(15. Augusta 22´)

Jakub ešte spí. S Bubákom sa vyplížime z postele. Privriem mu dvere na izbe. Nechcem ho zobudiť, veď sme na prázdninách. Okrem toho, vždy keď sa snažím byť najviac po tichu, všetko mi padá z rúk a zo všetkým „nechtiac“ trieskam. S rannou popradskou kávou vychádzame na dvor. V pyžame. So zalepenými očami.

Je tu rosa

V meste rosa nie je. Zabudla som na ňu. Trošku ma oziabe na nohy. Teší ma to. Bubák lieta hore dole. Hovorím si sama pre seba. Čo by tak asi starká povedala na tohto štvornohého tvora? Asi by ho chcela neustále kŕmiť. To sa nám inak raz stalo, že nás zastavila pani na ulici, že by sme mali Bubáka viac kŕmiť, lebo je vychudnutý. Snažili sme sa jej vysvetliť, že jeho atletická postava je v poriadku s kostolným poriadkom. Ale nedala sa. Potom sme sa pozreli na jej psíka. A ako by som to pekne napísala. Možno ako to raz napísali mne do dispozícii, keď som točila jeden nemenovaný seriál. Jej pes bol priestorovo výrazný.

Hojdám sa na hojde a počúvam dedinu. Jakub ešte stále spí. O 11:00 mám jeden pracovný hovor. Rada by som ho absolvovala v kaviarni v meste.

Vychystám nás, Jakubovi vlepím pusu na líce a ideme. Až teraz si uvedomujem, že Bubák sa nevys*al na dvore ale až za bránou. Och to je pes!

Začínam sa cítiť ako domáca

Opravujú tu most a tak musíme chodiť dokola. Už to tu začínam viac poznať. To znamená, že nepotrebujem navigáciu a viem, v ktorej časti cesty je najlepšie prechádzať na druhú stranu. Ideme na kopec nad mestom. Cestou pozorujem starší manželky pár. Tlačia káričku. Asi idú na pole. Teta má typickú kvetinkovú kytľu a kalap na hlave. Usmievam sa a zdravím ich. Mám dedinský pocit, že to tak je správne. Odzdravia sa a pýtajú sa, či sme prišli z Bratislavy oddychovať. A ja že áno. V hlave mi ale ide, že či mám na čele napísanú adresu, že ma odhadli na človeka z mesta.

„Vy Bratislavčania sa vždy zdravíte a máte taký inakší výraz v tvári,“ hovorí pán.

„Myslím, že ten výraz je vďačnosť za vzduch a okolité kopce, ktoré tu máte,“ hovorím.

„Hej, my ich máme na očiach každý deň. Pre nás sú také…“ pani hľadá slová.

„Všedné,“ doplní ju muž a ja sa usmejem.

„Tuto odbáčame, tak si to tu užite.“

„Vďaka a dovidenia!“

Milé, hovorím si pre seba a pokračujeme na kopec. Ani som nevedela, že mi chýba venčenie na kopci. Teraz to už viem. Takto by som chcela vylietavať Bubáka. Gottko je príliš ploché.

V meste mám call a Bubák leží vedľa mňa. Je to príjemná pracovná zmena. Síce chodíme s dietkami po kaviarňach, ale nevysedávame tam dve hodiny. Nie takto pokojne.

Opäť si chcem ísť kúpiť knihu do miestneho kníhkupectva ale je zatvorené. Pozerám na google a že vraj majú otvorené až od štvrtku. Och. Ok.

Porušujem pravidlá a hľadám dieru v plote

Domov kráčame popri Váhu. Počúvam podcast.

Musím povedať, že poloha nášho ubytovania v mestskej časti Liptovská Ondrášová je mega super, ale nechce sa mi obchádzať tú mostnú „výluku“. Skúsim pozrieť, či nenájdem v plote dieru. V plote, kde je napísané nebezpečenstvo úrazu. Našla som. Neboli tam robotníci a cez potok bol postavený provizórny mostík. Prešli sme tade. Potom o tom hovorím Jakubovi, že keď pôjdeme ráno na autobus na turistiku, že môžeme ísť tadiaľ. Že som našla dieru v plote. Ako o tom hovorím, pripomeniem si susedov z Korytárok, ktorí takto vždy hľadali diery v plotoch na letných dovolenkách. Myslím, že to bolo v Štúrove.

Do večera už nerobíme nič.

Klamem.

Jakub robí ultra mega úžasné lepeňáky na turistiku. Ja som ministerka osláv a on bol nominovaný na ministra lepeňákov. Demisiu podávať nebudeme. Takýto sme my pár.

Do našich nových turistických batohov balíme bundičky, náhradné ponožky, tričká, krátke gate a pršiplášte. Lebo ako hovorí stará múdrosť:

„Neexistuje zlé počasie, existuje iba zle oblečený turista.“

Ďalej prvú pomoc, granulky pre Bubáka, vodu, jabĺčka a lepeňáky dobalíme ráno z chladničky a môžme ísť spať.

Nemôžme ísť spať. Bubák je decko na dovolenke. Vygrcal sa a má hnačku. Uvidíme, ako mu bude ráno. Čaká nás náročná túra, lebo som hrotička.

Umyť zuby a spať. Budík máme na 4:55.

(pokračovanie zajtra)