(16. Augusta 22´)

Budík zvoní a rovno sa postavíme z postele. Žiadne posúvanie! Vonku je ešte prítmie. Jakub vypúšťa Bubáka na záhradu. Je to test, či sa v noci vyspal z hnačky a grcačky. Podľa toho pôjdeme na túru. Lieta hore dole. Na túru sa ide. Inak, dosť sa mi páči, ako sme sa v tomto psom rodičovstve posunuli. Keď nám grcal na začiatku, boli sme totálne vystresovaní. Hneď sme utekali za zverolekárom, aby ho vyšetril. Len za 90€. Dnes vieme, že proste niečo zjedol a je fajn, že to z neho vyšlo.

Ráno je také naše, klasické. Pijeme matéčko a vychystávame sa. Jakub šteluje hudbu na JBL-ku. Zrazu počujem známu znelku Slovenského rozhlasu a som viac doňho. V našom mestskom svete si ráno púšťame podcasty, ale keď sme mimo mesta, vždy počúvame rádio Slovensko a niekedy aj Reginu. A keď hrajú ľudovky, spievam si a tancujem.

Zbalení vyrážame

Cestou ukazujem, ktorý je asi ten náš vrchol. Do Západných Tatier ideme prvý raz, takže ich nepoznám podľa štítov ako tie Vysoké –ktoré volám komerčné. Cinkáme ako ovečky. Jakubko nám kúpil rolničky, aby nás počuli obyvatelia lesa.

Išli sme trošku skôr aj keď som deň predtým našla dieru v plote. Ak by tam už robili a my by sme museli obchádzať mostnú výluku, potrebovali sme čas navyše. Tušila som, že by nezačali robiť skôr ako o 6:00 a mala som aj pravdu. Prešli sme cez dieru jednu aj druhú a nabrali 10 minút navyše. Autobus nám ide o 6:20. Teším sa.

Sme milo prekvapení, ako je označená autobusová stanica. Ešte väčšmi sme prekvapení, keď sa dá v autobuse platiť kartou! Och, Bubákovi musíme nasadiť náhubok, ktorý mu vydrží asi tak päť sekúnd. Vyrážame a vystupujeme až na konečnej! V autobuse sú aj iní turisti, tak sa asi budeme predbiehať.

Hm, nebudeme sa predbiehať, oni vyrazili po inej trase ako my. Na tú našu išiel iba jeden pár a my. No nič, budeme si spievať a tlieskať. Do toho hrkáme o sto tristo.

Už chcem výhľady

Stúpame lesom a je to príjemné. Stúpame lesom a už by som chcela byť v kosodrevine. Milujem výhľady. Stúpame lesom a stále nie sme v kosodrevine. Pred nami je starší manželský pár s príjemným tempom. My sme na tom takto: trošku vyšliapeme, trošku povzdycháme. Ešte v lese padnú prvé chlebíky. Bubák ráno neraňajkoval. Nasypeme mu do misky jedlo ale nechce. Skúsim mu dať z dlane, chce. Decko.

Obiehame starší pár a zisťujeme, že sú to Dáni. Oni nás zase obehnú, keď sa vyzliekame. Nevadí mi to a trošku s čiernym humorom dodávam, že oni sú aspoň návnada. Takto sa cestou obehneme ešte zopárkrát, takže si rolu návnady striedame.

Hurá, dostávame sa do kosodreviny

A tam je hmla. Aj tá má svoje čaro. Pre mňa miestami až strašidelné. Lebo vidím nič nič a zrazu mohutná hora.

Na rázcestí stretávame milú maminu so štyrmi deťmi. Vau. Už sú síce staršie, ale aj tak.

Oblaky raz sú a raz nie sú. Stúpame. Už aj tušíme, kde je vrchol.

„To už je blízko,“ hovorí Jakub.

„No, ešte nás čaká minimálne pol hodina šliapania,“ dodávam a tak aj bolo.

Konečne sme na Baranci

…a je tu krásne. Výhľady na každú stranu, občas sú a občas sme iba v oblakoch. Fučí. Dávame sa do reči s ostatnými turistami, ktorí prišli z iných strán. Využívame sa na fotky. Oni sa tešia, ako si otvárajú pivko a my ako jeme lepeňáky. Bubák dostal tiež kostičkovú mlsku. Život živôtik.

Pýtam si radu od jedného pána, či je ok ísť so psom tadeto (ukazujem smerom k Plačlivému a som hrdá, ako sa tu už vyznám) alebo je lepšie vrátiť sa, ako sme prišli. Hovorí, že je to ok a že tam nie sú reťaze. Tak pôjdeme tadiaľ. Deň predtým som ešte zvažovala prejsť cez Malý Baranec a dole po červenej ale tam vraj naozaj žijú medvede, tak sme ich nechceli vyrušiť.

Ešte si na chvíľku užívame vrchol ale už sa aj balíme a kráčame ďalej. V hlave mi idú prudko filozofické myšlienky, ako je náročné dostať sa niekam, kde si myslíme, že je náš cieľ. Ale vlastne zas musíme zísť dole a siahnuť si na sily.

Dole kopcom si prepínam Bubáka na iné vodítko a som mega šťastná, že so mnou spolupracuje. On bol ešte pred rokom hrozný ťahač a tak bolo pre všetkých bezpečnejšie, keď bol v lese pustený. No keďže sme boli v národnom parku a nie sme Romana veď vieme aká, tak bol na vôdzke.

Cesta je nekonečná a my túžime po radleri na chate! Stretávame viac turistov a čím sme bližšie ku chate, tým horšie vystrojených. Ale stále je to omnoho príjemnejšie ako turistika v komerčných Tatrách.

Bubák má krízu

Počas chôdze si sadne na kameň v strede chodníka a tam zostane. Trošku kňučí a my ho opäť kŕmime, samozrejme z ruky. Okolo idúci ho ľutujú a nás asi súdia, že týrame psa. Keď povieme, že ideme z Baranca, híkajú. Ale to nevedia, že Bubák bol v minulom živote kamzík a všetko je ok. Napapká sa a kráčame ďalej. Iba kráčame a tak, ako som už ráno chcela byť v kosodrevine, teraz z nej chcem byť preč a kráčať lesom. Vždy naopak.

Konečne prichádzame ku chate, kupujeme radler a šťastne pijeme. Mňa začína bolieť hlava. Nie úplne zvládam tieto výškové metre. Z chaty nás čaká ešte 45 min po asfaltke. Kúsok sme išli lesom ale narazili sme na veľké hovno a samozrejme sme odhadli, že to bol isto medveď, tak je lepšie ísť asfaltkou. Nevýhodou sú kolobežky, ktoré by sme zakázali či v Žiarskej doline alebo v Bratislave.

Prichádzame tam, kde sme začali a zisťujeme, že autobus nám ide až o hodinu. Jakub je ohromený, že sme obišli celú horu. Ja sa teším, že som vybrala super trasu! Najeme sa v najbližšie otvorenom hoteli. Jediné, čo môžeme sú hranolky.

Autobus je tu. Bubákovi nasadzujeme náhubok a je taký zmorený, že mu nevadí a dokonca v ňom zaspí. Ja zaspím tiež.

Socializujeme sa

Večer k nám prídu kamoši na grilovačku. A aj keď sme rozkašovaní, je super socializovať sa. My sa to v tomto medzipandemickom čase učíme na novo. Byť s niekým mimo bubliny. Zavolať niekoho von. Bubák, ktorý „ledva“ prišiel domov zo stanice, chytil neviem koľký dych a šantí sa na dvore. Kamoši prišli aj s dieťaťom, takže sa občas aj šantia spolu.

Rozprávame sa o živote, deťoch, práci, terapii, hodnotách. O tom, ako každý z nás do niečoho investuje čas a energiu na úkor seba a vlastných potrieb. Dospeláctvo. Toto nás nikdy nikto v žiadnej škole neučil.

Ostávajú s nami až do desiatej večer. Dieťa je samozrejme s nami. Počúvame detské pesničky a svety sa prepájajú.

Do postele si líhame šťastne vyčerpaní Zajtra nás asi – isto budú bolieť nohy.

(pokračovanie zajtra)