20.12.2019
… zobudila som sa o polnoci, že hm už som hore – jet lag. Pozrela som si film, taký nový so Scarlett Johansson a Adamom Driverom – Marriage Story. Výborne využitý čas. Občas som sa naozaj snažila zaspať, občas som sa snažila zobudiť Jakuba. Zaspala som až okolo piatej, cez okno som počúvala prvých rybárov, uspali ma zvuky motorových člnov.
Dnes sme mali ísť na výlet loďou, ale ja som proste nevládala vstať z postele. Jakub sa ma snažil zobudiť ale vždy som do piatich sekúnd zaspala. Tak ma chcel nechať spať, ale hneď na to si uvedomil, nie nie, zobudím ju, ideme na výlet. A zobudil ma desať minút predtým než bol odchod na loď. Ani si nepamätám ako som sa vychystala, dole som prišla so zalepenými očami, domáci Ba mi spravil raňajky so sebou a už sme aj nastupovali na loď. Bola to taká, ja neviem asi normálna loď, zmestilo by sa tam dosť ľudí, nás bolo do desať. Na miesto raňajok som si dala čierny čaj a colu.
Opäť sme prechádzali zátokou. Našou prvou zastávkou bol Monkey Island, kde nás hneď privítala opičia rodinka. Odtiaľ sme sa sami bez sprievodcov vyškriabali na skaliská, ktoré neboli ničím istené (žiadne reťaze), no boli odtiaľ krásne výhľady. Okrem našej lode tam boli aj iní turisti. Vznikla tam zápcha, lebo tí čo boli hore neschádzali dole a tí čo boli dole nevedeli vydržať, kým zídu tí z hora. Potom tam prišiel jeden týpek, ktorý to tam za pár sekúnd zorganizoval – obuté mal rozpadajúce sa šľapky. Počasie bolo rovnako hmlisté, ale za to atmosferické. Z výšky sme pozorovali ako more naráža na skaly.
Musím zdôrazniť naše vystupovanie a nastupovanie na loď. S loďou sa snažili zakotviť čo najviac ku brehu no aj tak sme na brehu neboli. Museli sme prejsť po takom rebríku ako pre sliepky, náš sprievodca nás akože istil bambusovou palicou, ktorú zapichol do piesku – mala slúžiť ako zábradlie. Keď už sme prišli na koniec slepačieho rebríka, museli sme čakať kým neprichádzala vlna a skočiť! Rovnako to bolo aj pri nastupovaní. Tam začal jeden výletník veľmi dobrou angličtinou protestovať, že to je hrozné, že takto nastupovať nechce, že má kožené topánky atď. Chvíľu na to sme zistili, že je Slovák a celý deň sme predebatili.
Ďalšou zastávkou bolo kajakovanie. Váhali sme, či sa chceme namočiť aby sme neochoreli. Nakoniec sme išli a mokrí sme boli len trochu ale za to s neskutočným zážitkom. Na chvíľu sme boli sami v zátoke, kde sme sa dostali cez jaskyňu. A boli sme ticho. Počúvali sme ticho. Potom začal fúkať vietor a ja som sa začala báť, tak sme pádlovali späť.
Na lodi pre nás zatiaľ pripravili obed. Veľmi chutný. Bolo to také degustačné menu, že z každého rožka troška. Také mám rada, lebo si naberiem koľko zjem a to aj zjem.
Odtiaľ bolo v pláne zakotviť na peknom mieste a tam sme si mohli zaskákať alebo si zaplávať. Na lodi mi bola zima, takže ja som neskákala. Ale Jakubko si skočil a vraj bola voda teplučká. Výlet sme ukončili večerou u nás v hoteli. Jakubko si išiel zalietať s dronom a ja som si pri ňom zapisovala, čo sme zažili. Zaspali sme skoro.
21.12.2019
Dnes sme sa konečne vyspali. Prešli sme sa od nášho hotela, ktorý bol mimo hluku do mesta, našli pekný podnik a tam sme hľadali ubytovanie na ďalšom mieste. Čaká nás presúvanie sa z ostrova Cat Ba do mesta Hue, čo je okolo 700 km. Objednali sme si autobus priamo z hotela, ktorý nás mal vyzdvihnúť o 15:30. Predtým sme si kúpili banány na cestu, lebo nás predsa čakala celá noc. Inak banány vo Vietname sú také malinké a také chutné, že po návrate domov, budem nad „našimi“ banánmi asi ohŕňať nos (neohŕňam). Ešte sme mali jedlo aj od nášho domáceho Ba, ktorý nás vybalil, ako keby sme šli z domu – aj lyžičku nám dal, ktorú sme si priniesli až domov – suvenír.
Z Cat Ba do Ninh Binh (toto miesto sme preskočili, lebo tam bolo zlé počasie, ale určite sa tam raz vrátime) to trvalo štyri alebo päť hodín. To sme išli normálnym autobusom. Išli sme aj ferry a celkom som sa bála, keď som na mini trajekte videla, že okrem nášho autobusu tam chcú zaparkovať ďalšie dva. A okrem toho samozrejme autá a motorky. Zmestili sme sa, ale boli sme na sebe tak natlačený, že šofér nevedel otvoriť dvere autobusu. Jakubko ho išiel poprosiť, aby aspoň zapol klimatizáciu. V tom momente sa stal hrdinom a ostatní backpackeri povydávali uznané zvuky ako uhmmmmm, ooooo yes.
V Ninh Binh sme prestupovali do Sleeper busu. Bola som z toho trošku zúfalá. Som občasná klaustrofobička. Sleeper bus je taký normálny autobus, no namiesto obyčajných sedačiek má lehátka. Tie sú v troch radoch a sú poschodové. Taký autobus s poschodovými posteľami. Sen každého dieťaťa! Pred vstupom do autobusu sme sa museli vyzuť a šofér nám dal ako inak sáčok na naše tenisky. No hádam nepôjdeme do postele obutí. Pre mňa tam bolo miesta dosť, pre Jakuba málo. Bol tam hrozný vzduch na ktorý sme si časom zvykli.
Mali sme prestávku na jednej pumpe, kde pred autobus vyhodili na kopu erárne šľapky – pravú cez ľavú funkčnú cez nefunkčnú. Bola to taká pumpa, kde po nás všetci veľmi zvláštne pozerali. A cikala som tam počupiačky! Dobrá rada pri tomto type cikania je – dostupiť na päty. Potom to tak nestrieka kade tade. Inak tie banány, čo sme si kúpili som mala celý čas pri svojich nohách.
Jakub pri nástupe do autobusu povedal: „K*rva, tu určite bude v noci niekto chrápať…“ Jediný kto chrápal bol Jakubko, ale nebudila som ho. Počula som ho, ale ani som sa neobzrela. Bola som rada, že spí.
Cesta bola dlhšia ako nekonečno.
Ja som sa na tých ležadlách vedela aj otočiť, lebo som vzrastom asi ako normálny Vietnamec. Jakub tam ležal ako keby bol na gynekologickej prehliadke.
keď sme nastúpili 
a po devätnástich hodinách
V Hue sme mali byť o ôsmej ráno. Prišli sme o pol jedenástej! Vždy keď som sa prebrala, mala som pocit, že sme sa od cieľa vzdialili. A áno, vietnamská doprava je o trúbení. Tút – pozor idem – tút – idem – tút – odbáčam – tút – idem rýchlejšie – tút – stojíme. Trúbenie sa mi dostala do snov mojich mikro spánkov. Tút vstávame.
Všetci sme už boli unaveno – nervózno – vyčerpaní a pri každom trúbení sme sa spoločne zasmiali. Vedľa nás spal nemecký starší pár – vo veku našich mám. Na začiatku cesty sme si povedali, že sme optimistic team, na konci cesty som ich núkala banánmi, ktoré precestovali niekoľko hodín pri mojich nôžkach a ani jeden nebol rozpučený!
22.12.2019
Sme v Hue…