Kaja Bernátová

Kaju som spoznala, keď som ju náhodou odfotila v kníhkupectve Artforum, kde akurát rozbiehala svoj knižný klub. Počula som, že Harry Potter je jej srdcovka. Začala som ju sledovať na instagrame a zistila som, že je vášnivou čitateľkou. Okrem toho robí aj vážne veci. Pracovala ako dobrovoľníčka v utečeneckých táboroch. Neviem prečo sme tu doma tak plní nenávisti. Viete si predstaviť, že by ste si zo zo dňa na deň museli zbaliť veci a ujsť? A domov by ste sa už nemohli vrátiť? A ten ďalší domov by ste museli hľadať niekde inde? A čo ten čas, kým sa ten nový domov nájde? Máme sa veľmi dobre. Ani nevieme ako dobre. Kaja momentálne pracuje v Nadácií zastavme korupciu, takže si dovolím tvrdiť, že pracuje pre každého z nás, keď kontroluje, čo sa deje s našim štátom.

O tom, aké to je byť Kajou, dobrovoľníčkou a bojovníčkou proti korupcii.

Kaja, čo sa v tvojom živote zmenilo počas corony?

Viac vecí, napríklad som si dala predsavzatie, že už fakt nebudem nakupovať vo fast fashion a trošku upravím spotrebiteľské návyky. Čiže nie len oblečenie, ale aj hocijakú vec, ktorú potrebujem do domácnosti. Predtým som šla do prvého obchodu, ktorý som mala po ruke a teraz to už robiť nechcem. Jednak kvôli tomu, že kopa výrobkov má dopad na životné prostredie, buď kvôli materiálom alebo procesom výroby. A pritom existujú alternatívy, len ti to zaberie trošku viac hľadania a možno trošku viac peňazí. Mala som viac času a čítala som si environmentálne články a bola som zo seba zhrozená, že koľko odpadu produkujem. Jediné moje lokálne nakupovanie je v kníhkupectve Artforum.

Potom som si utvrdila, že sme s frajerom do seba úplne zamilovaní. Na začiatku sme si hovorili, že asi budeme mať aj ponorku, a naopak to bolo super a užívali sme si, že sme spolu zavretí osem týždňov.

A potom sa mi utvrdilo, že kopu vecí, čo v živote máme je len totálna náhoda. Ľudia, čo boli dakedy dvakrát bohatší ako ja, sú na tom teraz dosť zle. Mňa sa to našťastie finančne nejak nedotklo. A to je dosť nefér. Čo som ja urobila lepšie ako ostatní? Nič.

… a začala som sa otužovať kvôli imunite!

A čo ti najviac chýbalo?

Kamoši a kamošky. Fakt. Volávali sme si cez skype a keď to skončilo, tak som mala slzy na krajíčku.

Aká si bola, keď si bola malá?

(smiech) Pfuuu, akože asi si to nešla mieriť tam, ako ti odpoviem, ale …Prvé čo mi napadlo, tak dosť škaredá a časom sa to zlepšilo. Vieš nie je to, že si pozrieš moje fotky a povieš si hmm aké pekné dievčatko. No skôr sa zatváriš tak súcitne.

A inak, že vraj som bola strašne naviazaná na mamu, veľa som plakala, keď som mala ísť do škôlky. Nič také veľkolepé mi nenapadá.

A čím si chcela byť?

Egyptologičkou. Chcela som skúmať staroveký Egypt. Moja babka, ktorá s nami bývala, mi namiesto rozprávok čítala Zamarovského – Ich veličenstvá pyramíd. Rodičia mi potom vysvetlili, že keďže som sa narodila na Slovensku, tak by bolo vhodné študovať niečo iné. Občas ma to trochu mrzí. Potom som šla študovať politológiu, to už boli spokojní. A ja to neľutujem. Len ma to mrzí, že do malého decka sa tlačí, že niečo nie je možné. A ono to možné bolo, len by to vyžadovalo viac úsilia.

Pracovala si ako dobrovoľníčka, ako si sa k tomu dostala?

Keď som začala študovať v Banskej Bystrici, tam bola taká aktivistická skupina Amnesty International a cez nich som sa k tomu dostala. Ja už som aj na strednej škole riešila ľudské práva, environmentálne  veci, aktuálnu politiku.

Čo by som mala urobiť, ak sa chcem stať dobrovoľníčkou?

Keď sa chceš stať dobrovoľníčkou, tak si nájdi oblasť ktorá ťa baví, v ktorej by si chcela pomáhať a možností je teraz veľmi veľa.

Ty si bola aj v utečeneckom tábore, a nie jednom. O tom mi prosím porozprávaj. Ako si sa tam dostala, ako to prebiehalo, aké to bolo?

Ja som chodila do táborov asi rok aj tri mesiace, nebola som tam celú dobu. Na začiatku som bola tri mesiace v Taliansku, potom som sa vrátila domov a chodila som tam raz za dva týždne na dva, tri dni. A posledný pol rok som chodila každý týždeň, to bolo veľmi intenzívne.

Ťažko sa mi o tom rozpráva takto obšírne, lebo som tam strávila dosť času. Bola som v Taliansku, Grécku, Srbsku, Macedónsku, na Maďarskej hranici. Bola som tam aj v zime aj v lete.

Veľa pozitívnych zážitkov nemám. Ale vznikol raz jeden hoax a to bolo pre mňa naozaj náročné. Stalo sa to, keď som bola v Srbsku, bol november. Vtedy mohli utečenci a utečenkine prechádzať cez hranice, ale každý deň mohli pustiť iba pätnásť ľudí a každý deň viac ako pätnásť ľudí na to miesto prišlo. Čiže oni tam reálne tri mesiace čakali, vedeli v akom sú poradí. Ten tábor je hneď pri Maďarsko- Srbských hraniciach, je ho vidieť pri ceste. Bol to taký táborík, v ihličnatom riedkom lese. Nebolo tam nič, jedine cisterna s vodou a stany. V tom novembri tam už bola naozaj zima. Policajti im robili zle, nedovolili im zakladať ohne aby sa mohli zohriať, čo chápem z bezpečnostného hľadiska, ale tak mohli sa o tých ľudí postarať nejako inak, dať im deky alebo niečo … A teda bola brutálna zima a chceli niečo spáliť, aby sa mohli zohriať a oni už nemali ani čo spáliť, všetko čo nepotrebovali už spálili predtým. Zrazu malé deti navliekli na kopu hračky, zapálili to, nehorelo to dlho. Mne bolo z toho úplne zle, že deti pália hračky, aby sa mohli zohriať. Dala som to na svoj facebook, vtedy som o tom dosť písala. Mala som to ako verejný post a niekto z „kotlebocov“ to odtiaľ ukradol a napísali k tomu, že „takto si utečenci vážia veci, ktoré im putujú z Európy.“ Oni to tuším postli v 17. november. Chápeš v takýto deň a ten hoax sa šíril strašnou rýchlosťou. Malo to strašne veľa zdieľaní a komentárov a ja som ani nevedela ako sa mám cítiť. Jediné, čo som mala pred očami boli tí ľudia, ktorí drkocú zubami a je im zima.

Aj si to nejak riešila, že ti ukradli post?

Vieš čo, to bolo v roku 2016 a facebook nezareagoval vôbec. Myslím, že dnes by to už bolo lepšie.

Ale aby som aj niečo pozitívne povedala. Keď som robila nejaké zbierky na Slovensku, vždy sa zapojilo oveľa viacej ľudí než som čakala. To mi dávalo nádej, že je tu kopu dobrých ľudí, len sa tým neukazujú, nezapájajú sa do diskusií, ale keď treba, tak pomôžu.

A čo bola tvoja práca?

Po väčšine som distribuovala veci, lebo všade kde som bola, to boli také provizórne tábory. Vznikli kvôli tomu, že sa v rámci Európskej únie rozhodovalo, že ako sa ďalej bude riešiť celá táto otázka. Za tú dobu, ako sa to riešilo, tak sa uzavreli hranice, a vznikli tábory. Tí ľudia prišli so stanom, mobilom a pár vecami. Ešte sa im po ceste drvivá väčšina zničila. Takže my  sme distribuovali čo bolo treba. Vložky, topánky, oblečenie, suchú stravu.

A čo som chodila pol roka do Srbska, tak som chodila do dvoch menších táborov a zásobovala som ich jedlom. Oni tam síce dostávali jedlo z Červeného kríža, ale každý deň dostávali to isté, dva mesiace vkuse. Mlieko, tuniak a chlieb. Tam sme im nosili ryžu, korenie a bobkový list aby mohli jesť aj niečo iné. Najhoršie na tom bolo, že tie Srbské tábory boli len štyri a pol hodiny od Bratislavy. Sadneš do auta, prídeš tam, porobíš si čo treba, ideš domov a ľahneš si do teplej posteli.

My sme boli hrať predstavenie v utečeneckom tábore v Gabčíkove a bol to teda zážitok. Deti netušili, že majú sedieť a pozerať sa, a my sme boli zmätené ale mali obrovskú radosť. Tiež som si hovorila, že odohrám a idem domov. Ten pocit, že mám kde ísť. A bolo tam strašne veľa detí.

Áno, aj ja som videla strašne veľa detí, tiež som z toho bola šokovaná.

A kam vlastne tí utečenci nakoniec išli?

Ja som napríklad na výške písala obe práce na tému azylových politík, nemala som len túto skúsenosť z táborov, ale dlhšie som sa tomu venovala. Kopu ľudí hovorí, že utečenci chcú ísť do Nemecka a ono je to pravda. Lebo ty keď prídeš do Európy, môžeš o azyl požiadať iba raz a tebe keď to odmietnu, nemôžeš ísť skúšať ďalšiu krajinu ale vrátia ťa naspäť. Teraz keď vieš, že v Nemecku dávajú azyl 80% žiadateľov a potom je Slovensko, kde ho udelia hm čo ja viem 5%, tak logicky chceš ísť do tej krajiny, kde máš väčšiu šancu.

Ako si to všetko vnímala?

V tej dobe som to až tak nevnímala, bolo mi to ľúto, ale nemala som traumy. Po tom po čase, keď už som to nerobila, tak som zistila, že ou ja mám asi malú traumu z toho a asi by som s tým mala niečo robiť. Vieš, veľká časť ľudí, ktorí utekali boli pred vojnou na tom finančne lepšie ako som ja. Ukáže ti to, že nikdy nevieš ako skončíš. A super, že žijeme v Európe, nemáme tu vojny, ale príde vírus a razom sa ti zmení život …

A teba to v niečom zmenilo? Myslím tú skúsenosť s tábormi.

Určite áno, ale nejak som sa nad tým nezamýšľala.

Momentálne pracuješ v Nadácií zastavme korupciu, čo tam vlastne robíš?

Rôzne veci, podľa toho čo príde. Mám za sebou organizovanie protikorupčného festivalu pre šesťsto ľudí, cez analýzu zákonov po drobnú investigatívu a koordinovanie dobrovoľníkov na stredných školách. Bežný pracovný deň vyzerá tak, že si vyberiem, ktorej z týchto oblastí sa idem venovať a potom mailujem, volám, googlim. Tá pracovná náplň je dosť obšírna.

Ako si sa dostala k tejto práci?

To je celkom vtipné. Ja som si v decembri povedala, že už nebudem chodiť do utečeneckých táborov, lebo jednak už som toho mala dosť na psychiku a jednak to už nebolo úplne legálne. Na posledný výjazd som zobrala svojho otca, aby to videl a skoro nás zatkli a mali sme tam kadejaké opletačky. Už toho bolo dosť, chcela som si trošku oddýchnuť. Ešte som študovala, chcela som dokončiť školu, napísať diplomovku a mať štátnice. A potom by som sa poobzerala po nejakej práci. Lenže som zistila, že v Nadácií sa uvoľnilo miesto a bolo mi strašne ľúto, že by som to ani neskúsila. Poslala som životopis a zobrali ma. Oddýchla som si dva týždne a mala som robotu.

A čo ťa tvoje terajšia práca najviac naučila?

Hodnotové ukotvenie, alebo ako to povedať. Ja som vždy bola čestný človek ale teraz … nie som nejaký anjel ale nedala by som sa ukecať na nejakú hlúposť, za neviem aké výhody, ak je raz niečo nemorálne, tak to tak je a nech si to pred sebou akokoľvek zdôvodníš.

Ja som dnes čítala tvoj status a inšpirovala si ma k tejto otázke a teda, aké Slovensko si predstavuješ?

Pre všetkých. Také, že je tu každému dobre.

Ako berú tvoju prácu rodinu a priatelia?

Dobrá otázka … Hm môj oco, ten ma vo všetko podporuje a na väčšinu vecí máme aj rovnaké názory. A celý zvyšok rodiny si asi myslí, že Kaja sa v tej Bratislave hrajká. Vieš, že nemám ozajstnú robotu.

A nemrzí ťa to niekedy?

Jasné, vieš ja som v Nadácií tri roky a moja mama podľa mňa nevie, čo robím. Ale nie len mamina, ale ľudia z Kysúc si to ani nevedie predstaviť, že existuje niečo ako verejná kontrola.

A kamoši s kamoškami, od nich cítim veľkú podporu. Mala som obdobie, keď som chcela z Nadácie odísť, ale nakoniec som ostala. A keď som to povedala v partii, tak všetci mi hovorili, že nie nie Kaja, to nemôžeš odísť, veď tvoja práca je super!

Ako najradšej oddychuješ?

Čítam knihy. Dve až tri za týždeň.

Aká Kaja si?

Pfuuu. Strašne malá. V poslednej dobe si myslím, že som dosť bojazlivá a neviem, čo s tým robiť. Bojím sa o seba, mám strach z mužov a neviem, či to už nie je trošku aj psychóza.

A aká Kaja by si chcela byť?

Hmmm. Trpezlivejšou a láskavejšou k sebe a k ľuďom.

Vďaka ti Kaja, za čas, úprimný rozhovor, tvoju odvahu a múdrosť!

Ďakujem, že ma čítate. Ďakujem za milé správy. Spokojne ma zdieľajte, budem veľmi vďačná!

Ak máte pripomienky, čo by som mala zlepšiť, alebo aké témy by ste chceli čítať, budem rada, ak mi napíšete!

Ďakujem

V.