Ranná rutina. Vstať, ísť na dvor, užiť si rosu, zjesť maliny, ríbezle, černice.

Debatím so susedom. Ospravedlňujem sa, že Bubák večne šteká.

„Veď je to pes, čo má robiť!“

„Máte pravdu. On sa tu úplne zmenil na dedinského psa.“

„Ale tu ste predsa v meste.“

Trošku sa zahanbím a uvedomím si, že som ho možno urazila. Moja predstava mesta je iná akú má pán sused.

Dnes nerobíme nič

To znamená, že sme na gauči a pozeráme Odložený prípad. Jakub by chcel spraviť guľáš. Ja pôjdem asi do miestnej Jednoty. Teším sa. Jednota je love brand.

Áno, bolia nás nohy. Nie, Bubák nie je unavený.

Výkony na dovolenke sú prežitok

Dosť ma teší, že nie sme výkonnostní. Tzn., že sme schopní iba ležať. Po minulé roky, keby som takto pod Tatrami, musela by som byť v kopcoch každý deň, aby som naplno využila potenciál hôr. Po minulé roky som nemala pred tridsiatkou a život bol väčšia gombička.

Idem do Jednoty. Všetci, okoloidúci chodiaci a aj šoférujúci sa za mnou obzerajú. Hej, dnes mám pekné vlasy! Potom si uvedomím, že je to preto, že nemám podprsenku. Toto ľudia v BA nerobia. Tam chodí bez podprsenky hocikto. A je to ok.

V Jednote sa dojímam

Vypínam podcast, ktorý mi hrá v ušiach. Chcem si naplno užiť atmošku. Chvíľu sa iba tak motkám a spoznávam priestor. Potom si vytiahnem nákupný zoznam a motkám sa tiež, lebo neviem, kde čo majú. Zelenina a ovocie sú na váhu. V Korytárkach mi vždy pani predavačka od mäsa kričala kód. Tu ho majú napísaný na cenovke.

„To kto robil tieto lepky? Poprehadzované všetko! Kto je zase zaľúbený?“ vykrikuje staršia pani predavačka.

„Ja som to robila,“ ozýva sa dosť rezignujúco mladšia predavačka.

„Zabiť ťa za lásku!“ hovorí jej staršia a mladšia neodpovedá.

Domýšľam si, či je naozaj zaľúbená a či sa cíti v práci spokojne, či jej vyhovuje kolektív alebo len robí ako jej ruky stačia. Som s Jednotou v platonickom vzťahu. Moja starká tam bola vedúca dlhé roky, potom išla kvôli mne na predčasný dôchodok:

„Joooj Gita, ale my by sme Vás tu ešte potrebovali,“ hovorieval predseda.

„Jaaaj predseda, ale mňa čaká batôžtek pred dverami. Ako by som ho tam len mohla nahať?“ odpovedala starká.

Ja som bola ten batôžtek.

Kupujem aj hlúposti ako tatramelky a teším sa, ako ich vybalím pred Jakubom! Nálepky za nákup prenechávam pani za mnou, teší sa. Pozdravím sa a už aj kráčam domov.

Tatramelky majú úspech.

Opadne zo mňa kus smútku

Poobede sa stretávame v meste s kamoškou Ivkou. Som na ňu najviac na svete hrdá, pretože je osobná fyzioterapeutka Peti Vlhovej a ide bomby! Musela zmeniť svoj životný štýl ale ako ona hovorí, je to veľká životná skúsenosť.

Rozprávame sa o všetkom možno. Priznávam jej moje ťažšie dni.

„Rozišla sa so mnou jedna kamarátka a bolo – je, to bolestivé. Normálne si prechádzam rozchodom.“

Opisujem jej, ako sa to stalo. Aj ma pomojká aj ma poľutuje.

Rozchody bývajú náročné. A viem, že nie som ani prvá ani posledná, ktorá niečo takéto prežíva. Nezáleží na tom, či je to vzťah partnerský alebo priateľský. Bolí to. Pred pár rokmi by som sa hanbila povedať nahlas to, že sa so mnou niekto rozišiel. Asi by som vnímala moje vlastné zlyhanie. Ale vo vzťahu sú vždy dvaja. Čím viac o tom rozprávam, myslím o tom, ako sa cítim, tým sa mi viac uľavuje. Vždy keď poviem: „rozišla sa so mnou kamoška“, opadne zo mňa kúsok smútku. A aj teraz, keď o tom píšem, kúsok smútku odišlo.

Rozprávame sa aj o príjemných veciach. Popíjame kávičku, jeme zmrzlinu, potom sa zase rozprávame a potom si zas dávame zmrzlinu. A stále sa máme o čom a ja som vďačná, že aj keď sme sa nevideli vyše roka, rozhovor začal tam, kde pred tým rokom a pol skončil.

„Tu by som mala odbočiť, ale ešte vás kúsok odprevadím,“ hovorí Ivka. A tak nás odprevádza.

To mi pripomenulo, keď som bola malá, takto sme sa odprevádzali s mojou kamoškou v Detve. Nevedeli sme sa nikdy rozlúčiť. Stáli sme na križovatke pri Važovi (to je polyfunkčný dom) a hovorili si:

„Tak ešte prejde päť áut a pôjdeme,“ vtedy chodilo o dosť menej áut.

A nešli sme.

Tak ešte prejde päť zelených áut a pôjdeme.“

A nešli sme.

Išli sme, až keď sa fakt riadne zotmelo.

Aj s Ivkou ešte hodnú chvíľu postávame na križovatke a vety nemajú konca. My nemáme konca kraja. Objímeme sa. Vieme, že sa zas dlho neuvidíme. 

Večer sme už nerobili nič, iba sme boli, spokojní na záhrade. Zajtra zase nikam nejdeme. Už sme sa prehupli do druhej polovice týždňa. „Konečne“ bude štvrtok a môžem zájsť do miestneho kníhkupectva.

Pokračujem ďalším dňom

Ráno na záhrade mi bude chýbať. Bubák s Jakubom sa bláznia. Ja popíjam matéčko na hojde. Vedľa mňa je pavúčia sieť. Dokonalá! Lúče slnka sa s ňou hrajú. Raz sieť vidno a raz nie. Raz sa sfarbí až do zlata inokedy sú nite priesvitné. Hovorím, dokonalé.

Včera nám kamarátka Ivka ukázala lepšiu kaviareň, v akej som bola v pondelok na calle. S najmilšou obsluhou, s ktorou som sa dohodla, že tam dnes prídem na koláčik. Vraj bude aj bezlepkový! Motkám sa v pyžame a nie úplne sa mi chce ísť. Prehovorím sa. Jakub ostáva doma, potrebuje pracovať. My s Bubákom kráčame. Snáď vychodím svalovku!

Vyskúšam, či vesmír funguje

Ivka spomínala, že dnes bude pracovať od ráno do večera. Premýšľam, či jej nezavolám, či náhodou nemá voľných desať minút. Veď ak sa jej nebude dať, tak ma zruší.

Nezruší. Zodvihne a hovorí, že na mňa čaká v kaviarni s milou obsluhou. A aj koláčikom. Bežím! Teda, snažím sa o beh, aby som nám dopriala viac času. Vesmír funguje.

Stačilo málinko a je mi lepšie na duši. Pre túto chvíľu sa už s Ivkou naozaj rozlúčime. Už prešlo aj päť zelených áut. Musí ísť do práce.

Ja ešte ostávam. Sedím na terase a zrazu je pri nás päť malých dievčat. Bubák sa zvalí na zadné a nechá sa hladkať. Jedno dievčatko sa ma pýta, že odkiaľ sme. Hovorím, že z Bratislavy, nechce sa mi vysvetľovať story of my life.

„To je škoda, že nie odtiaľto. Hladkala by som Bubáka každý deň!“

„Noo, musíme aj pracovať,“ hovorím jej.

„A čo je tvoja práca?“

„Starám sa o deti.“

A čo s nimi robíš?“

„Len tak spolu sme, chodíme do parku, spoznávame nových ľudí, pijeme kávičku.“

„To je riadne dobrá práca! Ja som tiež dieťa, nemôžeš sa starať o mňa?“

„Možno, keby bývam v LM, tak by som sa aj mohla. Ale mám svoje dietky v BA.“

„A máš ich rada?“

„Áno a veľmi.“

„Môj tato nemá rád svoju prácu. Ty máš rada. To je dobré!“

„Súhlasím!“

„Už musím ísť. Tak keď tu ešte niekedy budeš, tak môžeme spolu piť kávu. A môžeš sa aj o mňa starať, keď je to tvoja práca. Čau!“

„Papa čau!“

Život je o ľuďoch

Spúšťa sa lejak. Presúvam sa z terasy do vnútra. Pozorujem ľudí. Moja najobľúbenejšia činnosť! Je tu pán s dcérou, môže mať tak 9 rokov. Ona pije kakavko, on kávičku. Sú rozkošní. Ona sa pozerá do svojho pohára a hovorí:

„Och, to je také krásne, že to ani nechcem vypiť!“

Barista jej spravil obrázok mačiatka. Vyrozumiem to z rozhovoru. Najmilšia obsluha, s ktorou si už tykám a volá sa Bianca, vytvára atmošku, ktorú ťažko opísať. Nie je ani patetická, ani gýčová. Je najviac spontánna. S každým prehodí pár trefných viet. Na každého úprimne reaguje. Koláčiky predáva po dvoch, lebo sa jej nedá odolať. Choďte tam, keď budete v LM, budete mať zážitok. Je to Aurelica Coffee.

Dievča s tatom dopíjajú kávu a kakavko.

„No nič, späť do práce!“ hovorí tato. Dievča si z vrecka vyberá svoju vernostnú kartičku a barista jej tam dáva pečiatku.

Tak zase na budúce! Dovii!“ hovorí dievča.

Guľáš je hotový

Dostanem správu od Jakubka, že už je hotový guľáš a že je vraj najlepší na svete. Vyrážame domov.

Guľáš je najlepší v celej galaxii! Až po ňom zaspíme.

Západ slnka ako od mora

Na večer sa ideme prejsť k Mare.. Bubák šťastne pláva a my hádžeme žabky. Keď slnko zapadne, ochladí sa o päť stupňov. Dobre, možno o menej. Ale pocitovo o päť. Kráčame domov. Ideme chystať lepeňáky a batohy a nohy. Zajtra nás čaká túra.

Do postele ideme pred desiatou. Budík opäť na 4:50.

(pokračovanie bude)