Minulý týždeň sme boli von v zostave: ja a Jakub, dvaja muži – manželia, muž – rozvedený a praktizujúci katolík. Bolo to normálne, príjemné, vtipné, priateľské. Keby nám nezatvoria podnik, v ktorom sme boli, máme sa o čom rozprávať doteraz. Každý jeden sa od seba odlišujeme svojou jedinečnosťou. Z rozhovorov mi ale vyplynulo, že nás spája jedno. Všetci túžime po prijatí a bezpodmienečnej láske. 

Vyrástla som v katolíckej rodine. Chodila som do kostola, vždy keď sa to dalo. Spievala som v zbore. Brala som to ako únik a zároveň miesto na vlastnú sebarealizáciu. Viete, keď žijete v malom meste ako je Detva, veľa možností nie je. V zbore s nami bol aj jeden chalan. Vždy bol farebne zladený, upravený, a nosil nagélované vlasy. So spevom sa aj hýbal – tancoval. Mala som to na ňom rada, pretože z neho išla energia. Po kostole ho vedel môj otec, samozrejme za chrbtom počastovať poznámkou: “To je ale pupuš.” Vtedy som tomu nerozumela. Vedela som iba, že niečo nie je ok. Nie s tým chalanom. S tou poznámkou. Mala som zmätok v tom, že v kostole sa hlása jedno a pred ním sa deje iné. 

Odišla som na strednú školu do umeleckého prostredia. Medzi mojimi pedagógmi boli traja gayovia. Dvaja z toho tvorili pár. Každý učil svoj predmet s láskou a poslaním. A všetci sme hodiny s nimi mali naozaj radi. Vo vyššom ročníku sme účinkovali v Divadle Andreja Bagara. Hlavnou postavou bol herec, o ktorom sa v tom čase šuškalo, že je gay. Mne to bolo dosť jedno. Bola som v divadle, mohla som vidieť, ako sa herci a herečky pasujú so svojimi postavami, ako vzniká predstavenie, ktorého sme boli súčasťou! Keď som o mojich zážitkoch hovorila cez víkend doma, od najbližšieho okolia prišli posmešky: “To je ten, čo sa rád jebe do riti s inými chlapmi? Buzerant je to!” Bolo mi to nepríjemné, ale nevedela som sa vymedziť. 

Na výške som bývala s dvoma gaymi. Riešili sme to, čo väčšina vysokoškolákov a vysokoškoláčok. Lásku, vzťahy, lacné víno a kto uprace byt. Nie raz som domov prišla s plačom. Mala som vtedy nadváhu. Moja pedagogička mi to večne pripomínala a hovorila, že vyzerám ako ona v siedmom mesiaci tehotenstva. Tí dvaja gayovia tam pre mňa boli a utešovali ma, že som ok taká, aká som. 

Neskôr som sa presťahovala do “radiohoodu”. Raz som stretla milého muža, ktorý vylepoval plagáty s nápisom “Susedia na dvore”. Dali sme sa do reči. Bol to Duško a rozprával o tom, ako organizuje susedské stretnutie a že mám prísť. Povedal mi tiež, že tu býva so svojim manželom. Také niečo som počula prvýkrát v živote a bolo mi to nesmierne sympatické. Neskôr k nám – do nášho študentského, pochabého bytu, hovorili sme si Krásne múzy – prišiel Duško aj s dvoma staršími susedami na návštevu. Piekli sme koláč a debatili o živote. Jedna z nich sa priznala, že si dá občas jointa. Boli sme milo prekvapené.

S múzami sme mali Vianočnú párty. V byte sa to hemžilo ľuďmi, kapustnicou, vínom. Tancovali sme pod oblakom, ktorý sme mali v kuchyni. Na tvárach sme mali trblietky. V tom mi zavolala kamoška, že jej sestru našli mŕtvu. Mala za ňou ísť na sviatky do zahraničia. Odišla som z párty a cestovala taxikom do Trnavy. Kamoška bola nešťastná, plakali sme, hľadali odpovede na otázku prečo až napokon zaspala. V tom za mnou prišla jej spolubývajúca a naznačila mi, že to mohla byť samovražda. Automaticky som túto možnosť vylúčila. “Určite to boli obličky, veď s tým bola ešte predvčerom u lekára.” Kamoška vybavovala veci spojené s pohrebom. Všetko strašne dlho trvalo, keďže išlo o zahraničie. Telo prišlo až o mesiac.  Prichádzali nové a nové informácie. “Ona bola lesba, nikdy mi o tom nepovedala. Zabila sa.” Túto pravdu dodnes nevie úzka rodina. A radšej si hovoria, aby si dávali pozor na kríže, aby nezomreli “na obličky”.

Iná blízka kamoška odišla do Poľska. Najskôr som si myslela, že za lepšími pracovnými príležitosťami. V skutočnosti tam môže byť tým, kým naozaj je. Lesbou. Keď sa mi v jednom z našich callov počas covidu “priznala”, verím, že som reagovala láskavo. Až postupne som si spomenula aké hlúposti som jej vedela hovoriť ohľadom chalanov. Dnes sa rozprávame o tom, ako sa jej skončil vzťah so ženou a aké to bolo pre ňu emočne náročné. Nemá to ľahké. Pochádza z kresťanskej rodiny, z ôsmich súrodencov. Niektorí sa s ňou kvôli je orientácii prestali rozprávať. Mama sa ju snaží presvedčiť o tom, kto naozaj je. 

Už rok venčíme spolu psov. Ona je lesbička a má priateľku. Minulý rok pred Vianocami som sa jej pýtala, že ako to majú. “O mojej priateľke rodičia nevedia pravdu, takže my sme pred nimi vlastne “len” blízke kamošky.” 

Za netoleranciou človek ani nemusí chodiť ďaleko. Veď o mojom Jakubovi si myslia v rodnom kraji, že citujem: “Je to cigáň a treba si naňho dávať pozor.”

Mohla by som pokračovať.

Kvír ľudia nie sú vymyslené postavičky. Žijú medzi nami, majú rovnaké povinnosti ako my ale nemajú rovnaké práva. Veľmi by som si priala, aby to bolo všetko inak. A vy viete, ako to môžeme meniť. Každý od seba. Ja napríklad tak, že sa dovzdelám, ako sa správne vyjadrovať o LGBTI+ komunite.

Vy ako?