepotrebuješ. Tam potrebuješ samú seba.“

Vystupujú.

Pozorujem ľudí a počúvam cudzie rozhovory

Prisadnú si dve panie. Frflú. Vedľa nás sú totižto stojany na bicykle a dva sú tam postavené „len tak“. Rozčuľujú sa nad ľuďmi. Vraj si isto nekúpili lístky pre bicykle a určite cestujú na čierno. Keď po chvíľke zistia, že majiteľmi sú dvaja mladí chalani, obúvajú sa do nich.

„A prečo nemáte lístok?“

„My sme si lístky kúpili, len vo vagóne na prepravu nezvýšilo miesto,“ odpovedá veľmi slušne jeden z nich a ja mu verím. Chalani sa vychystávajú na výstup a panie, teraz si už o nich myslím, že sú to tetky, povýšenecky dodávajú. Chalani sa už nemôžu brániť. Majú plné ruky práce s batohmi a vystupovaním.

„No tak to by som už len chcela vidieť ten lístok.“

„Určite si fagani nič nekúpili a potom nemôžeme normálne cestovať.“

„Ja si myslím, že tie lístky mali,“ pridávam sa do debaty.

Prekvapene pozerajú a asi si o mne tiež myslia, že som faganka. Mám zapletené dva vrkoče a spí na mne Bubák.

„Viete, nemám dôveru v Slovenských železniciach a je viac ako pravdepodobné, že ten vagón je preplnený.“

„To môže byť ale viete ako, mladí ľudia sú rôzni.“

Sama neviem, kam tento rozhovor povedie.

„Rozumiem, ľudia sme rôzni ale chalani sa zdali byť zodpovední. A keďže mali miestenky pre sebe, myslím si, že ich mali aj pre bicykle.“

„No môže byť.“

A skončili sme. Mám k tomu iba toľko, že staršie generácie si o nás automaticky urobia obraz, že sme mladí a drzí fagani & faganky. Chcú, aby sme ich rešpektovali, len preto, že sú staršími. A to je blbosť.

Vystupujeme, pozdravím sa a zaželám pekný deň.

Toto bude na týždeň náš domov

Ubytko je také naše. So záhradou pre Bubáka. Maliny, černice a ríbezle sú luxusný doplnok. Okrem toho nám pani majiteľka volala, že si máme nazbierať aj do dózičky. To sú prázdniny!

Jakub sa vybral do obchodu. Ja ležím na gauči a čítam si knihu.

Podvečer grilujeme na záhrade.

Vyšli sme si do krčmy

Jakub navrhne, že by sme sa mali ísť prejsť do miestnej krčmy. Vypáliť červíka, keď už sme na dovolenke, ktorú si osobne volám prázdniny. Nechám sa nahovoriť. Objednali sme si slivku, becherovku a tri deci kofoly. Zaplatili 3€. Po vypití ma zmraštilo a išli sme domov.

Telka + gauč = prázdniny

Večer si ešte poležíme na gauči. Roztiahli sme ho, nech sa môžeme váľať. Čudujeme sa, čo všetko beží v telke. Vedeli ste, že existuje nieľko „Šlágrov“? Ani my nie. S touto bezvýznamnou informáciou ideme spať. Bez budíkov. Zajtra nikam nejdeme. Nič nemusíme!

(pokračovanie zajtra)