Ako som spomínala, prvý trimester som prespala. Zaspala som vo februári a zobudila sa na Veľkú noc v apríli. S únavou seklo zo dňa na deň a ja som bola plná energie! Aj chuť do jedla sa mi vrátila. Začalo sa upratovanie. Hovorím si, radšej teraz, keď ešte vládzem, ako neskôr, keď už budem bruchatá a nevládna.

Vytriedili sme veci do smetí a niektoré do KOLA (centrum opätovného použitia). Premýšľala som,kde čo bábätko bude mať a vyčlenila jednu policu. Žijeme v dvojizbovom byte. Nie je veľký, ani malý. Našťastie z mojej práce viem, že dieťa toho nepotrebuje veľa. Priala by som si, aby sme sa viac sústredili na mentálnu prípravu než na tú materiálnu.

Zamdlela som na Majálese

S kamoškami sme sa dohodli, že pôjdeme na majáles. Budú hrať naše obľúbené kapely a čo ja viem, možno sa najbližších pár rokov na žiadny koncert nedostanem. Vlnili sme sa na Kirschnerku, potom šli cikať a čakať na koncert Billyho Barmana. Stáli sme vpredu. Začalo sa to tam plniť ľuďmi. Pamätám si, že Podmanický vyšiel na pódium, ja som mojej kamoške Dominike povedala, že mi je divne a “zhodila” sa na ňu. Kamoška Majka, si chvíľu myslela: “čo sa tie dve objímajú bezo mňa!” No po chvíli jej došlo, že je zle. Nejako som ostala pri vedomí, podlamovali sa mi nohy, obe ma držali a do ucha hovorili: “Vieri poď – poď, kráčaj, kráčaj!”

Posadili ma na trávu, podali colu, a starali sa o mňa. Aj sme sa na tom celom zasmiali, lebo Majka chcela do davu kričať: “Ona nie je opitá, one je tehotná!” Inak je jedno, či by som bola opitá, alebo nie. Nepomohol nám nikto.  A to je smutné. Po chvíľke mi už bolo lepšie, chcela som ísť domov. Dominika ma odprevadila až na gauč. Podobné sa mi stalo ešte jedenkrát, našťastie som vtedy bola v lekárni a volala som s Jakubom, ktorý za mnou utekal, aby mi pomohol prísť domov. Tak, síce som sa cítila plná energie, telo sa cítilo inak. 

Čo som si myslela a aká bola pravda?

Mala som o sebe takú mienku, že keď raz budem tehotná, budem “každý deň” vedieť, čo sa so mnou deje, že proste budem vedieť, aký orgán som kedy vyrobila. Omyl. Druhý trimester plynul a ja som bola “iba tehotná”. Jasné, mala som napočúvaných xy podcastov, aj tou témou detí žijem, ale tehotenstvo je téma iná. Plynulo, už to na mne aj začalo vidieť. Už mi aj pár ľudí “len tak” chytilo brucho. A tu ďalší omyl. Veď ja presne viem, ako sa mám vymedziť, no zrazu, keď sa to stalo, ostala som zamrznutá na pol hodinu! Prisahám, pol hodinu mi trvalo, kým som si v hlave pospájala vetu: “Prosím nedotýkaj sa ma, je mi to nepríjemné!” 

Radosť zo seba a cvičenia

V zdravom tele, zdravé bábätko. A tak som si každý týždeň zacvičila s trénerom Marekom. Bola som na seba taká hrdá, že vládzem, že sa o seba starám, že som v tom konzistentná, že sa jednoducho cítim najzdravšie vo vesmíre. Áno, prišlo mi niekoľko nevyžiadaných rád, ako by som už určite cvičiť nemala, ako budem mať určite diastázu, ako si robím zle, a či to mám pod kontrolou. Mala som, tešilo ma to, cítila som sa parádne. A keď som nevládala, spomalili sme, predýchali, uvolnili. Aj v práci sa hýbem. Denne spravím dvanásťtisíc krokov. Dobre mi je. 

Konečne sa pripravujem(e)

Na konci druhého trimestra sme s Jakubom absolvovali víkendový kurz hypnopôrodu. Hej, znie to velice ezotericky, ale nie je to nič ezoterické. Kurzom nás sprevádzala Baška Pribylincová a mne vniesla do tehotenstva a prípravy na pôrod pokoj. Dokázala by som ju počúvať hodiny. Na kurze nám hovorila o svojich pôrodoch, potom sme sa rozprávali o tom, ako pôrod prebieha od začiatku do konca. Hovorila aj o našich právach, o tom, akú rolu majú mať partneri. A ja si z toho odnášam afirmáciu pre Jakuba: “Pôrod sa nerieši, pôrod sa ochraňuje.”

Ako už (nikdy) nebudem sama

Sú večery, kedy sa potrebujem ponaťahovať a potrebujem k tomu Jakubovu pomoc. Pustíme si hudbu, ktorú vyberá do pôrodného playlistu. Zavesím sa mu na plecia a dýcham. Meníme polohy, masíruje mi kríže. Keď si ľahnem na bok, cítim bábätko, ako sa vo mne hmýri. Je to zvláštny pocit. Mať v sebe niekoho, kto sa ešte “len” tvorí. Púšťam si meditácie z hypnopôrodu. Hovorí sa tam, ako si mám užívať chvíľu sama so sebou a v tom cítim Dorotu. Sama už (nikdy) nebudem.

(pokračovanie na budúce)

Nádherňácke fotky sú od https://www.instagram.com/c.z.immer/