Marta Fandlová

Marta mi raz napísala na FB, či nemám viac fotografií z jedného eventu, kde sme sa stretli. Začala som ju vnímať viac a viac, jej úprimné a znepokojujúce posty. Keď založila iniciatívu Mladí za klímu, hneď som jej aj písala, že by som s ňou rada urobila rozhovor.

Stretli sme sa v parku, rozprávali dlho a keby nejdem do práce, rozprávali by sme sa ešte dlhšie. Mám rada život, ktorý nám prináša skutočných ľudí, treba to len vnímať a inšpirovať sa. Potom môžeme inšpirovať my iných. Zhodli sme sa na tom, že každý z nás dokáže zmeniť svet. Je to potvrdené aj mojou psychologičkou. Na každom z nás záleží.

O žurnalistike, o stážovaní v prezidentskom paláci, o klimatickej kríze, živote a Marte.

Čím si chcela byť, keď si bola malá?

Chcela som byť herečka, hrať v divadle a aj som sa tomu nejakú dobu venovala. Časom som zistila, keď som chodila na tvorivé dielne, že herectvo nie je úplne pre mňa. Rozhodla som sa, že tie divadelné hry budem písať, tak som sa vlastne dostala k písaniu. Dokonca bola jedna moja hra uvedená v SND v Modrom salóniku, keď som mala asi šestnásť. Bolo to krásne.

Aká si bola keď si bola malá?

Bola som opak toho, čo som teraz. Teraz som veľká extrovertka, rada sa stretávam s ľuďmi. Keď som bola malá, tak som sa veľmi hanbila. Detstvo som mala ťažšie, mala som operáciu nohy, do piatich rokov som nemohla chodiť. Aj do škôlky som išla až v poslednom ročníku, vždy som bola taká na okraji. Teraz sa usmievam, lebo som na seba hrdá a aj na svojich rodičov.

Ty ešte stále študuješ ak sa nemýlim…

Áno, teraz pôjdem do posledného ročníka. Som na Katedre žurnalistiky, na Univerzite Komenského v Bratislave. Bola som aj na Erasme v Brne a bola to zaujímavá skúsenosť. Tu mám ale slobodu v tom, že mám priestor na seba rozvoj a iné aktivity, ktoré pre mňa majú zmysel. To sa mi na tom páči.

Naučila ťa viac prax alebo škola?

Jednoznačne prax, cez tú sa človek naučí najviac. Ja sa ale veľa učím cez ľudí, cez osobnosti, ktoré ma inšpirujú. A bežný život ma učí.

Bývaš nešťastná, keď sleduješ akým smerom nás viedla minulá ale aj terajšia vláda?

Áno, jasné. Vždy som sa zaujímala o politiku ale intenzívnejšie to začalo až po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. To sa ma reálne dotklo, vtedy som bola druháčka na žurnalistike. Úplne si pamätám ten deň, išli sme na vlakovú stanicu natáčať reportáž o tom, že rušia uber a spolužiačka povedala, že zabili novinára. My sme jej na to povedali, že to musí byť blbosť, že to sa nemohlo stať. Potom sme zistili, že sa to stalo. Vtedy som sa začala zaujímať o politiku. Mali sme šťastie, že nás učil Martin Strižinec, ktorý všetko vedel, všetko vnímal, bol s tými politikmi. My sme mali normálne chuť pýtať sa cez neho otázky, lebo on mal v tom čase na tých ľudí dosah, robil o 5 minút dvanásť. Bol to taký náš hrdina.

A áno som nespokojná a nešťastná, že to tu takto stále vyzerá. Som vďačná, že v Bratislave máme dobrého primátora, ktorý robí veci zo srdca a úprimne. Zároveň som vďačná, že máme pani prezidentku. Beriem ju ako najväčšiu pýchu Slovenska a som rada, že to vyšlo. V rámci vlády som stále nespokojná, nepáči sa mi ako to funguje.

Ty si stážovala v prezidentskom paláci, aká to bola skúsenosť?

Výborná, vtedy som mala čerstvých dvadsaťtri rokov. Bola som na komunikačnom oddelení, ktoré malo na starosti FB, Instagram, tlačové správy, veškerú komunikáciu pani prezidentky. A inak bola som prvá stážistka vôbec na tomto oddelení. Dostala som sa tam vďaka Martinovi Strižincovi, aj vďaka Progresívnemu Slovensku a aj vďaka tomu, že som to sama chcela. Dovtedy tam nemali stážistu, lebo vraj tam nemali preňho stoličku a nevedeli, čo by tam ten stážista mohol robiť.

Ja som sa cítila ako Alica v krajine zázrakov. Zobrali ma ako delegáciu pri výročí SNP. Kráčala som po schodoch, z jednej strany bol Gašparovič, z druhej Schuster a ja som si hovorila, že čo tu ja robím?

S pani prezidentkou som sa zoznámila ešte počas toho, ako som stážovala v Progresívnom Slovensku. Bola som v kuchynke s Martinom Hojsíkom, ktorý mi vysvetľoval, čo bude moja práca. Vtedy vošla do kuchynky ona, v tom čase mala ešte málo percent. Bolo to také, máme kandidátku na prezidentku ale nič také zaujímavé. A v tej malej kuchynke sme sa zoznámili. Odvtedy som ju pozorovala, bola som vlastne na úplnom začiatku. Ešte raz, som rada, že to vyšlo, že ju máme, že ľudí spája, lebo to na Slovensku veľmi potrebujeme!

Nedávno ste založili iniciatívu Mladí za klímu, z čoho sa osobne veľmi teším a držím vám palce. Prečo vznikla a čomu sa budete venovať?

Táto iniciatíva mala vzniknúť už pred pol rokom, len som bola v kolotoči iných aktivít. Povedala som si, že som už získala toľko skúseností cez všetky tie projekty, ktorými som prešla, že chcem mať niečo svoje. Lebo keď máš niečo svoje, staráš sa o to inak. Nie že by som sa predtým nestarala s láskou, to nie. Ale toto je iné.

Oslovil ma Marek Mach, ktorý robí Mladí proti fašizmu. Ja som ho v minulosti pozvala ku nám do školy na podcast. Z rozhovoru sme zistili, že máme rovnaké hodnoty. On ma oslovil, pretože chce svoje OZ. Mladí, rozširovať na témy, ktoré sa týkajú mladých. Sú tam Dúhy, kde sa venuje LGBTI komunite, dlhodobo bojuje proti fašizmu a teraz chce dávať veľký dôraz na zelené témy. Lebo ak nezačneme riešiť zelené témy, nemusíme riešiť nič. A uvedomujem si dôležitosť toho, že to musíme riešiť urgentne. Určite treba riešiť aj iné veci, ktoré sú problémom ale ak tu ako civilizácia nebudeme tak už nás to nemusí zaujímať.

Zatiaľ je to nové a veľmi sa z toho teším, lebo vidím úprimní záujem. Bude to fungovať ako Mladí proti fašizmu. Najskôr chceme informovať cez heslá o tom, čo sa deje. Slovenské médiá aj keď informujú o klimatickej kríze, tak stále tomu neprikladajú veľký dôraz. Na začiatku je mojím cieľom zvýšiť povedomie a informovanosť o tom, že máme problém. Ďalej, robiť to viac edukatívnejšie. Keď k nám stiahneme nejakých ľudí,  tak ich ešte budeme dovzdelávať a v budúcnosti je mojím snom robiť zelené podcasty, tie na Slovensku nie sú. Hovorím to všetko v pokornom duchu.

Radi by sme šírili osvetu medzi mladými ľuďmi, ktorí by sa o tom rozprávali doma s rodičmi, radi by sme pritlačili na to, aby sa to dostala do škôl, lebo by sa to tam dostať malo. Sama som bola na škole na Novom Zélande, kde som študovala angličtinu a podsúvali nám témy o ekológií a klimatickej kríze. Nenápadnou formou som začala zisťovať, že máme problém. My tu potrebujeme vzdelávať mládež, ktorá tu bude žiť, bude si voliť svojich zástupcov, ktorí to tu potom budú riadiť.

Marti, ja pochádzam zo stredného Slovenska, z Korytárok, kde sa nedávno prehnala strašná búrka, ľuďom vytopilo domy, zničilo úrodu, narobilo veľké škody. Tie búrky sa rok čo rok zhoršujú, ľudia sami si to všímajú. Moja otázka je, či existujú nejaké zelené projekty pre malé mestá a dediny, kde by vzdelávali ľudí o tom, že sa deje klimatická kríza, ktoré by im pomáhali udržiavať dediny v takých stavoch, aby ich takéto búrky neprekvapili. Lebo povedzme si úprimne, ono sa to bude zhoršovať, ak každý nezačneme niečo pre našu zem robiť.

Takéto projekty myslím, že ešte neexistujú. To by som bola ale veľmi šťastná. Ľudia na dedine majú šťastie v tom, že sú naozaj spätý s prírodou. Je dobré byť v symbióze, je dobré vedieť, že ak niečo zo zeme zoberiem, tak jej to aj vrátim. To sa týka nás všetkých.

My sa napríklad voláme Mladí za klímu ale bola by som rada, keby sme to my všetci za klímu. Uvedomujem si to, aby sme v tom boli všetci spolu. Na takéto projekty sme asi ako spoločnosť ešte nevyzreli, lebo keď si zoberieš len štrajky za klímu, tak na ne stále nechodí veľa ľudí. Podľa mňa to bude EÚ riešiť v rámci obnovy zelene.

Mrzia ma tie povodne, zároveň mi chýba tá komunikácia, že sa nepovie, prečo sa to stalo. Je to, lebo je tu klimatická kríza. Chýba mi spájanie súvislostí, to média nerobia, nerobia to ani politici. Ty to musíš dostať do tej spoločnosti, poľudšťovať tie informácie, aby to ľudia vedeli prijať.

Čo by si povedala ľuďom, ktorí tvrdia, že klimatická kríza sa na Slovensku nedeje?

Asi by som tým ľuďom spísala veci, ktoré sa za poslednú dobu stali a podložila by som to vedeckými faktami. Chcela by som aby sme verili vedcom, viem, že ich tu berieme ako ľudí s učebnicami. Ale keď sme im mohli veriť počas corony, tak by sme im mohli veriť aj čo sa týka globálneho otepľovania. Chápem, že vedci rozprávajú abstraktne, to by som možno tiež rada zmenila, aby tú reč zmenili na takú, aby jej ľudia rozumeli, aby sme sa spojili.

Čo robíš ty sama, aby si žila udržateľnejšie?

Mne osvietenie prichádzalo päť rokov, postupne. Som vegánka. Pre mňa zásadná vec bola, že som prestala nakupovať oblečenie. S tým som mala naozaj problém. Postupne som začala chodiť do sekáčov a na swapy, kde sa vymieňa oblečenie, ktoré organizuje moja kamarátka z Platformy udržateľnosti. Teraz viem, že keď si niečo kupujem, tak je to naozaj udržateľné, síce si na to šetrím dlhšie, ale mám z toho nákupu iný pocit. Tým, že nemám vodičák, a ani ho nepotrebujeme, tak vlastne využívam hromadnú dopravu. Snažím sa šíriť osvetu. Jasné, že ani ja nie som stopercentná. Ale vidím význam v tom, že každý z nás urobí najlepšie ako vie a tým, inšpiruje ďalších.

Ako tvoje iniciatívy vnímajú rodina a priatelia?

Rodina, to je také smiešne, oni asi nie úplne rozumejú tomu, čo robím posledné tri roky. Vedia, že ma niekde uvidia. Babka je moja najväčšia podporovateľka.

Kamaráti ma veľmi podporujú. Vnímali, že som vždy všade pomáhala ale tešia sa, že mám konečne niečo svoje. Mať niečo svoje, je veľmi dôležité. Staviam sa za dobrú vec, dáva mi to význam.

Stretávaš sa s negatívnymi pripomienkami?

Na začiatku tohto projektu, som bola taká neistá. Myslela som si, že takýchto iniciatív je veľmi veľa. Nakoniec ma Marek presvedčil o tom, že to zmysel má. Som rada za celú obec, ktorá našu iniciatívu začala zdieľať.

Snažím sa zdieľať aj dobré veci, nie len tie zlé. Napríklad to bolo o Ikea, ktorá chce znižovať uhlíkovú stopu a do menu pridala rastlinné guľôčky. Možno je to z časti greenwashing, ale je to zaujímavá správa, ktorá môže vzbudiť v ľuďoch nejaký záujem. Vtedy mi napísal jeden klimatológ, že to beriem príliš povrchne. Dala som sa s ním do dialógu a po chvíli mi napísal, že on má vlastne klimatickú úzkosť, preto tak reagoval.

Aká Marta si?

Konečne si priznám, že som voľakedy mala komplex. Spoločnosť od teba niečo očakáva a ty to chceš splniť. Dnes viem, že nie som dokonalá, som k sebe úprimná, nachádzam balans a pokoj v tom všetkom, čo robím.

Aká by si chcela byť?

Chcela by som ešte viac veriť tomu, čo robím. Chcem viac dôverovať v proces a v život samotný, kedy sa všetko deje pre niečo. Vnímať svet cez plynutie.

Aký svet si predstavuješ?

Jéj! Že pôjdeme všetci spoločne niekam, že tam budeme smerovať. Každý z nás pochopí svoju rolu v spoločnosti a začne si uvedomovať, že každý z nás má dosah. Či si novinár, lekár, učiteľka. Verím, že to pôjde takto, uvedomelo. Inak by sa to muselo urobiť nejak striktne a diktatúru tu nechce nikto.

Vieš, ja na sebe pracujem, som vďačná za každý deň. Veľa ľudí sa pozerá do budúcna, nežije tu a teraz. Ľudia si napríklad hovoria, že keď budem mať tento dom tak budem šťastný. To mi nedáva význam. Bola by som rada, keby ľudia pochopili, že to čo teraz majú, je dosť. Šťastnou ťa neurobí to, že si kúpiš dom, šťastnou ťa urobí to, že pochopíš svoju hodnotu.

Vďaka ti Marti, za tvoju iniciatívu, za tvoju prácu a za tvoj čas!

Ďakujem, že ma čítate. Ďakujem za milé správy. Spokojne ma zdieľajte, budem veľmi vďačná!

Ak máte pripomienky, čo by som mala zlepšiť, alebo aké témy by ste chceli čítať, budem rada, ak mi napíšete!

Ďakujem

V.