A bola to láska.

Sesterníc mám veľa. Jedna je však trošku iná, trošku viac moja. Nie že by tie iné boli horšie, to vôbec nie. Ale kto pozná mňa aj Kačenu vie, že sme si podobné. Len ja mám menej tetovaní.

S Kačenou sme sa vídavali, keď sme boli malé. Chodili k nám asi každé leto. Tak si to pamätám. Jedno leto som bola chorá a všetci sa išli prejsť na Mních, to je taký kopec v Korytárkach. Kačena si požičala moje červené tramky. Celý čas som ich sledovala z nášho dvora, kde sú a kedy sa už vrátia. Keď sa vrátili, zistila som, že Kačena v mojich červených tramkách stúpila do kravského lajna a vraj pri tom povedala:

„Fúj bláto.“

Ako išiel čas, rodina z Čiech k nám postupne prestala chodiť. Volávali si. Pamätám si ako k nám chodili starkine sestry a švegeriné a volalo sa do zahraničia- do Čiech. Starká mala asi dobrý paušál na pevnej linke, neviem. Povedali si kto zomrel, čo majú nové, čo posadili v záhrade, či majú pekné ľalie.

S Kačenou sme sa nevideli dlho ale vedeli sme o sebe. V živote máme takých ľudí, že o sebe vieme, že sa máme. Videli sme sa asi po trinástich rokoch v Bratislave, kde prišla na nejakú párty aj so svojou kamoškou Luckou. Potom sme sa videli aj na Pohode aj v Hradci som bola, aj v Brne. Stihli sme si povedať málo, ale to stačilo. Keď sme boli v Brne a opýtali sme sa na jej „milostný život“, začala nám rozprávať o nejakom Vojtovi a že je to celé také domotané a sama nevie, že čo z toho bude. No a včera si ho zobrala za muža.

Bolo to celé krásne a dojímavé. Keď sme prišli, bolo asi hodinu a pol pred obradom, Kačena ešte sedela pri ohnisku v čiernych voľných šatách a rozprávala sa s kamošmi. Objali sme sa, potešili sme sa.

„Nemala by si už mať na sebe niečo biele?“ opýtala sa jej kamoška, ktorá spolu s nami pricestovala vlakom. Inak ísť na svadbu vlakom, s kvetmi a darom má takú slnco senovskú atmošku.

„A co já tam budu hodinu sama sedět? Já chci být s vámi!“ odpovedala nevesta.

Stretli sme sa s mojou rodinou z Čiech aj z Nemecka. Spoznali sme sa. Vyrástli sme.

Obrad bol pri potôčiku, sedeli sme na stoličkách, kamoši na dekách. Kde-tu si ktosi zabil na tele komára. Bola tam pani farárka, ktorá bola strašne cool. Keď prichádzala Kačena, jedno dievča hralo na gitare a spievalo Florence a ľudia boli dojatí. Ja som bola dojatá. V hlave sa mi striedali myšlienky, raz to bolo kravské lajno, potom ako sme vyrástli, hovorila som si aká je Kačena krásna, ako je žiť krásne, aká je láska krásna, ako je byť s niekým ozajstným darom, ako ten život plynie a čo všetko sa nám v ňom deje a že sa to deje pre niečo.

A Kačena sa rozplakala tiež. Objala sa s ocinom a chytila za ruku svojho čochvíľa muža.

Pani farárka na úvod povedala, že ak sa k nej niekto pri modlitbe v duchu pripojí, bude veľmi rada a keď sa pripojíme, keď bude Otčenáš, bude najradšej na svete. Tak som sa pripojila, aj keď sa už dávno nemodlím, ale k nej som sa pripojiť chcela. Rozprávala o láske, aj sa nás pýtala, čo si myslíme, že láska je. Niekto povedal, že stačí, že vieme, že je. Mala pri sebe odpovede malých šesťročných detí:

„Láska je, keď maminka urobí ocinovi kávu a predtým ako mu ju dá, ochutná, či je naozaj dobrá.“

„Láska je, keď sa s niekým podelíme o jedlo bez toho, aby sme čakali, že sa aj on podelí o svoje hranolky.“

Hovorila o tom, že pri láske nemáme len očakávať, že všetko dostaneme ale treba sa vedieť aj odovzdať, treba si dôverovať, treba sa rešpektovať, treba sa podporovať.

A tí dvaja krásni tam sedeli a držali sa za ruky, občas sa pohladili. A bolo to ich, ozajstné.

Keď sme Kačene gratulovali, tak iba povedala:

„Och já se dnes tak ožeru!“

A viete čo, nikomu to nevadilo. Ani rodine, ani kamošom, ani psom, ani koňom.

Len kúsok za hranicami sme zacítili iný svet. Z rodiny tam boli naozaj len tí najbližší plus teda my s Jakubom (čo si veľmi, najviac na svete vážime), ostatok boli kamaráti. A dobre, lebo možno si aj niekto myslí, že rodina si zaslúži mať svadbu ale tá svadba nie je o rodine, je o tých dvoch ľuďoch, o tom ako sa majú radi a ako si to predstavujú oni. Samozrejme záleží na vzťahoch. Všetko záleží na vzťahoch. Ťažko je ale pozývať na oslavu radosti niekoho, kto vás ohovára. A vedzte, že sa to k dotyčným ľuďom vždy dostane. Možno ešte v horšej verzii akú by sme vypustili z úst. Váha slova ja nedocenená. Treba si dávať pozor, čo v živote povieme, čo sľúbime.

Jedlo bolo aj vegánske, aj bezlepkové, našlo sa aj mäso a všetko chutilo výborne! Bolo to formou bufetu, čiže všetci sme stáli v rade, aj nevesta so ženíchom. A ľudia jedli a pili a dobre nám bolo. A nikto neriešil, či je polievka málo slaná a či je nevesta nebozkaná. Dokonca ani nikto neriešil, že kto kde sedí. Všetci sme sa zmestili. Koláče boli tri a čo bolo sa zjedlo. Bez zbytočného odpadu, bez výslužiek. Proste sme sa tam najedli, napili, dali si koláče a bolo nám dobre! Ešte sme pred odchodom stihli zjesť špekačky, lebo vonku sa grilovalo. Bola to iná svadba na akú sme doma zvyknutí. Taká ich. Nehovorím, že tradičná svadba je zlá, aj ja som takú voľakedy chcela, len som z takej Viery vyrástla. Už taký život nežijem a pretvarovať sa kvôli niekomu nechcem.

Len kúsok za hranicami sme narazili na život bez predsudkov a v spojení so svadbou to bolo nádherné.

Nedávno som sa rozprávala s jednou kamarátkou, ktorej mamina vyčítala, že prečo ešte nemá deti, že ona by si už zaslúžila byť starou mamou. Takto, pomaly sa to dostáva do povedomia, že na deti sa pýtať nemá, je to veľmi citlivá téma. Lebo neviete, či si daný pár neprechádza ťažším obdobím, a sú aj páry, ktoré po deťoch netúžia a je to v poriadku. A hlavne veľa z nás to cíti tak, že keď už dieťa, tak sa oňho vedieť postarať. S tým prichádza aj nejaká finančná zodpovednosť. A viem, že naši kamoši a aj my sa obraciame ako vieme aby nám bol dobre. Len o tej zodpovednosti viac rozmýšľame, lebo môžme. A tiež možno trošku zabúdame na kategóriu dievčat, ako je aj moja kamarátka, že ešte sa jej nepošťastilo nájsť toho pravého, a že by si už aj vedela predstaviť rodinu, len to nejde len tak, zo dňa na deň. A takéto slová, ako sú „ja si už zaslúžim byť starou mamou“ vedia veľmi zraniť. To sú tie slová, treba na ne dávať pozor. Tiež cítim tlak, už by si mala toto alebo by si malo hento. Teraz žijeme s Jakubom takto a tešíme sa z toho, že nám kvitne muškát a že budeme mať paradajky. Aj z rannej kakavkovej kávičky sa teším. Aj z veľa iných ďalších vecí sa teším. Každý si môže žiť svoj život tak, ako sám chce. A ako sa sám rozhodne.

A teda milá Kačena a Vojto, nech ste takí krásni, ako ste boli aj včera, nech máte okolo seba takých krásnych a krásne potetovaných ľudí so psami na vôdzkach, ako ste mali aj včera, nech je to o vás a vašej láske, o koblížkach a iných vašich radostiach.

S láskou, tá super sesternica zo Slovenska s jej krásnym čiernym princom Jakubom.

Ďakujem, že ma čítate. Ďakujem za milé správy. Spokojne ma zdieľajte, budem veľmi vďačná!

Ak máte pripomienky, čo by som mala zlepšiť, alebo aké témy by ste chceli čítať, budem rada, ak mi napíšete!

Ďakujem

V.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *