Terka Mareková
S Terkou sme sa spoznali náhodne. Bolo to v noci v Banskej Bystrici. Obe sme žúrovali, ona sa mi prihovorila, že vyzerám byť cool a stali sa z nás kamošky. V roku 2016 som prvý raz navštívila Marekov Dvor. Rodinné gazdovstvo, balzam na dušu. Vedela som, že sa tam zas vrátim. Vracala by som sa aj častejšie, snáď sa budem!
Jakub mal narodeniny. Dávame si zážitkové darčeky. Také zážitkové, že niekedy nevieme kam ideme a čo sa s nami stane. Jakub nevedel a keď si aj myslel, tak si myslel zle, lebo ja viem veľmi dobre klamať. Túžili sme po prírode. Zažiť spolu Marekov Dvor bolo to, čo sme potrebovali.
V meste som zabudla na to, ako bzučia muchy, včielky a chrobáčiky. Zabudla som na vôňu rána. Zabudla som na rosu. Ani som nevedela, že mojim očiam tak veľmi chýba zeleň. A ani som nevedela, že zeleň mi tak dobre robí na duši. Chodila som bosá a potom spala so špinavými nohami. Zrazu mi voňali kravy aj hnoj.
Okrem prírody, zvierat sme po dlhej dobe zažili pocit, že sa o nás niekto stará. A s veľkou láskou. Vedia to tí Marekovci! Slzy sa mi tlačili do očí, keď na nás z okna zakričali:
„Vierka, poďte sa najesť.“
Jedli sme pri veľkom rodinnom stole v kuchyni a k nohám sa nám túlili havkáči. Pocit domova, pocit rodiny. Aj to nám robilo dobre na duši. Mne určite. Večer sme si opekali, teta Vierka (vesmírna náhoda, veľa Vierok nepoznám) nám rozprávala príbehy a víno písalo červené príbehy do jej líčiek. A všetci sme sa smiali. A tak dobre nám bolo. Ráno nám zas ujo vážnym hlasom rozprával ako sa vyrába syr a čo všetko v živote zažil. Jakub by ho počúval deň aj noc.
To, že Marekovci žijú na samote neznamená, že by boli hm ako by si to ľudia mohli myslieť – zaostalí. Sú to veľkí ľudia, s dobrými názormi na život. Teta mi rozprávala o tom, aké želania mala pre svoje štyri deti. Aby si dokončili strednú školu s maturitou a aby vedeli po anglicky. A teda dve deti žijú v Anglicku, jedna dcéra Sylvinka žije aj doma aj vo svete a Terka, tá žije na Marekovom Dvore s rodičmi, zvieratami, hosťami. V lesoch, na lúkach.
O Terke a Marekovom Dvore.
Čím si chcela byť, keď si bola malá?
Dobrá otázka. Také niečo, že baletka, tanečníčka a princezná… toto okolo mňa ani nešlo. Nechcela som byť niekde zavretá, v nejakom obchode alebo kancelárií. Skôr som mala predstavu byť niekde vonku. Neviem čím, ale vonku!
Aká si bola, keď si bola malá?
Domáci typ, nebola som spoločenská, bála som sa ľudí a osobnejších stykov. Bolo to podľa mňa kvôli tomu, že sme žili na samote, kde som bola len ja a dvaja súrodenci. Potom sme sa preťahovali zas do mesta. Trošku mi trvalo nájsť si v ľuďoch dôveru. Teraz som dosť otvorený človek si myslím.
Vy ste najskôr bývali na samote, potom ste sa presťahovali do mesta, vaši ale kúpili chalúpku, na ktorej ste trávili leto a zrazu ste sa sem sťahovali. Ako si to vnímala, aké to pre teba bolo?
Skvelé. Mala som rada zvieratá, prírodu, kone, ktoré sme tu mali veľmi rýchlo. Bol to trošku šok z mesta, na úplnú samotu, ale som tu stále, takže to znamená, že som tu šťastná. I keď pamätám si na začiatku, naši si mysleli, že budeme hneď ako deti farmárčiť a my sme boli zvyknutí tráviť čas pri telke. Potom sa to postupne začalo meniť.
Ako funguje Marekov Dvor, kto má čo na starosti?
Marekov Dvor je rodinné gazdovstvo, ktoré funguje na princípe, že tu máme záhradu, zvieratá, robotu a keď si náš hosť, tak si toho všetkého súčasťou. Máme detské tábory, ktoré boli poňaté v takom duchu, že si ako u starej mamy na prázdninách. Aby každý kto má rád prírodu a zvieratá mal kam ísť. Nadýchať sa čerstvého vzduchu.
Dlhodobo tu fungujeme traja. Ocino má na starosti gazdovstvo ako také, pracovné veci, kravy a výrobu syra. Mamina je skvelá kuchárka, takže má na starosti varenie a ubytovanie a ja mám na starosti kone a všetko s nimi spojené. Keď je doma moja mladšia sestra, tá pomáha so všetkým s čím treba.
Ešte treba povedať, že my máme sezónu v lete. Ľudia normálne delia týždeň na päť pracovných dní a víkend kedy je voľno. My si to delíme na leto a zimu. V lete tu máme hostí, tábory, stále je tu niekto. V zime sme tu poväčšine sami. I keď treba sa starať o gazdovstvo ale je to iné. Niektorí ľudia ti dajú peknú energiu, to sú tí ktorí sú v pohode, ktorí sa s nami tešia, to je super. Ale to, že tu stále niekto je, to vie človeka unaviť. Ale to je prirodzené.
Ako vyzerá tvoj bežný pracovný deň
Je dlhý, alebo krátky – niekedy je ten deň krátky! Ráno vstanem, snažím sa čo najskôr, ako je to reálne možné. Idem nakŕmiť kone, kým kone raňajkujú idem si spraviť čaj, lebo čaj musí byť. Podľa ročného obdobia, buď pustím kone von do výbehu alebo sa ide jazdiť, musím vyhnojiť boxy, vyčistiť kone. Buď jazdím ja, kedy trénujem kone alebo učím jazdu na koňoch. A to sa tak celé dni dookola točí, stále je tu čo robiť. Opravujú sa ohrady a podobné záležitosti.
A keď sa teda niečo pokazí, tak si sadnete celá rodina a preberiete to, čo treba spraviť a opraviť, alebo ako to máte?
Niekedy áno, niekedy nie. Tieto rodinné záležitosti majú svoje výhody aj nevýhody. Niekedy fungujeme ako rodina veľmi súdržne, hlavne keď ide o vážne veci. Niekedy je každý rád sám so sebou a podľa vážnosti veci, ktorá sa pokazí, tak buď to riešime spolu alebo každý po svojom.
Ako vyzerá tvoj oddychový deň?
Tých veľa nie je. Snažím sa ísť preč. Zmena prostredia je veľmi dôležitá. Môžeš mať svoju prácu najradšej na svete, ale oddych potrebuješ. Tým, že bývame na samote, obklopený lúkami a lesmi, tak si veľmi rada zájdem do mesta, do divadla, pozrieť kamarátov, rodinu. Ja si chodím užívať život, z ktorého ľudia utekajú k nám na Marekov Dvor.
Vieš odísť aj na dlhšie, má sa kto postarať o kone?
Určite viem odísť aj na dlhšie. Naši sú veľmi ochotní a vždy mi pomôžu. Ja im to zas aj zjednoduším, napíšem na papier rozpis ako a kedy majú kŕmiť, ako sa majú starať o kone. Aj tak mi volajú, či všetko urobili správne. Je veľmi dôležité aby každý z nás odtiaľto na chvíľu odišiel, vieme sa zastúpiť a vieme si pomôcť.
Aké to je byť stále so svojou rodinou?
Keby som so svojou rodinou nevychádzala dobre, keby nemáme Marekov Dvor, tak by som tu nebola. To nemyslím v zlom, ale každý dospelý človek od svojich rodičov raz odíde. Ako rodina sme súdržný, ale jasné, že aj my máme svoje, každý má. Ale funguje nám to. Máme sa radi.
Čo máš na Marekovom Dvore najradšej?
Kone sú moja láska. Často som sa našich pýtala, že prečo práve toto miesto. Im sa tu páčilo, kúpili to tu a nám deťom to povedali už ako hotovú vec. Je tu niečo, čo nikto nevie vysvetliť, že sa tu cítiš dobre a spokojne. Asi sú to kopce, lesy. Kone by som mohla mať hocikde, ale s týmto miestom to má úplne inú atmosféru.
Je aj niečo, čo tu nemáš rada?
Taká typická slovenská vec, že susedia ale…. Nepovedala by som, že to nemám rada, ale začínam na sebe fyzicky cítiť kopce a hlavne kopce v zime. Je tu sneh a ľad a to nemám rada. Ten pohyb na dvore je potom o dosť náročnejší.
Čo by si si pre Marekov Dvor najviac želala?
Veľmi by som si priala, aby sme mali k domu normálnu príjazdovú cestu. Takže financie. Vieš, ľudia už takú vec ako mať cestu vôbec neriešia. Ani si neuvedomujú aké je to super prísť s autom až pred dom a vyložiť si nákup. To by bola paráda mať cestu k domu!
A čo si najviac želáš pre seba?
Možnosť tu fungovať v pokoji aj ďalšie roky. Tým myslím, že vzťahy ľudí a vzťahy systému, ktoré sa nás dotýkajú, aby sa natoľko ukľudnili, aby nám proste bolo dobre. Žiť tento život, robiť to, čo robím ale robiť to pokojne. Nemať stres, že čo bude zajtra.
Aká Terka si?
Fuuu. Postupom času a rokov som úprimnejšia, naozaj sa nebojím povedať svoj názor. Myslím si, že som priateľská a rada robím s deťmi. Určite mám na čom pracovať, ako každý. Rada sa učím nové veci. Ale momentálny môj vzťah k samej sebe je najlepší aký som kedy mala.
Aká Terka by si chcela byť?
Určite kľudnejšia! Už je to so mnou lepšie ale stále mám na čom pracovať. V tomto spôsobe života človek musí byť tak správne silný, aj pri tých veľkých zvieratách mať v sebe nejakú bojovnosť, to áno. Ale nie, že mi ujdú kone z ohrady a ja chytím úplne zbytočne nejaký hysterický stav.
Vďaka ti Terka, že si ma vtedy v noci oslovila a že sa takto máme!
Ak si dobrý človek, na Marekovom dvore ti ani inak nebude.
info nájdeš tu
https://www.facebook.com/MarekovDvor
Ďakujem, že ma čítate. Ďakujem za milé správy. Spokojne ma zdieľajte, budem veľmi vďačná!
Ak máte pripomienky, čo by som mala zlepšiť, alebo aké témy by ste chceli čítať, budem rada, ak mi napíšete!
Ďakujem
V.