Dušičky u nás v rodine začínali skôr, ako na konci októbra. Starká bola z desiatich súrodencov, niektorí zomreli skôr, niektorí neskôr. Niektorých prežila ich vlastná mama – starká od Murinov, ako sme ju volali. Práve tam sme chodili rok čo rok, aby sme v kotolni vyrábali kytice. Pamätám si šero, čečinu, obrovské vrece s umelými kvetmi, narezané polyesterové kocky, do ktorých sa pchala čečina a to sme následne ozdobovali kvetinami. 

Táto pôjde Janovi a tá s ružovými kvetmi zas Paľovi.” organizovala starká.

Bolo tam veľa rúk, veľa pohybu, veľa ľudí a nejaké deti. Jeden rok, keď sme išli k starkej do Murinov robiť kytice, zabudla ma moja starká prezuť z papučiek. Všimla si to až mamina sesternica, keď sme išli popod Paľkovci (pre tých, ktorí nepoznajú Korytárky, mohlo to byť aj 10-15 minút pešo z nášho domu)

“Tetkaaaa veď vy ste Vierku zabudli prezuť!”

A v tom čase bola v októbri už poriadna zima. Nie ako tá dnešná. 

Túto príhodu si pamätám len z rozprávania, lebo ju rok čo rok spomínali na Dušičky. Potom, ani neviem prečo, sa táto tradícia vytratila a každý si začal robiť vlastné kytice, vo vlastnom, po svojom, so svojimi kvetinami, so svojou čečinou.

Na hroby som chodila rada. Najradšej asi na Michalkovú. Viedla tam najkrajšia trasa cez les. Z auta som sa pozerala von cez zadné okno (vtedy ešte neboli autosedačky) a sledovala, ako sa za nami víri opadané jesenné lístie. Magické. Na Michalkovej je pochovaná moja stará mama, ktorú som nikdy nepoznala. A aj tak som sa tešila, ako jej tam dám kyticu, ktorú som vyrobila. Mala som o nej “len” takú informáciu, že sa upila k smrti. Ako dieťa som to vnímala len v tej jednej rovine. Dnes o tom rozmýšľam inak. Kto vie, čím všetkým sa trápila, keď hľadala pokoj práve v alkohole. Prešli sme aj okolo najmenšieho hrobu, aký sa na cintoríne nachádzal. Bolo tam pochované dievčatko. Zdá sa mi, že spadlo do studne. Na Michalkovej sme skoro nikdy nikoho nestretli. Je to kraj nikoho.

Na Dušičky nám mama menila letný šatník za zimný. Po hroboch sme chodili celý deň. V termoske sme mali čaj a so sebou lepeňáky. Mama pre ostatné deti, ktoré sme počas dňa stretli, kupovala mini keksíky. Najviac detí sa stretlo pri hrobe uja Števa. A tam aj horelo najviac sviečok v celom cintoríne. Dospeláci sa rozprávali, deti pálili sviečky a mama ponúkala keksíky. 

Niekedy sme bývali veľmi vážni ale inokedy sme sa vedeli aj popri celodennom pálení sviečok chichúňať. Napríklad na tom, že si môj starý otec dal na hrob fotografiu, keď bol ešte živý. To, že to bola fotka z jeho asi tridsiatky ani nemusím hovoriť. Bol to klasik. Na hroby dával každý rok otrasné umelé vence. Tie isté. Plast rokmi bledol. Ale on ich tam rok čo rok dal, potom ich odložil, na Dušičky utrel od prachu a zas položil. Už je aj on tam, niekoľko rokov. Na jeho pohreb mám milé spomienky, ale o tom inokedy.

Keď sme sa večer vracali domov z hrobov, bolo to čarovné. Zapálené sviečky vniesli trošku života tam, kde už nebol.

Nepamätám si, kedy som naposledy bola na hroboch. Už je to nejaký čas. Tam, kde som vyrástla už nechodím a aj keď som si to tento rok veľmi priala, nevyšlo nám to. Ja som vlastne ani nebola na hrobe mojej starkej. Ale za to na ňu myslím často. 

Naša Dušičková tradícia je iná. Na začiatku októbra sme si kúpili na terasu chryzantémy. Okrem toho, že je to kvietok, ktorý je typický pre toto obdobie, mám k tomu aj osobnú spomienku. Mama a starká sa niekoľko rokov po sebe kvôli chryzantémam hádali. Starká ich pestovala, aby ich mohla mama zaviesť na hroby. Tá na to nemala čas. Starká bola nešťastná. A aj keď ich tam mama  konečne odviezla, hlásili mráz a bolo ich treba zakryť aby nepomrzli. Chryzantémová hádka sú moje Dušičky. A tak nám každý rok na terasu jednu kúpim. Pre všetkých zosnulých a pre nás. K tomu si zapálime vonnú tyčinku. Tak sme to videli vo Vietnami a páčilo sa nám to. Je to voňavé a premení sa to na prach. Veď tak sa to aj v kresťanských kuloároch hovorí: “prach si a na prach sa obrátiš.” K tomu si každý rok pustíme rozprávku Coco. Ja si myslím, že to už poznajú všetci ale ak nie, je to oscarová rozprávka, ktorá oslavuje živoť, smrť, rodinu, lásku, nedorozumenia …

Svet je dnes úplne iný ako bol na začiatku mojej Dušičkovej kariéry, kedy sme v kotolni pchali umelé kvetiny do kytíc. Napríklad moja mama si na youtube pozrela, ako vyrobiť kvetiny z opadaného lístia. A aj ich vyrobila! A tie kytice boli – sú fakt krásne. Videla som aj to, ako ľudia dali sviečky do zaváraninových pohárov a tie čímsi prizdobili. A videla som aj ľudí, ktorí na hroby nešli a išli si oddýchnuť do lesa, na chalupy, do kaviarne, kdekoľvek.  A dokonca boli niektorí aj v práci. A všetko je ok.

Som zvedavá, ako to bude na konci mojej Dušičkovej kariéry. Dnes viem, že by som chcela byť stromom. To by bolo, keby sa cintoríny premenia v lesoparky. Plné života a oddychu.


…po prečítaní odporúčam pustiť si piesonku Dušička od M. Geišberga. A potom si nechajte hrať playlist ďalej. Pohladí to na duši.