Každý rok som v narodeninový deň mala tradíciu. Spísala som si, ako prebiehali moje oslavy. Raz, ešte počas výšky, som bola v narodeninový deň na filmárskej kapustnici (to bol zvyk na VŠMU, kedy každá fakulta varila kapustnicu) a stretla som tam kamoša. Zagratuloval mi a potom mi hovoril ako sa teší, že bude súčasťou môjho narodeninového zápisku. Asi skôr povedal statusu, ale od kedy I.M. píše otrasné príspevky na sociálne siete, slovo „status“ vo mne nabral iný rozmer. Je to dosť podobné ako keď niekto použije slovné spojenie „vydajme sa správnym smerom“… Ale späť ku mne. Ani neviem kedy, ale upustila som od toho. Tento rok som na to myslela. Aj som si čo to zapísala. Ale až teraz som sa dostala k sebe.
Milujem narodeninovať
…asi od vždy. Keď sa ma Jakubko tento rok opýtal, čo si prajem, odpovedala som jediné:
„Byť s ľuďmi.“
A myslela som to vážne, lebo posledné dva roky mi oslava môjho života chýbala, keďže sme žili v pandémii a my sme sa naozaj chránili pred okolitým svetom.
Zostarla som. Nevšimla som si to v každodennosti ale až keď som videla fotky, ktoré vyšli spolu s rozhvorom. Môžete si ho prečítať tu, https://www.heroes.sk/viera-farbiakova-rozhovor/.
„Ja mám takéto kruhy pod očami?“ opýtala som sa Jakuba a on povedal, že áno.
„A tie šedivé vlasy sú už mega vidieť!“
„Hej, veď preto ťa volám moja stříbřenka.“ odpovedal Jakub.
Proaktívne som si kúpila nočný krém na kruhy pod očami. Išla som aj ďalej za problémom. Kruhy pod očami môžu byť aj, ak mi nesprávne funguje pečeň a preto je zdravé jesť pestec mariánsky. To robím, pretože nám to odporučil tréner Marek. Cítim sa ako absolútna dospeláčka, keď mám svojho trénera. V tomto roku som prestala cvičiť jogu, pretože sa v nej nedokážem upokojiť a neviem ju docvičiť dokonca. Vytáča ma ten pokoj. Viem, že to asi nie je ok, ale tak to teraz mám. Naopak dynamický tréning mi robí dobre na tele aj duši.
Nikomu sa pred Vianocami nechce
Mať narodeniny týždeň pred Vianocami je hm ako by som to povedala – náročné. Ľudia už sú hlavou inde, prípadne potrebujú dokončiť svoje veci, aby mali cez Vianoce čas pre seba. Nikomu sa týždeň pred Vianocami nechce stretávať a oslavovať. Ja tomu rozumiem. Ale aj tak som vás „prinútila“ prísť a stráviť so mnou čas.
Tento rok som zaviedla koncept „narodeninvoý týždeň“ a som za to na seba nesmierne hrdá. Začal už v stredu 14.12.2022, kedy sme šli na krst knihy „Ja v tvojom veku“ o vzťahovej a sexuálnej výchove. Myslím, že je to prvá kniha na Slovensku, ktorá nás učí, ako s dietkami od narodenia preberať vzťah so sebou a okolím. Potrebujeme ju všetci a preto vám sem prikladám link: https://www.intymyta.sk/produkt/ja-v-tvojom-veku/
Na druhý deň a teda 15.12.2022 sme išli s kamošou Dominikou na koncert. Billy Barman a dievčatá zo Sľuku. S Dominikou sa poznáme od základnej školy, chodili sme spolu do folklórneho súboru a rady spolu zážitkujeme. Pohladilo mi dušu, keď mi od nej prišla správa: „Budem celý deň doma, tak príď keď budeš potrebovať a ja ťa zapletiem.“ Vždy ma zapletá, keď spolu niekam ideme. Vždy tak, ako si prajem.
Človek ako ja, potrebuje človeka ako je Jakub
Po koncerte som sa vybrala domov. Bolo tesne pred polnocou a keďže Jakubko sa zhostil úlohy môjho oslavovača dokonale, počkali sme do polnoci, zagratuloval mi a zaspali sme.
Ráno o 6tej ma zobudil so spevom a tortou a zagratuloval mi zas. Sfúkla som sviečky ale tortu sme nenačali. Nechávam si ju na večerné oslavy. Šťastná prešťastná som sa vychystala a šla som si splniť pracovné povinnosti. Začali sme s Mimi, s ktorou sme spoluzaložili Dietok prizeračky, pripravovať podcast. Vyjde veríme vo februári-marci. Je mi s ňou príjemne. Môžme sa spolu rozprávať o všetkom a byť ticho o ničom.
Po nahrávaní som šla domov. Jakubko dal piecť klobásu so slaninou a zemiakmi pre hostky, ktoré sme čakali. Tu je na mieste vysvetliť koncept „Narodeninového týždňa“. Máme malý byt a v okolí viac láskavých ľudí, s ktorými som si priala byť. A tak sme každému venovali časový slot, kedy mohli prísť. A aj sme sa zmestili a aj sme si povedali, čo sme potrebovali.
Predtým, ako mali prísť prvé hostky, som išla na rýchly nákup a premohol ma akýsi smútok. Popri tom, ako som do košíka hádzala chrumky a čipsy a niečo sladké, prehodnocovala som seba v uplynulom roku. Aj som sa spochybnila aj mi prišlo ľúto aj som už chcela mať veľa vecí inak. V ušiach mi v tom všetkom začala hrať pesnička od Harry Styles Matilda. Dojala som sa. Okrem iného sa v nej spieva aj: „You don’t have to be sorry for leaving and growing up.“
Doma som sa prezliekla do sukne a čakala hostky. Prvá prišla Majka, moja bff od škôlky. Doniesla balóny, prskavky a seba. Za ňou prišla Ivet s monsterou, ale nie takou dokonalou, takou menej dokonalou, lebo aj taký býva svet. A jej frajer mi poslal najlepší parižák, aký nájdete len v Bistre 24. Potom prišla Mimi. Ženská partia a Jakubko s Bubákom. Nasmiali sme sa najviac na svete. Od Mimi som mala dostať tortu, ale keď ju pripravovala, zistila, že miska, v ktorom robila krém od staroby pustila plast a všimla si to až pri zdobení. Aj to chcela zakamuflovať jedlými konfetami ale radšej sa rozhodla tortu vyhodiť. Ako dôkaz som dostala vytlačenú fotorgafiu ako vyzerala a aj ako skončila. Ja som si opäť sfúkla sviečky na torte. Želala som si to isté, čo som si želala aj ráno o 6tej. Teraz sme tortu aj nakrájali. Piatkové oslavy skončili o 22:00, pretože v tom čase som už dávno v posteli.
V sobotu sa nám dve návštevy zrušili kvôli chorobám a tak sme mali „len“ jednu. Denisku s Miškou, tvoriace pár. Poznáme sa z venčenia a máme si čo povedať. Rozprávali sme sa veľa o rodine a prijatí. Máme to rovnako aj keď sa odlišujeme. Aj dievky riešia problémy, ktoré rieši väčšina v našom veku. Hľadanie, nájdenie a vyhorenie.
V nedeľu doobeda k nám prišli kamoši Felixovci. Voláme ich tak, lebo ich dietko sa volá Felix. Návštevy s dietkami sú návštevy iné. Mali sme pripravený domáci humus so zeleninkou, keď tu zrazu Jakub zahlásil, či si spolu nedáme párky. A my že hej. Mohli všetci okrem Felixa. A tak sme počas môjho narodeninového cateringu jedli párky s kečupom a horčicou. Je mi z toho príjemne. Aj teraz, keď si na to spomeniem. Vďaka za to!
Poslednou návštevou boli Ivo s Ľubom, ktorí tvoria pár a Marek, rozvedený štyridsiatnik. Tiež sa poznáme z venečnie. Viete, počas covidu sme sa často nevideli s nikým iným, len s ľuďmi, ktorí chodili venčiť v rovnakých časoch. Postupne sme sa od toho, čo jedia naše psy dostávali k témam, čo radi robíme my. A tak sme tu teraz sedeli v našej kuchyni a jedli spolu šošovicový dhal, lebo ten si od nás vypýtali. Keď odišli, Jakub povedal: „Ako dobre, že tu boli. Mám pocit, že som ich lepšie spoznal.“
V týždni som ešte oslavovala s prizeračkovskými dietkami kapučínom a babyčínom, tak ako to len my vieme. Dietky mi už objednávajú to, čo mám rada. Aj s poznámkou, že chcem bezlaktózové mliečko. A to je láska.
Teraz som so sebou
Je týždeň po Vianociach, čo znamená dva týždne po mojich narodeninách. Cítim sa oddýchnutá a šťastná. Posledné dni boli také, že sme spolu ležali na podlahe a len tak sme spolu boli. Neviem aký je deň, ani dátum a ani čas. Dovolila som si byť stratená v časopriestore a v objatí s najbližšími tvormi.
Viem, čo by som chcela v Novom roku. Aj viem, že je to posledný rok pred tridsiatkou. Badám to na sebe. Aj tie šediny aj tie kruhy pod očami aj … I keď, včera som kupovala v Lidli Jakubovi víno a pán predavač:
„18 bolo?“
„Áno, bolo.“ usmiala som sa v domnení, že mi buď lichotí alebo si robí srandu.
„Tak poprosím občiansky.“ povedal vážne.
„Hm ja ho tu nemám, platím kartou z telefónu.“
„No potrebujem občiansky.“
Chvíľu som rozmýšľala, že si pôjdem do auta pre občiansky, keď mi zrazu trklo a povedala som: „Pozrite sa aké mám šedivé vlasy. Mám 29 rokov!“
Pozrel, usmial sa a mohla som zaplatiť.
Všetkým nám prajem v Novom roku hlavne zdravie a viac ľudskosti.