Dana Droppová

Danu som spoznala na VŠMU. Myslím, že ja som vtedy školu končila a ona ju začínala. Stretli sme sa pri spoločnom projekte, ktorý sme zbúchali za pár dní, hodín. Bola to krátka performance, ktorá odkazovala na vraždu Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Od vtedy sme sa videli len zriedka kedy, ale vedeli sme o sebe. Obe sme vyrástli, obe sme vyspeli v názoroch, možno si ich len viac osvojili, uverili im.

Na Dane sa mi páči, že otvorene rozpráva o tom, aký odpad sa robí v slovenských televíziách a sama ho odmieta. Je to o tom, že odpad sa bude robiť, ak to diváci budú sledovať.

O tom, aké to je byť Danou. Mladou herečkou s názorom

Čím si chcela byť, keď si bola malá?

Pamätám si asi tak od deviatich rokov, prvý záblesk toho, že chcem robiť niečo s divadlom. Ani som nevedela čo, ale veľmi sa mi to páčilo. Mamina žila do dvadsiatich piatich rokov tu v Bratislave. Brigádovala v Divadle Astorka čiastočne ako garderobierka a rekvizitárka. Rozprávala mi príhody a zážitky a asi som to od nej pochytala, že divadlo má takú prijemnú atmosféru. Mala som pocit, že mi je to blízke. Neskôr som si začala uvedomovať, že by som tým mohla niečo ľuďom odovzdať. A vlastne, asi som nikdy nechcela robiť nič iné. Predtým som to paradoxne chcela robiť o niečo viac ako teraz, ale to je tým, že človek spozná prostredie, tú skutočnú podobu a čo všetko je za tým, a stále to viac a viac spoznáva. Aj keď stále mám v sebe to isté presvedčenie, s akým som do toho išla na začiatku, no už vidím bariéry, ktoré sú v tom svete nastavené. Tie som pretým nepoznala, pochopiteľne. To ale neznamená, že inak to už byť nemôže. A to by sme si mali uvedomiť. Sama som sa stretla s tým, že som niečo slušne odmietla, chcela som byť zodpovedná k danému projektu, nemala som čas sa na to dostatočne pripraviť a neskôr som sa dozvedela, že sa o mne hovorí, že to „nerobím dobre“, že som „vyberavá“. Takže v princípe sa zrejme nepatrí odmietať veci, lebo to sa o tebe bude šíriť. Zarazilo ma to, nerozumie tomu a asi ani nikdy nebudem. Spočiatku ma to veľmi zamrzelo, ak sa niečo podobné o mne donesie ľuďom, ktorí túto mienku o mne preberú. No koniec koncov som si povedala, že pokiaľ si o mne niekto urobí mienku na základe niečoho, čo niekde počul a neoverí si to priamo u mňa a sám ma nespozná, tak mi ten človek za to vlastne nestojí.

Aká si bola, keď si bola malá?

Ja mám pocit, že z veľkej časti taká, ako teraz. Samozrejme s tým rozdielom, že som trochu vyrástla. Cez víkend dala mamina pretočiť videokazety na cédečká. Bolo to veľmi príjemné pozerať sa na seba, akí sme s bratom. Bola som ukecaná, vysmiata, poskakujúca, radostná, zamyslená. Toto všetko sa mi deje aj teraz, len v o čosi menšej miere. Postupom času, najmä v posledných rokoch sa do seba celkom uzatváram, respektíve mám pocit, že moje vnútra sa akosi uzatvára a musím sa s ním naučiť lepšie pracovať, ale to je prirodzené, keďže som myslím vo veku, kedy sa začína moja osobnosť ustálovať v jednu a trvalú, takže aj ja sama seba stále spoznávam, čo je tiež proces na celý život. Už od mala, som veľmi rada pozorovala ľudí a sledovala život okolo mňa. Doteraz to mám rada. Keď som von s priateľmi, skôr počúvam než rozprávam.
Pamätám si ale, že keď som mala pätnásť, mala som totiž také veriace obdobie, nazývam ho tak, no verím dodnes. Moja viera však už nie je súčasťou nejakého náboženstva. Som názoru, že každý v niečo verí, len to inak nazýva. To je celé. Za ten čas som ale veľmi vďačná. Pubertu som neprežila na diskotékach, no k takejto zábave som nikdy ani neinklinovala. Pamätám si ale, že som si vtedy povedala, že ja nechcem byť vážna ako všetci tí dospelí. Teraz mi to príde smiešne, ale zároveň viem, čo som vtedy cítila a rozumiem si. Je super takto sa k/v sebe vracať a sledovať aká som.

Prečo si sa rozhodla ísť študovať na VŠMU, bola si predtým na nejakej umeleckej škole alebo…?

Ja som bola predtým na bilingválnom gymnáziu. Bola som tam skôr z tých posledných, ale nemenila by som. Som zástanca toho, že radšej byť posledným v lepšej skupine, ako byť prvým medzi „horšími“. Mala som krízu v kvinte, kedy som strašne chcela ísť na konzervatórium. Mama povedala, že musím doštudovať gympel a potom môžem študovať, čo chcem. Vôbec som na to gymnázium nezapadala, nemala som kapacitu na fyziku, chémiu a matematiku. Doteraz to nie je moja silná stránka. Našťastie jedným z maturitných predmetov bolo umenie a kultúra a tam mi povedali, že takto má vyzerať dobrá maturita! Som vďačná za to, že som tam zotrvala. Popri škole som sa venovala hre na akordeón, saxofón, tancovala som spoločenské tance a posledné dva roky na strednej som začala chodiť na literárno-dramatický krúžok. Stále ma neopustila túžba ísť študovať na VŠMU. Nevedela som však, či mám nejaké predpoklady, nemala som žiadnu istotu. Proste som to tak cítila. Nakoniec som sa na VŠMU dostala na druhý pokus.

Mala si nejaké očakávania?

Určite áno a určite iné oproti tomu, než je realita. Čakala som individuálnejší prístup. Prvé dva ročníky sme mali intenzívne herecké hodiny, potom sme už robili inscenácie. Ja som popri tom točila a na tom natáčaní som získala skúsenosti, overila som si svoju intuíciu a to, čo som si myslela a keď som sa vrátila späť do školy, uvedomovala som si rozdiel toho poznania. Neprišlo mi pravdivé to, čo sme práve robili. Ale je to len môj subjektívny pohľad, ktorý taktiež vychádza zo zatiaľ malej divadelnej skúsenosti. Divadlo je niečo úplne iné, ako film. Pred kamerou sa zatiaľ cítim istejšie, než na javisku. Voči divadlu mám veľký rešpekt. V niečom mi zatiaľ pripadá ťažšie a vzdialenejšie, než film.

Čo by si v rámci svojho štúdia zmenila?

Veľmi by som chcela individuálnejší prístup. Už len z podstaty tej školy by mala vychádzať určitá odlišnosť v edukatívnom systéme. Namiesto toho vidím veľký rozdiel medzi našou vysokou školou a inými umeleckými vysokými školami, v iných krajinách. Nemôžme sa ku každému správať rovnako a vyžadovať od všetkých jedno a to isté. Na tejto škole mi chýba snaha rozvíjať v ľuďoch ich kvality, predispozície, ich individualitu a osobnosť. Nehovoriac o prijímacích skúškach najmä na štúdium herectva, z ktorých som rok, čo rok väčšmi sklamaná. Neznesiem pohľad na to, keď nemajú všetci rovnakú možnosť uchádzať sa o štúdium. Častokrát kritériá, podľa ktorých jednotlivých uchádzačov prijímajú, sú na hanbu. Rok čo rok je mi do plaču. Tá skutočnosť je na hanbu. Najmä v porovnaní aké renomé si tá škola nesie. Nehovoriac samozrejme o príšernom byrokratickom systéme a odmietavom prístupe vyskúšať a podieľať sa na čomkoľvek novom, čo by ale vytvorilo komplikácie a to samozrejme nikto nechce a teda hmmm „to sa nedá“. Tento prístup inštitúcií, ich úradníkov, zamestnancov a vôbec ľudí však stretávame na takmer celom Slovensku. Na to sme tu ale my, aby sme sa pokúšali niečo s tým spraviť a zmeniť to.
Škola a ľudia, ktorých som tu strela mi tiež pomohli a veľa ponúkli, za čo som vďačná. Škola taktiež dá meno. Ľudia sa na teba pozerajú inak keď máš školu a keď ju nemáš. Dala mi nové kontakty, možnosť ísť na castingy, dostala som príležitosť hrať v dobrých projektoch.

Ty si hrala vo filme Sviňa, ktorý je inšpirovaný spoločensko- politickou situáciou na Slovensku. Aké to pre teba bolo, byť toho súčasťou?

Akonáhle som sa dozvedela o čo ide, povedala som si áno. Toto môže mať zmysel. Bolo to zimomravé. Počas natáčania sme sa o tom samozrejme taktiež dlho rozprávali. Keď som však hrala, sústredila som sa iba na postavu. Treba povedať, že moja postava nie je inšpirovaná niekým konkrétnym, čím sa aj tvorcovia pri iných postavách ohradili. Ale áno, z filmu sa dá ľahko odčítať, o koho ide.

K tej postave som pristupovala tak, ako ku každej inej. Myslela som na to aká je, čo zažila, čo zažíva, čo bolo náročné. Zákulisie filmu bolo však veľmi intenzívne. So Sviňou sme boli aj na šnúre po Slovensku, chodili sme po premietaniach a chodil s nami aj Arpád Šoltés, ktorý je autorom knihy, na základe ktorej film vznikol. Keď sme boli v Prešove, tých divákov sa to veľmi dotklo. Čo som ale trochu predpokladala, keďže ekonomická situácia na východnom Slovensku sa dá považovať za najhoršiu z celého územia Slovenska. Tí ľudia boli tak srdeční, dojatí a radi, že film ako je Sviňa vznikol, že som sa len utvrdila v tom, že to zmysel má. Napriek tomu, že sa tvorilo na rýchlo a bolo to nízkorozpočtové, ale s dobrým úmyslom, snáď s dobrým dopadom a fajn výsledkom. Aj samotný Arpád povedal, že počas písania knihy ani nevedel, že má takú pravdu. Veľa vecí a faktov z Threemy  a z dát, ktoré sa u oného pána našli sa postupne začali zverejňovať až po premiére filmu. Je to celé desivé.

Tieto veci sa tu dejú, sú resocializačné centrá, ktoré neslúžia tak ako majú. Sme niekde v Thajsku, že ani nevieš, či v kufre auta, ktoré ide okolo teba, nie je zatvorené nejaké dievča? Je hrozné, keď sa to deje v akejkoľvek krajine, či štáte a treba o tom hovoriť, vyhradiť sa voči tomu, respektíve sa pokúsiť voči tomu postaviť, zmeniť to, pokiaľ je to v našich možnostiach a kompetencii. Tá vyspelosť štátu, mentalita tých, ktorí by nám mali slúžiť (ak) je vysoká preto aby nám jej predstavitelia slúžili a nie aby ich moc zneužívali.

A ako vyzerá také natáčanie? Ktorá scéna bola pre teba náročná? Tieto otázky kladiem hlavne kvôli tomu, že veľa ľudí si nevie predstaviť, čo všetko je za tým. Že sú tam ľudia, teraz myslím celý tím, vstávajú skoro ráno, scény sa musia pripraviť, herci sa musia pripraviť, nie je to len o tom naučiť sa texty, technika sa musí pripraviť atď… Tak porozprávaj, čo všetko je za tým?

Na úvod poviem, že som veľmi naivná a mrzí ma, keď to niekto zneužíva, no sama rada pristupujem k ľuďom bez predsudkov a chcem ich nejako sama navnímať, čo následne očakávam aj ja od nich, no pochopila som, že v tomto prostredí musím byť obozretnejšia. Uvedomila som si, že nie pre každého táto práca a tvorba znamená umenie, ale pre niektorých jednoducho prácu, alebo biznis. Čo je prirodzené a je to súčasťou tohto prostredia, každý je iný, je to normálne.

Natáčanie má veľké množstvo vecí, ktoré musí človek obsiahnuť. Je to pomerne náročné. Keď som napríklad točila v Čechách film Anatomie zrady, kde bola moja postava inšpirovaná skutočnou osobou. O to väčšiu zodpovednosť, trému a stres to pre mňa predstavovalo. Natáčanie závisí od  obrovského množstva ľudí, ktorí sú na pľaci, ale aj v postprodukcii. Pokým som to nevidela na vlastné oči, nevedela som si predstaviť koľko zložiek a koľko ľudí za tým všetkým stojí. Na pľaci je podľa mňa najdôležitejšia atmosféra, ktorú vytvárajú všetci. Ide o to či to funguje, či každý vie, čo má robiť, aby to robili najlepšie, ako vedia, aby všetci dokázali spolupracovať, aby nevznikal sklz, aby nevznikala nervozita, aby sa to neprenieslo na hercov, ale aj na iných ľudí, ktorí sa na tom podieľajú, lebo to je potom vidieť vo výsledku a celé úsilie padne navnivoč. Preto vravím „podľa mňa“, pretože to vnímam najmä z pohľadu herca, na ktorého veľmi vplýva atmosféra a ostatní ľudia, ktorí sa blízko neho nachádzajú. Asi najkrajšie zážitky a spomienky mám práve na film Anatomie zrady.

Ako herečka si musím naštudovať postavu, rozmýšľať nad ňou a v nej, záleží od zázemia postavy, od toho koľko informácií o postave mám a musím sa naučiť texty, to je takou základnou povinnosťou. Vždy pred natáčaním si vyhradím dostatočný priestor na naštudovanie a vytvorenie postavy, aby som už pri príchode na pľac mala o nej jasnú predstavu a mohla ju potom spoločne s režisérom v dané scény dotvoriť. Častokrát sa vstáva skoro ráno, lebo sa musí zachytiť také a také svetlo, alebo počasie. Záleží aj od toho, či je to nízkorozpočtové, či ti hradia ubytovanie alebo si to riešiš sama alebo sú schopní dať ti karavan, kde si človek môže oddýchnuť. Je veľa elementov, ktoré vplývajú na to, ako sa ráno zobudíš, akú máš náladu a čo v daných scénach dokážeš ponúknuť a dať. Herec je tiež len človek. Nerodíme sa  s tým, že sa len tak vyzlečieme donaha. Nie len fyzicky, ale najmä psychicky. To je myslím to najnáročnejšie. Je to všetko veľmi individuálne. Každý človek je iný.

Dotýka sa ťa spoločensko–politická situácia na Slovensku?

Myslím si, že každého vnímavého človeka sa to dotýka.

Čo by si v rámci herectva a umenia, chcela komunikovať divákom von?

Je to asi sprofanované, ale robiť ľuďom zrkadlo. Robiť to, prečo divadlo vzniklo. Áno jasné, najmä v počiatkoch bolo aj pre zábavné účely. Ale umenie má toľko prostriedkov, ako vieme nastaviť zrkadlo spoločnosti. Netvrdím tiež, že sa má tvoriť umenie len so spoločensko-kritickým zámerom. Určite nie.

Bojíš sa o svoju budúcnosť, keď vidíš aká je u nás situácia s kultúrou?

Bojím. Ja som teraz mala šťastie, že som dostala príležitosť účinkovať v dobrých projektoch, to však bolo naozaj šťastie a neviem, čo bude. Neviem, či budem dostávať ponuky aj naďalej, začínam sa zamýšľať aj nad iným zamestnaním, ktoré by som rada robila mala z neho istý príjem. Neviem si predstaviť, čo bude, keď budem mať deti, keď budem mať nejakú hypotéku. Nechcem túto povinnosť nechať len na svojho muža. Toto povolanie je veľmi neisté a keďže sa nechcem „predávať“ do lacných seriálov, chcem sa zabezpečiť inou cestou, herectvu sa venovať popri tom a teda mať možnosť si vybrať. Nikdy sa nechcem dostať do situácie, že budem nútená kvôli finančnej tiesni ísť do nejakého seriálu, filmu alebo projektu, s ktorým nebudem súhlasiť.

Nerozumiem, prečo sa škrtajú dotácie pre kultúru. V iných krajinách sa zachovali inak, robili sa zbierky, práve kultúra by sa v tomto období mala podporovať väčšmi. Neviem kam sa týmto prístupom chceme vracať. Už skôr než v 18. storočí si uvedomovali, že kultúra určuje národ, že úroveň nie len divadelného umenia je prejav dospelosti národa. Ja ne-ro-zu-miem. Zatiaľ zo Slovenska nechcem odísť. Chcem túto krajinu zmeniť. Nie som naivná, samozrejme, že sama taký dosah nemám. Ale aj keď budem mať vplyv na čo i len pár ľudí, aj to je veľká vec. Dúfam ale, že v tom nezostanem sama a bude nás viac.

Ja rozumiem, že my dve si môžeme hovoriť o kultúre a o tom, že je to problém. Chápem aj to, že pre niektorých ľudí to problém nie je, lebo musia riešiť iné otázky. Ale kultúra je v nás, bytostne sa nás dotýka, spoločne ju tvoríme a formuje nás.

Áno, kultúra je niečo, čo určuje národ. A čo bude určovať nás?

Aká Dana si?

Hm to by asi mali iní povedať.

Aká Dana by si chcela byť?

Do istej miery sa snažím nasledovať víziu toho, kým by som chcela byť, takže sa to asi odráža aj na tom aká som. Ale chcela by som byť taká, a na tom aj budem pracujem, aby keď sa pozriem večer do zrkadla, tak nebudem mať výčitky, že som sa zachovala tak, ako to sama neočakávam od svojho okolia a že som šírila dobro, správala sa úctivo voči našej planéte a tým, ktorí si to zaslúžia.

Vďaka ti Dana za tvoj čas, názory a odvahu!

Ďakujem, že ma čítate. Ďakujem za milé správy. Spokojne ma zdieľajte, budem veľmi vďačná!

Ak máte pripomienky, čo by som mala zlepšiť, alebo aké témy by ste chceli čítať, budem rada, ak mi napíšete!

Ďakujem

V.