(14. Augusta 22´)

Bubák sa zmenil na dedinského psa a šteká vždy, čo i len lúčny koník preskakuje steblá trávy v záhrade. Je to pre nás (otravná) novinka.

Nikam sa neponáhľame. Vyrážame na ranné venčenie k Liptovskej Mare. Prichádzame tam, kde by už dávno mala byť voda ale ona že ešte dlho predlho nie je.

Zbadám dvoch mužov, ktorí sa práve obliekajú. Keď sa lepšie pozriem, spomeniem si, že sme ich včera zahliadli v miestnej krčme. Asi vandrujú a spali pod holým nebom. Zdravíme sa a Bubák ich obšťastní výskomi.

Ostaneme v Ráztockej zátoke a pozorujeme jachtárov. Sú tam aj ženy. Volám si ich „samostatníčky“. Jachtu si odviedli na takom vozíku do vody. Keď už bola dostatočne vo vode, vozík vybrali, natiahli plachty, vhupli na palubu a už ich nebolo. Jachtili sa.

Iba sa motkáme

Bubák pláva a aportuje vo vode. Myslím, že by dokázal aportovať do konca sveta. Vraciame sa pomaly späť a neviem, prečo som mala tento super nápad, ale hovorím Jakubovi.

„Hoď mu tam, kde je to blato. Bude to sranda.“

A aj bola. Biele labky boli čierne a Bubák bol najviac šťastný pes na svete.

„Kto ho umyje?“

„Strihnime si,“ hovorí Jakub.

Prehrávam a na budúce tento super nápad prehodnotím. Okrem toho sa párkrát vyváľa v mŕtvej rybe. Asi chce mať tunajší oder alebo čo.

Oddychujeme

Ja si čítam a Jakub s umytým Bubákom spia. Nedeľa ako vyšitá. Poobede sa pôjdeme prejsť do mesta. Potrebujeme dokúpiť bezlepkový chlebík. V utorok som nám naplánovala túru.

Prichádzame do mesta a ja si začnem uvedomovať čaro našich prázdnin. Je mi smiešno pri pohľade na výklady a fonty. Občas mi to pripomína Vietnam.

Sedíme v kaviarňo-krčme. Pozorujem rodinu pri vedľajšom stole. Žena – Slovenka sa asi vydala za Francúza a sú tu na návšteve aj so svojimi piatimi deťmi. Deti väčšinou rozprávajú po francúzsky a slovenskí starí rodičia sú v pomykove. Deti sa už nudia a „vymýšľajú“. Slovenskí starí rodiča sa ich snažia tradične vychovávať a hovoria, že majú byť ticho, keď sa starší rozprávajú. Asi až príliš zazerám, lebo mi Jakub povie, že som až príliš nápadná, lebo ja neviem byť nenápadná. Otočím zrak naňho. Ak mi aj je posledné dni ťažko, s ním je to ľahšie.

Chcela som si ísť do miestneho kníhkupectva kúpiť si knihu a podporiť miestny trh. Majú zatvorené. Chytá nás hlad. Hľadám vo fejsbukovej skupine „Život s celiakiou“, kde sa dá v LM dobre najesť. Všetky odporúčania vedú do Route 66.

Bravčové rebrá a starého otca nekonečná roľa

Objednali sme si rebrá s hranolkami. Jakub jedol rebrá prvýkrát v živote. My sme robievali rebrá väčšinou pri veľkých robotách – ale teda nie grilované. Volali sme to krumple v kapuste. Milovala som obžúvať kosti. Nemilovala som robiť. Hocičo by som vymenila za vyberanie krumpľov u starého otca v Klokoči. Roľa bola taká dlhá, že nebolo vidieť na koniec. Ale aj tak ma tak zvláštne šteklí na duši, keď si to predstavím.

Bubák prvý raz jedol takéto kosti. Snáď mu nebude zle. Čašníčky ho milujú. Jedna mu prinesie aj jabĺčko s mrkvičkou priamo z kuchyne. Iba preňho.

Cesta domov nám trvá tridsať minút pešo, čo je po takejto večeri ideálne.

Doma nerobíme nič. Jakub dostal zlú správu. Potrebuje volať s kamošom. Ja si píšem a premýšľam o krehkosti života – vzťahoch. Je to náročné.

Ideme spať. Bubáka musím preniesť z gauča do postele. Uvidíme, či bude zase brechať.

(pokračovanie zajtra)