V súlade so sebou.

So zemou.

S prírodou.

Ležala som na tráve a cítila zem. Cítila som ju tak, ako nikdy predtým. Telo mi splynulo s trávou, kvapôčky rosy ma ochladili. Voda. Vo vlasoch, na krku, ramenách, chrbte, zadku – tam ju cítim najviac, na stehnách, lýtkach, pätách.

Čosi ma šteklí na chodidlách, nepozriem sa, nech je to aj osa alebo včela, nenechám sa vyrušiť. Ležím, cítim svoje kosti, sú ťažké, zabárajú sa do zeme, chcú sa zakoreniť, chcú poznať podstatu bytia.

Kto som?

Dýcham.

Dýcham čerstvý vzduch. Prírodný, horský, nezašpinený. Predstavujem si ho ako mi cez nos prechádza do pľúc, ako sa pľúca rozširujú a ja dýcham. Dávam pozor ako dýcham. Mám bránicu, dýcham do nej, tá mi obaľuje moje vnútro, všetko sa plní nádychom.

Žijem.

V žilách mi prúdi krv, je červená. V tejto chvíli si uvedomujem ako sa rozlieva do celého môjho tela. Prepája sa mi s nádychom, hľadá svoje cestičky, vlieva sa do mňa. A ja som.

A odkiaľ som?

Zo zeme. Cítim, že som zo zeme. Chcela by som byť zo zeme. Chcela by som byť kvietkom, farebným, stojacim na lúke. Ja som taký kvietok, stojím na lúke ľudí. Nechávam sa obchádzať. Občas ku mne ktosi príde, povie aký som pekný kvietok. Už sa po mne nešliape. Občas viac zafúka, niekedy zahrmí. Ale vždy na konci vyjde slnko, alebo mesiac. Strieda sa to. Je mi dobre.

Oči. Mám zatvorené oči a vidím viac, ako keď ich mám otvorené. Lebo cítim. Zastavila som sa na dlhšiu dobu. Dobu vedomú. Cítim ako mi slnko vyhrieva oči. Keby je moje telo dom, oči by boli slnečné kolektory. Vyhrievajú ma.

Moje telo je dom. Môj dom.

Mám ho rada. Je to taký mäkký, hrboľatý, kde tu kostrbatý dom. Nesiem sa v ňom. Dýcham v ňom.

Stále ležím na tráve. Dlaňami sa dotýkam trávy. Takto dlho som v tráve neležala už dlho. A neviem, či vôbec niekedy.

Zastaviť sa, so svojím domovom. So sebou. So zemou.

Začína pršať ale nechce sa mi vstať. Užívam si kvapky vody. Voda. Padá z neba. Zvislo.

Slnko ma nevyhrieva. Zakryli ho mraky. To nevadí. Na chvíľu sa schladím. Dážď obmýva zem a mňa v nej. Zmýva zo mňa svet. Nánosy mesta, ľudí, strojov, zmýva zo mňa pachy, čistí si ma po svojom.

Som.

Vstávam a prší a prší aj zo mňa.

Som bosá. Nebojím sa kráčať. Dnes som divá vstala zo zeme. V súlade.

Moje nohy presne vedia, kde majú vkročiť. Ako majú uložiť chodidlo. Nebolí to ani na kameni. Nohy sa mi zabárajú do trávy, machu. Zem sa napila. A dýcha. Mám mokré vlasy. Voda ich zvlnila. Oživila.

Kráčam lúkou aj lesom. Kráčam po živote životom. Každý deň kráčame po zemi. Čo všetko znej máme. Všetko. Je to náš život.

Kráčam pomaly, najpomalšie ako viem, ako mi nohy stačia.

Nenáhlim sa, nemám sa za čím.

Našla som sa v zemi.

V nej som ožila.

Tento text je môj obľúbený.

Vznikol na našom minuloročnom výlete na Martinských holiach.

Myslime na prírodu a nás v nej. Každý deň.

V.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *