Čo keby začnem maľovať na niečo, čo už existuje?

Romi Elischer

Romi som spoznala pár rokov dozadu. Vtedy myslím, že vyrábala náušnice. Potom zas čosi vyrábala a potom zas a stále čosi tvorí. Človek sa mení, taký človek, ktorý sa chce. A rastie, vo svojom vnútri. Tak vnímam aj Romi, ktorá tvorí a maľuje na bundy, žije ekologicky a svoj životný štýl zdieľa na instagrame. Nie raz som našla dobrú radu a niektoré sme doma zaužívali.

O tom, aké to je byť Romi, mladou, dobre vyspelou a podnikavou

Romi, čo sa zmenilo v tvojom živote počas corony?

Čo sa týka pracovného života tak nič, lebo je robím z domu normálne. Akurát to, že nemôžme ísť tam, kam by sme chceli, do mesta, cestovať do zahraničia, do Rakúska sme vkuse chodili na turistiku. Ale keď tak rozmýšľam, asi sa mi veci zmenili k lepšiemu. Spravila som si systém v práci aj v živote, rozdelila som si dni na hodiny a časové úseky. Je ťažké menežovať si svoj čas, keď podnikáš, donútiť sa do niektorých vecí. A chodili sme behať, teraz už trošku menej ale … Spomalilo sa to, chodili sme na prechádzky tak verím, že si to aj udržíme.

Tvoja hlavná obživa je, že maľuješ bundy?

Áno, teraz už hej. Musím sa riadne obracať ale áno. Aj preto to funguje, lebo som sa tomu intenzívne venovala. Ale mám aj iné výmysly, napríklad na mojom ďalšom profile traveler at home, robím cestovateľské mapy a v budúcnosti chcem vymýšľať nové projekty s filozofiou upcyklovania.

Koľko potrebuješ urobiť búnd za mesiac aby ti to všetko vyšlo?

To je ťažko, to sa nedá povedať ani koľko mi jedna trvá. Dva až tri celé dni, keď sa naozaj sústredím. Asi pätnásť hodín je maľovanie a potom ostatné je údržba a veci s tým spojené. Nemám to presne vyrátané. Dve, tri bundy za týždeň spravím maximálne. Ešte si k tomu musíš prirátať podnikateľské náklady. Posledné mesiace som sa dostala do bodu, že už je to okej ale trvalo mi to dva roky. Musela som si to všetko odrieť.

Pracuješ aj po nociach?

To je ten systém, ktorý som si počas corony spravila, lebo ja som schopná pracovať aj v noci. Ale treba mať aj voľný čas. Snažím sa, aby som išla normálne spať a nie o druhej v noci. Samozrejme stane sa mi , že ešte ponocujem ale už sa lepším.

Teraz taká smiešna otázka, že aká si bola, keď si bola malá?

Ííí, to sa ma ešte nikdy nikto neopýtal. Asi ani môj frajer Miško. Aká som bola? Mamina mi hovorí, že sme aj so sestrou boli veľmi dobré deti, že sme nerobili problémy, len sme sa občas klbčili ale to je asi normálne. Asi som teda bola dobré dieťa, stále som lozila po stromoch. Bola som taký chalanisko, mala som modrú izbu a sabotovala som tie dievčenské veci. Mám bratrancov v rovnakom veku a spolu sme vyrastali, boli sme taký gang! Taký dobrý šinter som bola.

A čím si chcela byť, keď si bola malá?

Chcela som byť archeologička. To mám také zaryté, že toto som chcela byť.

Od kedy sa venuješ udržateľnému štýlu života?

Hmm asi tri roky. Viem to podľa toho, že som začala v poslednom ročníku na výške.

A čo ťa k tomu viedlo?

Ono to tak postupne išlo. Vždy som si prerábala staré veci na niečo nové, ale bez toho aby som riešila, že čo si na seba kupujem. Robila som to všetko pocitovo. A potom jeden večer na intráku som si povedala, čo keby začnem maľovať na niečo, čo už existuje? Mala som rifľovku za jedno euro, že skúsim na to. Skúsila som a vymyslela som si projekt, ktorý funguje už tretí rok. Išla som do toho s tým, že budem prerábať aj iné veci ale nakoniec som ostala iba pri bundách. A potom som sa začala venovať aj ekologickým témam na instagrame a čoraz viac som sa o to všetko zaujímala. Zavádzala som to do života a dáva mi to zmysel.

Je pre teba ťažké pýtať si za svoju prácu peniaze, alebo už v tom máš upratané a vieš sa oceniť?

Už áno, ale bolo to ťažké, veľmi. Lebo ja som vždy bola taká, všetko robiť len pre ostatných, aby si to každý vedel dovoliť a ja som mala po nociach hlavu v smútku a nič mi nevychádzalo, lebo už musíš riešiť aj dospelácke veci. Veľmi mi pomohol môj frajer Miško. Povedal mi, že mám v prvom rade myslieť na seba a potom na druhých. On začal podnikať o rok skôr ako ja, už mal nejakú skúsenosť a teda mi poradil. Ja som si určila ceny a bola som milo prekvapená. Síce som nemala tých zákazníkov tak veľa ale našli si ma tí, ktorí to naozaj chceli a vedeli moju prácu oceniť. Nepotrebujem päťdesiat objednávok na mesiac, keď to nedokážem splniť. Radšej menej a aby som bola spokojná aj ja aj zákazníci.

Ako tvoju ekologickú iniciatívu vníma rodina?

My sme boli taká klasická rodina, ktorá separovala, i keď viem, že veľa ľudí nerobí ani to. Vždy sme veci šetrili, igelitka sa vždy využila zas a znova. U rodičov občas zavediem niečo nové, buď to prežije alebo neprežije. Minule som mamine hovorila, že aj toto a toto by mohla separovať a povedala mi, že to by už bola veľká detailistka. No a na ďalší raz, keď som bola doma, to už mala roztriedené. Ja im o tom skôr hovorím a nech urobia ako myslia. Lebo siliť a meniť veci zo dňa na deň je náročné. Zas je to jednoduchšie tu v Bratislave, kde máš tých bezobalových obchodíkov veľa. I keď aj v Nitrianskom Pravne už máme obchod, kde si môžeš načapovať pracie prostriedky.

A kamaráti?

Vieš čo, akože super! Mala som spolubývajúce v poslednom ročníku a ja som si sama separovala odpad, lebo som ich nechcela do toho nejako nútiť. A baby mi povedali, že veď to daj na chodbu, my sme to už tiež chceli skúsiť! Takto to začalo a potom sledovali môj instagram a mala som nie len od nich super ohlasy.

No a môj frajer sa popri mne sám uvedomil. Veľa nakupoval vo fast fashion a ja som ho naozaj do ničoho nenútila a sám prestal. V ničom mi nebráni, keď som povedala, že domov prinesiem kompostér, tak bol taký, že uhm my budeme mať dážďovky? Teraz ich má ešte radšej než ja!

Čo by si vo svojom živote chcela zmeniť a vylepšiť?

Teraz počas corony sme trošku navýšili odpad, na nákup sme chodili len do Tesca raz za týždeň, mala som zlý pocit byť medzi ľuďmi. Takže v blízkej budúcnosti chodiť opäť nakupovať do bezobalových obchodov.

A veľmi by som chcela mať svoj ateliér, lebo je to ťažké. My sme v jednoizbáku, kde aj žijem aj pracujem. Takže mať miesto kde pracujem, tam to zanechám a prídem domov, kde už sa venujem sebe a Miškovi.

Máš stále motiváciu vymýšľať nové veci, písať o tom a venovať sa tomu všetkému?

Bundy robím už iba na zákazku, lebo nemám kapacitu aby som dopredu niečo namaľovala a potom hľadala zákazníka. Čiže maľujem na objednávku a je to aj osobnejšie. To ma ťahá, keď mám objednávky. Ale mávam dni, kedy chcem odísť do lesa a nerobiť nič! Lebo to nie je len maľovanie. To je aj instagram, aj faktúry, to je aj nakupovanie materiálu, hľadanie materiálu, všetko. A to je brutálne náročné napchať to všetko do jedného dňa. Vtedy mi pomôže, keď prídem za Miškom a pomojká ma. Ale vždy si poviem, veď toto si chcela!

Ja mám také životné motto:

Všetko raz skončí.

Vždy keď bol na mňa niekto hnusný, povedala som si, že to raz skončí. Ten človek je len zrniečko vo vesmíre. A tak si to hovorím aj so situáciami. Všetko raz skončí.

Aký svet si predstavuješ?

Ideálny svet si predstavujem, aby boli všetci v pohode a dobrí!

Aká Romi si?

Tak to je ťažké. Ty mi povedz. Cítim sa vo svojej koži lepšie teraz, ako keď som mala tých dvadsať jedna. Teraz som taká spokojná. Necítim sa staro ale tak dobre vyspelo. Je mi dobre, och už nechcem byť hlúpa.

A aká Romi by si chcela byť?

V pohode. Chcela by som byť taká, aby so mnou boli ľudia radi. Aby sa na mňa Miško tešil, keď prídem domov, aby sa moje prípadné deti tešili, keď prídem domov a rodičia moji, aby sa na mňa vždy tešili. Taká svoja, normálna, aby som sa na nič nemusela hrať.