Dnes nad ránom som snívala o tom, že píšem tieto vety. Posledné k letu. Vítam ťa september, ale ešte sa jedenkrát obzriem za prázdninami…
Nechce sa nám vstávať. Dokonca pozerám aj neskorší bus ale nakoniec sa vyteperíme z postele. Ranná klasička aj s rádiom Slovensko. Už sme tu úplne ako doma, dokonale zohratí. Jakub zamyká, ja odkladám kľúče, Bubák hádže kako za plotom. Prechádzame cez diery v plotoch, cez jeden prechod, cez druhý prechod a sme na stanici. Bubákovi nasadzujeme náhubok a nastupujeme. Ideme zas na konečnú. Do Demänovskej doliny. Hej, to je tá vyrúbaná. Sama pre seba si hovorím, že radšej zatvorím oči, keď pôjdeme okolo tých stavieb. Ale netreba pred tým zatvárať oči.
Trasu nám poradila kamoška Ivka. Vraj úplná pohodička, ona si tam chodí zabehať.
Cestou si v jednom z hotelov kupujeme hnusnú kávu. Ani ju nevypijem. Normálne ju vylejem. Nahlas hovorím, že som stará, keď frflem a kávu.
Počasie som vybavila s Tetou Ruženou
Kráčame popri plese a všetko si fotíme, ako správni turisti. Po asfaltke nás obieha rodinka s huskym. My si ideme svojim tempom, nikam sa neponáhľame. Môj vnútorný scenár sa opakuje. Sme v lese a už chcem byť v kosodrevine. Potrebujem výhľady. Počasie je geniálne. Hovorím Jakubkovi, že som ho vybavila u tety Ruženy. Aj s ňou som chodila turistikovať. Ja som totižto patrila aj do zväzu turistov! V tom roku keď teta zomrela, sme boli aj s ostatnými turistami na dovolenke vo Vysokých Tatrách. Keď sme odchádzali, veľmi som plakala. Vlastne v ten rok som plakala každý deň.
Stúpame a začíname fučať. Myslím na to, ako si toto Ivka chodí vybehnúť v rámci rannej rozcvičky. Ale trasa je to ozaj krásna. Okrem nás a tej rodiny, čo nás predbehla nejde nik!
Vychádzame do sedla Poľany a rozjímame. Výhľady na každú stranu. Sledujeme cestičky po hrebeňoch. Niekoľko metrov od nás sú kamzíky. Len si tak poskakujú. Skladáme batohy, prekladáme nohy a jeme lepeňáky. Užívame si to.
Presúvame sa po hrebeni až na Chopok. Upozorňujem Jakuba na možnosť, že tam bude viac ľudí, nakoľko tam chodia lanovky. A teda ľudia sú to rôzni. Bubák sa zľakne lanovky a nechce ísť. Jakub ho musí odniesť na rukách. Na vrch Chopku – teda na tých skalách, je človek na človeku. Ani tam nejdeme. Neradi sa tlačíme. Nie takto.
Bratislavčania so životmi v batohu
Zaparkujeme sa na chate a dáme si becherovku s radlerom. Dávame sa do reči s chalanom, ktorý ide zo svadby kamošov späť do BA. Robím si srandu, či má v batohu oblek a lakovky. Smeje sa s nami a prisadá si k nám. Debatíme o živote. Je to Bratislavčan. Pridáva sa do reči aj ďalší a tiež je Bratislavčan. Obaja s veľkými batohmi putujú životom. Neviem, či niečo hľadajú alebo len potrebujú čas so sebou. Mám kamoša, čo takto párkrát ušiel, keď mu bolo zle, aby hľadal to, čo nakoniec našiel doma.
My ideme dole tiež lanovkou. Dole kopcom sa ide horšie ako hore. A tak si dávame vyhliadkovú trasu a prestupujeme cez tri rôzne lanovky. Bubák sa miestami bojí.
V autobuse zaspíme a dome po túre tiež. Zobúdzame sa podvečer. Dojeme guľáš a túlime sa na gauči. Zajtra odchádzame a mňa zalial smútok.
Musíme sa pobaliť
Balenie domov. Bubák chodí z izby do izby a pozerá, čo to robíme. Opakujem mu: „Všetci ideme domov. Nenechávame ťa tu.“ Keď balím oblečenie, ľahne si naň. Keď balíme veci z kuchyne a obývačky, ľahne si tesne k veľkej taške. Keď sme vonku na záhrade, ľahne si ku dverám a nechce sa pohnúť. Takýto je ten náš psík.
Prichádza pani majiteľka:
„Ja odtiaľto nechcem odísť,“ hovorím a v očiach mám smútok. Jakub si myslel, že ju aj postískam. Nepostískala som.
Ďakujeme a hovoríme, že sa zas radi vrátime.
Ešte jedenkrár sa prejdeme dedinou
Odchádzame na stanicu. Máme dosť vecí a chcela som zobrať taxík.
„Chcem sa ešte raz prejsť uličkami,“ a tak miesto dier v plote obchádzame mostnú výluku. Štekajú po nás psy a my ich zdravíme.
Sedíme pre stanici a jeme kebab tanier. Pozorujem ľudí. Práve prišiel mikro bus so seniorským zájazdom. Tetušky si šikovne vyberajú kufre a batohy. Jedna z nich by si chcela sadnúť na lavičku tu pred stanicou:
„A čo si, ja tu nejdem ostávať! Tam si sadneme, vlak nám ide o chvíľu. Kým tam zájdem, ešte sa napiť chcem,“ hovorí jej iná. Nakoniec idú všetky spolu.
Aj my sa presúvame na stanicu. Tabuľa oznamuje meškanie vlaku do Prahy – 120min. Veríme, že naše meškanie bude maximálne 10min. A tak aj je. Nastupujeme do už plného vlaku a „vyhadzujeme“ ľudí z našich miest. Bubák zaujme miesto na mne. Z knihy som si nechala ešte pár strán na čítanie do vlaku.
Jakub už nikdy nechce ísť vlakom
Cesta je dlhá a smradľavá. Nefunguje klimatizácia a nás zachraňujú respirátory.
Vidíme mesto. Naše mesto.
Prichádzame domov a hneď sa vybaľujeme. Veci, ktoré sme mali na sebe idú do práčky. Nasmradli sme vlakom.
Zvalíme sa na gauč. Dnes budeme ešte oddychovať. Ešte trošku prázdnin v bratislavskom živote.
Prázdniny do každého dňa
Aj keď sme doma už pár týždňov, stále hovorím, že prázdniny by som si dala aj na rok. Aj o tom sa mi nad ránom prisnilo. Že nemusím hneď rok prázdninovať. „Stačí“ si príjemnosti z prázdnin vnášať do bežných dní.
Jakub dnes uvaril tekvicovú polievku a chutí ako od starkej. Večer ideme do divadla. To na dnes stačí.
Vďaka, že si čítal/a. Aj že si mi občas napísal/a.
Tak zas na budúce. Pa