17.12.2019
Včera som oslávila dvadsaťšesť rokov a dnes cestujeme do Vietnamu. Naše prvé veľké dobrodružstvo. Sme zvedaví, čo nám to dá, či sa zmeníme, či polepšíme. Na začiatok viem, že som na nás hrdá.
Cesta
Autobus do Viedne nám trošku meškal, ale našťastie sme mali časovú rezervu. Jakubko (inak v blogoch spomínaný ako Čierny princ) sa bál, aby mu na security nezhabali dron – a nezhabali. Leteli sme Viedeň – Frankfurt, na prestup sme mali vyše hodiny, všetko sme našli, všetko sme stihli. Čakal nás jedenásť hodinový let Frankfurt – Hong Kong. Sedeli sme úplne vzadu, kde sú iba dve miesta, iba pre nás dvoch. Leteli sme v noci, aj sme si pustili film, no ja som hneď zaspala. Síce som mala dve deky, v economy triede to boli len také dečôčky, bola mi zima a Jakubko mi dal ešte aj jeho. Čiže ja som mala tri a on žiadnu dečôčku.
Zobudila som sa, keď nám priniesli jedlo. Obaja máme intolerancie, požiadali sme dve špeciálne menu, no dostali iba jedno. Jakubko jedol ovocie. Obetavý frajer. Po jedle som zas zaspala a prebudila sa zas až na jedlo. Dostali sme bezlepkáčske raňajky! Potom som si trošku zacvičila a čakali sme už len hodinu do pristátia. Čo sa týka cesty, najviac som sa bála, ako to zvládne Jakubko, pretože je veľký, neposedný, nemal deku a nejedol. A ja som sa oňho ešte aj opierala. Ale vyzeral, že to zvláda, až keď sme pristáli, priznal sa, že ho išlo j*bnúť. Hong Kong sme videli iba z výšky, pristávali sme nad morom, čo sledovala aj moja mama s tetou Betou online v práci. A aj Jakubova mamina, ktorá nám hneď písala, vy už ste pristáááli!
Na prestup sme mali ozaj dosť času, letisko je veľké, ale všetko sa dá nájsť. Dali sme si kávu a limošku v Starbuckse a zaplatili 80 peniazov vyzerajúcich ako doláre (bol to hongkongský dolár), čo nás zaskočilo lebo low budgetové cestovanie, prvá platba a hups toľko peňazí, no potom sme to pozreli na účte a bolo to len nejakých 8 amerických dolárov. Kávu aj limošku sme teda vypili bez výčitiek. Let z Hong Kongu do Hanoia trval hodinu a pol. Okrem toho, že som zas spala, stihla som sa v solitare vyškriabať so skóre 651 na tretie miesto. Naozaj sme už potrebovali byť v cieli.
18.12.2019
Prvý dotyk s Vietnamom
….nebol veľmi dobrý. Zobrali sme si ubytko pri jednej z autobusových staníc, aby sme to ráno mali blízko na bus. Ale vlastne ešte letisko. Na víza sme čakali asi pol hodinku. Víza sme si kupovali cez jednu stránku, odkiaľ nám prišli papiere na vypísanie a mali sme mať so sebou aj fotografie. Všetko sme to mali zbalené pekne v euro obale. Keď sme boli na rade papiere som z obalu vybrala a v kope, obal na spodu – papiere v strede- a fotky na vrchu som to podala policajtovi. Ten to všetko scvakol dohromady a hodil niekde za seba. Okej. Víza sme dostali.
Na letisku sme si kúpili sim karty, už sme mali stiahnutú aplikáciu Grab – taxi služba, no neviem, či to bolo letiskom, apka nefungovala a šofér nás hľadal dlhšie. Nevadí. Nemaj očakávania – hovorili. Aj tak som mala. Očakávala som, že v taxíku sa nás opýta Where are you from? How long will you stay here? Have you ever been to Vietnam? Viera – očakávačka a naivka. Ako keby to u nás nebolo inak. Taxikár vôbec nevedel po anglicky, rovnako ako aj náš recepčný, z ktorého mimiky sme nevedeli odčítať, že nič. Zložili sme si veci a išli sme sa najesť. Zas nikto nikde nevedel po anglicky. Nakoniec si nás všimol jeden mladý chalan a objednal nám kačaciu polievku. Keďže už bolo neskoro, boli to skôr také zbytky – nevadí. Chvíľu sa s nami rozprával a dokonca už bol aj na Slovensku, v Čechách, Rakúsku, Maďarsku aj Poľsku. Bol veľmi milý a chcel nám vo všetkom poradiť. My sme boli unavení a chceli sme sa z mesta dostať čím skôr do prírody.
Ten hotel blízko stanice sme si bookli kvôli autobusu, ktorý nás mal ráno zobrať z Hanoia do mesta Halong, odkiaľ sme chceli ísť trajektom na ostrov Cat Ba. Kým sme však prileteli, autobus sa vypredal.
Skúsili sme si objednať autobus cez náš hotel a vyzeralo to asi takto:
Jakub povedal do prekladača vetu po slovensky a ten mu ju preložil do vietnamčiny a rovnako tak nám odpovedal aj náš recepčný. Vo finále nám povedal, že máme na 7:30 ráno objednaný autobus. Hurá potešili sme sa.
19.12.2019
Prvá noc. Ja som spala, Jakubko sa zobudil. Okolo druhej vraj začal kikiríkať kohút, o štvrtej začala premávka = trúbenie, podarilo sa mu zaspať až okolo piatej. Ráno mu bolo zle. Neviem, či z tej polievky alebo jet lag, alebo dokopy. Aj mne bolo zle, ale vau my sme vo Vietname.
Na recepcii bol iný pán, o autobuse nič nevedel. Opäť sme použili prekladač a po chvíli nerozumenia sa nám povedal, že choďte na stanicu. Tak sme išli. Cestou okolo nás prešlo milión ľudí na milión skútroch, my sme cez cestu prechádzali cez milión ľudí na milión skútroch. Z každej strany niekto na niekoho trúbil, nikto sa s nikým nezrazil.
Na stanici vedela jedna slečna po anglicky a my sme si kúpili lístok na autobus do Halong. A ja som zas zaspala. Cesta mala trvať štyri hodiny trvala asi päť a pol. Jakub mi hovoril, že v jednom momente šofér zastavil na krajnici a všetci sa medzi sebou začali hádať. Hádku upokojil pán, čo sedel vzadu, vraj niečo povedal a zrazu sme išli ďalej.
Cestou sme mali zastávku, aby sa šofér najedol. Chceli sme si dať takú malú polievočku, no tú nám nechceli predať. Šofér nám cez prekladač povedal „jedzte ryžu“. Kúpili sme si ovocie a zas cestovali.
Konečne som na navigačke videla, že sa blížime k miestu, odkiaľ má ísť trajekt. Inak lokálny bus funguje aj ako donáška. Niekoľkokrát sme stáli, aby sme vyložili vajíčka, látky alebo nejaký stavebný materiál. A keď som nespala, stihla som odpozorovať, že miestny vystupujú tak, že na celý autobus zakričia na šoféra že „o tu by som chcela vystúpiť“ a on tam zastane. Tak sme to urobili aj my, s tým, že som šla za šoférom a rukami nohami ukázala aby zastavil. Ušetrili sme čas, pretože keby ideme na konečnú do mesta Halong, tak by sme sa museli vracať späť. Trajekt išiel z ostrova Tuần Châu na ktorý sme sa dostali dlhokááánskym mostom.
Cesta trajektom bola rozprávková. Počasie bolo hmlisté a skaly sa postupne vynárali z mora. Halong bay – Dračia zátoka, legenda hovorí o drakoch, ktorý zostúpili z nebies aby chránili zátoku pred nepriateľmi. Stáť tam a vidieť to. Opýtala som sa Jakuba, či si myslí, že sa sem ešte niekedy v živote vrátime. Povedal, že áno. Dobre.
Na trajekte sme konečne stretli turistov, alebo ako som si ich ja nazvala – ľudí európskeho typu. Veľa sme sa nerozprávali, asi si každý užíval výhľady.
Vôbec sme netušili ako sa na ostrove presunieme k nášmu hotelu, ktorý bol na opačnej strane, kde sme vystúpili. Na brehu nás už čakala pani, ktorá nás nahnala do mikro autobusu a ja som si konečne mohla odskúšať moje anglické schopnosti. Vystúpili sme na konečnej zastávke a nevedeli nájsť náš hotel. Jakubko zavolal majiteľovi, že gps nám ukazuje asi iné miesto a on že áno, áno hneď pre nás príde. Pirišiel na skútri aj so svojou manželkou. A tak sme sa prvý raz viezli na skútroch. Ba – majiteľ hotela bol milý, usmievavý, dobrosrdečný. Na recepcii u nich pracovala baba z Brazílie, ktorá si len tak cestovala a v tomto hoteli na chvíľu ostala. Úplne tam zapadla. Išiel z nej pokoj a ľudskosť.
K večeri sme si objednali rice wine, v domnení, že to bude vínko. Bola to ryžovička a trošku nás z toho opilo. Na druhý deň sme si objednali výlet loďou a už o ôsmej večer sme boli v posteli…