… pre všetkých, ktorí máme komplikované vzťahy s mamami, pretože nás nepoznajú.

Toto píšem, lebo neviem zaspať.. Normálne s tým nemám problém, ale dnes sa mi nedá. Zobudila som sa na to, že mám smrteľnú chuť na pomaranč. Zobudila som aj Jakuba, že mám smrteľnú chuť na pomaranč a doniesol mi jablko, lebo pomaranč nemáme. A zajtra, teda už dnes, je štátny sviatok a všetko je zatvorené, tak ten pomaranč mať nebudem.

Snažila som sa zaspať. Jablko som jedla so zatvorenými očami, aby som im nedala možnosť prebudiť sa. Ale prebudili sa. Prebudila sa myseľ. Nevedela som sa uložiť. Raz ma tlačil Bubák,potom Jakub, a potom som sa tlačila sama.

Rozmýšľala som nad poslednými dňami a rozmýšľala som aj nad tými nasledujúcimi. Dokonca som si vymýšľala rôzne situácie, v hlave formovala dialógy s rôznymi ľuďmi, až som sa pristihla pri tom, že sa vo svojej hlave rozprávam s detvianskym farárom o sexe. Debatu som vyhrala.

Po dvoch hodinách skúšania a vymýšľania som vstala a išla som si urobiť čaj s názvom Woman Kind. Dala som si do neho aj med. Čaje väčšinou pijem čisté. Bylinkové. Teraz som ale mala chuť na med v horúcom čaji.

Priznávam hnev, smútok aj zranenie.

S týmito slovami sadám k počítaču a píšem.

Pred pár týždňami mi Jakub navrhol, či by sme sa nestretli s mojou mamou. Celkom nám to na diaľku fungovalo, volávali sme si často, aj facetimovali, ale hlavne som mala chuť zdieľať s ňou môj život. Predstava návštevy ma zarazila. Celkom som si zvykla na covidové odlúčenie a aspoň sme jej nemuseli dookola vysvetľovať, že návštevy v Korytárkach sú pre nás psychicky vyčerpávajúce.

Nechala som si to v sebe uležať.

A potom som si predstavila, že by to mohlo byť pekné. Navrhla som mame, že by sme prišli práve ten víkend, keď je deň matiek. Nech už to je tematické. Rozradostila som sa a plánovala som, ako mame kúpim krém, ktorý používam aj ja a dám jej ho so slovami, aby sa o seba starala.

Mala som podmienku, nech tam počas našej návštevy nie je brat  so svojou frajerkou, lebo sa s nimi nechcem stretávať. Nie pre  opatrenia, pre to, že proste nechcem.

Vedela som si predstaviť stretnutie s otcom. Vedela som si predstaviť samú seba pokojnú a vedela som si predstaviť aj to, že si ho jednoducho nebudem všímať.

Celú návštevu som budovala vo svojom vnútri tak, že sa stretneme s mojou mamou a na to som sa tešila.

Jakub mi navrhoval, či tam nechceme ísť len na otočku, alebo či nechceme prespať niekde inde, že veď máme aj Bubáka a môj otec nemá rád zvieratá a mohol by byť kameňom úrazu. Navrhoval, aby sme na to stretnutie išli pomaly. A ja že nie, veď keď už sa odtrepeme dvesto kilometrov z domu, tak tam hádam aj prespíme.

Potom prišiel verdikt. Ja prísť môžem, ale Jakub nie.

Radosť odišla a zostal vo mne len divný pocit. Nerozumela som tomu. To sa moja mama pretvarovala, keď sme spolu volali, že je všetko okej? Alebo čo sa to vlastne udialo?

Nasledovalo, ako inak, vysvetľovanie a vracanie sa k situáciám, ktoré sú staré aj tri roky. Je ťažké ísť so mnou do hádky, lebo ja si toho pamätám ozaj veľa.

Pred tromi rokmi som sa rozhodla oslavovať Vianoce s Jakubom a nie mojou rodinou. Mame som to dala dopredu vedieť, aby mala čas na spracovanie. V tom čase som mala dvadsaťpäť rokov a nevidela som problém v tom, že sa chcem odlúčiť. Najmä  od toxických vzťahov. Nebolo to ľahké, ale bolo to potrebné. Jasné, že mi chýbala starká, chýbala mi aj mamina kapustnica. Ale nechýbalo mi to prostredie.

Pred Vianocami mám narodeniny. Plán bol taký, že mama príde na víkend k nám, užijeme si jedna druhú a spravíme si čaro Vianoc pitím punču na Vianočných trhoch. Keď sme spolu telefonovali, tak len medzi rečou povedala, že prídeme o desiatej ráno. A ja že: Aké vy? A ona že: No ja a oco. A ja že: Nie, to hádam nemyslíš vážne. Ja ho tu nechcem, to nie je predstava toho, ako si chcem užiť čas s tebou. Ty s ním nie si svoja a ja už vôbec nebudem svojou.

Nevedela som pokračovať v rozhovore, pretože to bolelo a mala som hrču v krku. Telefón prebral Jakub a slušne sa jej snažil vysvetliť situáciu. Pomenovával to, ako sa cítim. A ja som sedela v kúte a plakala a hnevala sa.

Asi nám to chcela tentoraz vrátiť a  povedala, že Jakub nemôže prísť. Respektíve to ani nebolo jej rozhodnutie, ale rozhodnutie môjho otca. Moja mama, aby si zachovala dobré vzťahy so všetkými naokolo, sa znova prispôsobila. A toto ju dobieha. Nedá so dookola prispôsobovať bez následkov. Nedá sa byť so všetkými za dobre a potláčať tak svoje potreby. Jedine, že by vo svojich potrebách nemala upratané.

Viem, že Jakub nie je obľúbený v konzervatívnej spoločnosti mojej rodiny. Inakosť, akúkoľvek,  ľudia nemajú radi, lebo sa jej boja. Ale v skutočnosti sa boja sami seba.

Vraj som iná odkedy som s ním. Som. A som na to hrdá. Aj on je iný. Bolo by nudné ostávať tam, kde sme boli pred rokom. Jakub bol iba spúšťačom toho, aby som samú seba videla inak. Nasledovalo sebapoznávanie cez deti. Mimi, s ktorou rozbiehame Dietok prizeračky to veľmi dobre pomenovala:

„Ty sa vieš vcítiť aj do toho najmenšieho dieťaťa a chceš mu dať to, čo tebe nebolo dopriate. A to je tvojou terapiou.“

Terapia prácou.

Rozprávali sme s mamou ešte dlho. A ja som to zvládla. Bez toho, aby ma prevalcovali emócie. Povedala som jej, že som iná a vo svojom živote idem bomby. Povedala som jej, za čo sa na ňu hnevám a ona mi povedala, že rodičia nie sú na to, aby sa ospravedlňovali. Ja si myslím, že všetci by sme mali vedieť prebrať zodpovednosť za naše správanie. Malí či veľkí.

Mama sa ma dookola pýtala, prečo sa vlastne s rodinou nechcem rozprávať. A mne sa to už nechce dookola opakovať. Ja to mám v sebe vyriešené. A ak moja mama potrebuje odpoveď na otázku prečo to takto je, musí ju začať hľadať sama, najlepšie v sebe.

Už sa hnevám menej. I keď mama sa rozhodla ísť cez víkend susede na svadbu a posielala mi ako majú ozdobený dom a mňa to úprimne nezaujíma. Susede prajem všetko dobré v láskavom živote a hlavne veľa otvorenej komunikácie. Ale teraz ma fľaštičky, vázičky a stužtičky nezaujímajú.

Zaujíma ma to, ako sa cítim ja. Možno aj preto neviem zaspať. Hnevám sa, som smutná a bolí to. Chýba mi mama. Chýba mi obyčajná materinská starostlivosť. Voľakedy som sa bála priznať si to, že je to prejav slabosti alebo čo. Chýba mi to, že sa o mňa občas niekto nepostará.


Mamy nie sú neomylné, dcéry nie sme neomylné.


Ďakujem, že toto čítate.


Redakcia: Nataša Juráčková, ďakujem ti kamarátka!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *